Napriek tomu sa knihy sfilmúvajú či presnejšie, sfilmúvajú sa filmové scenáre napísané podľa kníh. A dopadá to všelijako, raz lepšie, raz horšie, ale nech to dopadne akokoľvek, diváci a čitatelia to vždy potrebujú riešiť. Akoby si neuvedomovali tú najzásadnejšiu vec.
Knihy sa nedajú sfilmovať.
A akosi vnútorne som hlboko presvedčený, že s knihami, čo sú najviac knihami – a teda sú najlepšie, to nikto ani neskúša, respektíve skúsi to raz, a potom už nikdy a autor takej knihy je v bezpečí. Nestane sa z neho hollywoodska dojná krava, nesprofanuje sa, nečítajú ho ľudia len preto, že videli film, a ktosi, alebo čosi ich núti, aby si prečítali aj knihu, lebo tá akoby bola čosi viac. Nie je, ale o tom inokedy.
Dívať sa na film podľa knihy zdá sa mi rovnako zbytočné, ako čítať si knihu napísanú podľa filmu. Občas sa také prihodí, vlastne dosť často, ale nemám to rád, jedno, alebo druhé býva zväčša strata času.
Preto mám najradšej takých autorov, ktorých knihy sa jednoducho nesfilmúvajú. David Lodge napríklad, najlepší žijúci nežánrový spisovateľ. Čo román, to klenot a film žiadny. Ak by mali akademici povinnú literatúru, Hosťujúci profesori by boli na prvom mieste, alebo Deň skazy v Britskom múzeu, alebo Svet je malý.
Lodge je istota, bravúrny štylista, niežeby sa niekomu staral o garderóbu, štylista ako ktosi, kto píše mimoriadne krásne a mimoriadne hutné vety. A odseky a kapitoly, a tak ďalej. Esenciálne britské, taký Wodehouse dneška, ale bez maniery.
Aktuálne Lodge sľubuje mimoriadny zážitok. Životopis iného britského klasika, H. G. Wellsa, román sa volá Výkvět mužství, a ak už je teraz čosi isté, tak to, že filmu sa určite nedočkáme. Lepšieho odporúčania niet.
Knihy sa nedajú sfilmovať.
A akosi vnútorne som hlboko presvedčený, že s knihami, čo sú najviac knihami – a teda sú najlepšie, to nikto ani neskúša, respektíve skúsi to raz, a potom už nikdy a autor takej knihy je v bezpečí. Nestane sa z neho hollywoodska dojná krava, nesprofanuje sa, nečítajú ho ľudia len preto, že videli film, a ktosi, alebo čosi ich núti, aby si prečítali aj knihu, lebo tá akoby bola čosi viac. Nie je, ale o tom inokedy.
Dívať sa na film podľa knihy zdá sa mi rovnako zbytočné, ako čítať si knihu napísanú podľa filmu. Občas sa také prihodí, vlastne dosť často, ale nemám to rád, jedno, alebo druhé býva zväčša strata času.
Preto mám najradšej takých autorov, ktorých knihy sa jednoducho nesfilmúvajú. David Lodge napríklad, najlepší žijúci nežánrový spisovateľ. Čo román, to klenot a film žiadny. Ak by mali akademici povinnú literatúru, Hosťujúci profesori by boli na prvom mieste, alebo Deň skazy v Britskom múzeu, alebo Svet je malý.
Lodge je istota, bravúrny štylista, niežeby sa niekomu staral o garderóbu, štylista ako ktosi, kto píše mimoriadne krásne a mimoriadne hutné vety. A odseky a kapitoly, a tak ďalej. Esenciálne britské, taký Wodehouse dneška, ale bez maniery.
Aktuálne Lodge sľubuje mimoriadny zážitok. Životopis iného britského klasika, H. G. Wellsa, román sa volá Výkvět mužství, a ak už je teraz čosi isté, tak to, že filmu sa určite nedočkáme. Lepšieho odporúčania niet.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.