Ľudská šanca

Mladej zdravotnej sestričky som sa zo zvedavosti opýtal, či to pred víkendom zažíva častejšie. Ukázala prstom na jedného z mužov: „Tak tento tu je už piatykrát.“ Trochu i s hnevom som povedal: „Tak by ste mali zobrať remeň a vysoliť mu na zadok päťadvadsať, aby si to zapamätal, keď si nevie sám rozkázať. A to ho vždy opäť ošetríte, umyjete a postaráte sa o neho?“ Pozrela sa na mňa vážne a povedala: „Ale veď je to tiež len človek.“
Zahanbila ma. To, že za tri mesiace nie sme aj my niekoľkokrát hospitalizovaní pre alkohol, ešte neznamená, že sa nedopúšťame opakovane tých istých chýb. Sú možno iné, ale sú menšie? Chvalabohu, že sú okolo nás takí, ktorí nám ich znovu odpúšťajú a dávajú nám šancu.
Niekoľko mesiacov po vyliečení, v chladný zimný večer, som kráčal bratislavskou uličkou. Na zemi ležal chlap. Spomenul som si na zdravotnú sestričku. Na otázku, kde býva, odpovedal artikuláciou opitého človeka, že v neďalekej uličke. Dotiahol som ho pred dvere a voviedol dovnútra. „Si dobrý človek,“ zamumlal, „poď so mnou, vypijeme si na to.“ „Nie, nevypijeme si,“ usmial som sa, „choďte si ľahnúť a nepokúšajte osud,“ neodpustil som si mravokárnu poznámku. Predsa len som kňaz. Ale niečo som pocítil.
Pozdravujem všetkych dobrých anjelov, ktorí nás povzbudzujú, aby sme prekročili naše spravodlivé zábrany a pomohli znovu aj tým, ktorí si to už „nezaslúžia“. Lebo Niekto aj nás má tak rád, že nám nezaslúžene dáva novú šancu.