Satan nie je metafora

.z akej rodiny pochádza veriaci pankáč a metalista?
Mama je učiteľka, tatko robil na letisku, úplne obyčajná rodina zo Svätého Jura. Nemali sme v rodine nejakých zločincov ani hajzlov. Čestná rodina. Stačí?

.mama učila v socialistickej škole a zároveň rodina chodila do kostola. Dalo sa to?
Áno, dalo sa to, keď ste stretli normálnych ľudí. Ale na prvé sväté prijímanie som sa pre istotu pripravoval v Modre, o dve dediny ďalej. A bolo to aj lepšie, lebo tam chodila aj jedna milá baba.

.prvá láska?
To nie, ale bolo to sympatické. Radšej chodiť ďaleko a do neba, ako blízko a s ohavami. (Smiech.)

.detstvo bolo vzorné či rebelantské?
Bol som také cepované dieťa. Nič sa mi nechcelo, tak som bol formovaný, lebo  mama učiteľka nechcela, aby jej syn bol úplný tupec.

.ťažký život učiteľského decka?
Každý si myslí, že učiteľské deti majú protekciu, ale pravda je, že na ne kladú dvakrát väčšie nároky. Ja som sa napríklad naučil písať vo vinohrade. Po škole sme vybehli s tatkom aj s mamou a ségrou do vinohradu a tam som si musel robiť úlohy. Preto píšem otrasne, žiadne písmeno nezopakujem tak isto, ale v tom je tá krása, ani dva stromy v lese nie sú rovnaké.

.dospievanie a vážna choroba. Zásadný zlom?
Áno, tak to vnímam. V pätnástich zrazu človek dostane preplesk. Ale aj to, čo sa v prvopočiatku javí ako úplne zlé, je s odstupom rokov požehnanie.

.aký to bol preplesk?
No skoro som zomrel, lekári povedali mame, že mám pred sebou týždeň života. Prežil som, ale musel som sa vzdať úplne všetkého, čo som mal dovtedy rád.

.napríklad?
Mal som rád judo, musel som sa ho vzdať, takisto jedla, bol som úplne vychudnutý.  

.uvedomovali ste si blízkosť smrti?
Nie, mne to lekári nepovedali, a ja som tvrdá povaha. Veď som z Jura.

.a tam sú tvrdí ľudia?
Keď sa tam niekto prisťahuje, tak čaká, že bude žiť tak nejako komunitne. Ale tu na západe sú na vidieku veľmi tvrdí ľudia. Každý má svoj vinohrad a hľadí si svojho. Prisťahovalca až do tretej generácie neprijali. Keď sa tam ľudia chcú prisťahovať, lebo veď ten Jur je taký malebný, krásny, tak im hovorím: Ale to sú kamene. Keď potrebuješ pomoc, každý ti pomôže, ale o nejaké spolčovanie tam záujem nie je. A keďže tam žijem, tak aj ja som taká tvrdá gebuľa. Nedáš sa, nič ťa neskolí. Ale choroba sa nakoniec ukázala ako pozitívna skúsenosť.

.čo bolo na tej chorobe pozitívne?
Asi trištvrte roka som nechodil do školy. Mal som čas na rozmýšľanie a na kladenie si otázok. A zocelilo to celú rodinu. To, čomu sa predtým pripisoval nejaký väčší význam, napríklad dosiahnuť v škole nejaké výsledky, niečo v živote dokázať, to všetko išlo zrazu bokom. Človek si uvedomí, že je dobre, keď sa môže ráno nadýchnuť. A to si začali vážiť všetci okolo mňa – rodina aj kamaráti. Zomklo to vzťahy a nenechali ma v štichu. Videl som, že im na mne záleží a mne záležalo na nich.

.prežili ste.
Áno, nadsluhujem 19 rokov.

.čo tá ťažká choroba urobila s vierou v Boha u dospievajúceho chalana?
Ako prvé to primklo k Bohu mojich rodičov, u mňa to bol dlhý vývoj, to je záhradka v srdci a človek sa o ňu musí starať. Ale v tom zúfalstve som sa začal zaoberať aj ezoterickými vecami.

.výsledok?
Veľmi rýchlo sa ukázalo, že toto je satan. Ezoterika a new age – to je čistý satan.

.satan?
Pros vesmír a on ti dá všetko – krásu, moc, lásku, úspech, všetko môžeš mať. To sa prieči všetkým náboženstvám, ktoré viedli k osvieteniu človeka. Ani buddhizmus, ani hinduizmus a kresťanstvo už vôbec, nekážu, že všetko máš mať. Vždy je dôležité sebazaprenie, to vedie k osvieteniu: modlitba, pôst, zdržanlivosť a čistota srdca. Nie že toto chcem, a tak to budem mať – to je rozmaznané decko, ktoré si od vesmíru vydupáva nejaké dobrá.

.nechceli ste byť kňazom?
Na to musí byť človek povolaný.

.necítili ste to povolanie?
Istý čas áno, ale potom som zistil, že sú aj dievčatá a tie tiež volajú konkrétne a okato. (Smiech.)

.kedy prišlo „povolanie“ k muzike?
Keď som sa vypeľhal z choroby, tak všetci si ma obchádzali a kopili sa mi aj peniaze. Kúpil som si za ne gitaru a s kamošmi, ktorí ma podporovali v chorobe, sme spravili prvú kapelu.

.už to bol metal?
Nie, chcelo to byť čosi ako Nirvana. Nevedeli sme vôbec hrať. Ale potom od deväťdesiateho piateho sme tie kapely nepretržite ťahali. Prvý bol ČAD, potom sa pridružili Vandali.

.prečo ide heavy metalista študovať slovenčinu a poľštinu?
Mám veľmi rád literatúru. Literatúra je aj útek, je to taký paralelný svet, ale chcel som spoznať aj históriu slovenčiny, aby som vedel, čo sme zač. Keď sa človek pozerá do histórie, veľa sa o sebe dozvie.

.čo ste sa pri tom štúdiu dozvedeli o tomto národe?
Mal by som povedať, že náš národ je pohostinný, pracovitý, mierumilovný... Ale prvé veľké poznanie bolo, že sa nedá paušalizovať, že je to od človeka k človeku. Všade sa nájdu aj dobrí, aj zlí. A to je celé. Nedá sa nič definovať. Ja som si vymedzil už dávno, čo je môj národ.

.čo to je?
Moja žena, môj otec, mama, sestra a do tohto národa sa včleňuje aj pes Frída. To je jadro môjho národa, ktoré dá za mňa život a ja dám život za nich. Väčšie celky mi akosi nefungujú.

.nie ste veľký patriot.
Identifikujem sa s určitými ľuďmi, napríklad s vami chcem zdieľať jeden národ, ale s Mojsejovou a Mojsejom nechcem. To nie je elitárstvo. Držím palce, aby Slovensko fičalo, ale vidím, že Slovákov, ktorí niečo vedeli, vždy odpinkali niekam na okraj. Napríklad Jozefa Murgaša. Američania majú podľa neho nazvanú lietadlovú loď – Reverend Murgaš. A my čo o ňom vieme? A to nebolo tak, že ho systém vytlačil, ale jeho známi, ktorí mu závideli.

.prečo ste študovali poľštinu? Náhoda?
Áno, ale v podstate nič nie je náhoda. Otvárali takú kombináciu, tak som šiel. Aj pápež bol vtedy Poliak a Poliaci majú veľkú literatúru. Oni sa ešte stále nadchýnajú vecami, ktoré u nás už nie sú.

.napríklad?
My akoby sme sa za svoju históriu hanbili, lebo pozrieme sa dozadu a nič nevidíme. Ale Poliaci tam vidia kráľov, vzbury – je to iný kontext, ale my by sme mohli zas budovať na historických individualitách.

.pár rokov ste zostali na filozofickej fakulte. Prečo ste pri literatúre neostali?
Zistil som, že ma viac baví literatúra ako to kecanie okolo nej. To je ako pohreb bez farára. Bez farára je to len  obkecávanie mŕtvoly, pohreb s farárom je obrad, takto mi to pripadalo aj v škole. Toľko sa okolo toho kecalo, ale nešlo sa do hĺbky a človek to neprecítil.

.čím ste vlastne chceli byť?
Bol som odhodlaný, že nikdy v živote nebudem robiť. Nič. Budem mať kapelu, budem skromne žiť a budem mať čas na premýšľanie a písanie. To je taká naivná predstava, keď človek skončí školu. No keďže som nechcel nič robiť, systém ma zavanul na úrad práce a tam mi našli prácu v Modre na Okresnom úrade sociálnych vecí. Bol som samostatný štátny radca.

.to je čo za funkciu? Znie to ako z 19. storočia.
Áno, chodili sme robiť šetrenia v domácnostiach ťažko postihnutých ľudí, ktorí si dali žiadosť o nejaký štátny príspevok. Podpísal som, že nebudem o tej práci hovoriť.

.prečo? Čo je tam tajné?
Nič tam nie je tajné, ale je to asi preto, aby sa človek sám „nepoblval“ z toho, ako je ten systém nastavený. Vydržal som deväť mesiacov. Počúvať reálne príbehy chudoby, bolesti, odvrhnutia bez toho, aby človek mohol nejako pomôcť, to je depresívne. Nikam to nevedie.

.učenie na vysokej škole bolo lepšie?
No raz sa ma jedna študentka literatúry pýtala, prečo musíme prekladať poéziu, prečo nemôžeme prekladať návod na práčku. Povedal som jej, že hnojom sa bude zaoberať celý život, teraz má šancu leštiť diamanty a tešiť sa z nich.

.čiže tiež depka?
Nie, každý nadáva na mladých, akí sú zlí a nevnímaví, ale to je povera. Moji študenti boli niekedy naivní, ale boli veľmi vzdelaní a mali záujem o ozajstné veci. Teoretizovanie nikoho nebavilo, ale keď to bolo do hĺbky a nechýbal príbeh, tak do toho išli naplno.

.prečo ste skončili s učením?
Nechcel som skončiť, a ten koniec bol taký absurdný, hnusný.

.prečo ste sa nepresadili?
Skončila sa mi pracovná zmluva... Poviem to diplomaticky: lebo som iný.

.ako iný?
To je také trápne. Mal som napríklad krížik v robote nad stolom a dostal som príkaz, aby som ho zvesil a ja som ho nezvesil. Mal som na internetovej stránke uvedené, že som kresťan-katolík a mal som si to dať preč, lebo že to je militantné. Oči klalo aj to, že som už bol redaktorom náboženského vysielania. Pokračovalo to ponižovaním a nakoniec som ako odborný asistent prenášal zhnité koberce do pivnice alebo som ozvučoval vianočný večierok. V štátnych inštitúciách je to niekedy úchylné. Nechcem o tom hovoriť.

.z učiteľa sa stal redaktor náboženského vysielania Slovenského rozhlasu. Čo vás na tom lákalo?
Mňa osobne nič, ale keď si človek jedného dňa povie: Pane Bože, chcem byť tvojím nástrojom a chcem byť dobrým nástrojom, nechcem byť zhnitá lopata, ale nabrúsená motyka, tak mi s tým pomôž a doveď ma, kde ma chceš mať. A pán Boh ma doviedol tam.

.baví vás to?
Rozhlas ma baví, je to pre mňa misia. Keby to nebola misia, tak to nerobím. Je to robota, ktorú je potrebné urobiť ‒ servis pre veriacich. A mňa ten servis posúva ďalej. Stretol som vďaka tomu veľa hlbokých a dobrých ľudí.

.nie je vo verejnoprávnom rozhlase pocit, že je to taká nadbytočná služba? Veď veriaci majú svoje rádio, aj svoju televíziu.
Nie, v rozhlase je dobrá partia a sú tam kvalitní ľudia. Napríklad evanjelický farár Pavel Gabriš. To mi pomohlo búrať svoje predsudky voči iným vierovyznaniam, ktoré som mal.

.katolícka cirkev na Slovensku je teraz v búrlivom období – po odvolaní arcibiskupa Bezáka z funkcie. Ako to vy vidíte?
Paradoxne, prvý človek, s ktorým som kedy nahrával rozhovor, bol pán arcibiskup Bezák. Bol vtedy ešte v Banskej Bystrici a odporučili mi ho ako zaujímavého človeka. Hneď, ako otvoril dvere, bolo mi jasné, že to je človek - horiace srdce. Mal veľkú charizmu. Odvtedy, keď sa ma naňho pýtajú, vždy hovorím, že to je Horiace srdce. Dva dni pred arcibiskupskou vysviackou som ho mal v Nočnej pyramíde naživo. Došlo asi tristo mailov a všetky boli pozitívne, ľudia mu držali palce, spomínali si, čo kedy s ním zažili, posielali fotky z mladosti, z jeho primičnej svätej omše. Strašne to bolo milé. Ale o jeho odvolaní neviem vôbec nič.

.ako sa vás to osobne dotýka?
V byzantskom obrade je takáto modlitba: Nespoliehajte sa na vládcov a kniežatá, oni pomôcť nič nemôžu. Mne to niekedy pripadá, že vládcovia sú aj ľudia na cirkevných postoch. Treba si budovať osobný vzťah s Bohom, to je  najzákladnejšie. Kde je snaha o svätosť, tam najviac útočia diabli. Bol jeden taký jurodivý Rus, ktorý, keď išiel okolo bordelu, tak bozkával jeho steny. A do domov, v ktorých bývali zbožní ľudia, hádzal kamene. Ľudia nechápali, prečo to robí, tak sa ho spýtali a on povedal, že domy, kde žijú hriešnici, obstupujú anjeli, plačú a modlia sa za tých ľudí. Domy, v ktorých bývajú zbožní ľudia, obstupujú démoni, aby ich zlákali. Je to veľká metafora.

.kde máme teraz bozkávať múry a kde hádzať kamene?
(Smiech.) Treba sa modliť za to, aby to dalo nejaký reálny zmysel. Aby sa neubližovalo ľuďom. Arcibiskupa Bezáka mi je veľmi ľúto. Neviem, kto je za tým, ale diabol si mädlí ruky. A cítiť tam aj Judášovho ducha – lebo stále sa hovorí o peniazoch. To nie je Boží duch.

.rád používate slová ako diabol, Satan, démoni. To sa dnes často nehovorí.
A to je veľká chyba, lebo všetko sa myslí iba metaforicky. Ale Satan nie je metafora. To je reálne zlo, ktoré pôsobí.

.ako si máme predstaviť Satana?
To nie je iba jedna osoba. Satan a Lucifer sú najvyšší, tam je démonická hierarchia. Ako sú anjeli a Boh hierarchia založená na láske, tak je démonická hierarchia založená na strachu a nenávisti. Diabol je čisté zlo. To nie je nejaký rohatý trtko s kopýtkom. Keď si zoberieme, čo všetko vedie človeka k zatrateniu a k diablovi, tak to nie je rohatý čert. To sú veci vábivé, voňavé a lesklé. To je cveng peňazí, šťavnatosť zmyselnosti.

.kde vidíte Satana v tejto spoločnosti?
Tam, kde je absolútne odlúčenie od Boha.

.ani v kostoloch sa často o diablovi nehovorí.
Všetci sa chcú priblížiť k ľuďom a robia pri tom kompromisy. Na úkor pravdy. Niečo z nej sa zakryje len preto, aby to bolo stráviteľné. Málo ľudí káže o čistej, čírej pravde.

.mnoho veriacich všetkých vyznaní vidí diabla v heavy metale. Keby sa tradičný veriaci ocitol na koncerte skupiny ČAD, tak by mal pocit, že je v pekle.
(Smiech.) To verím. Ale metal je strašne široký. Od kresťanského metalu ‒ ten nemám rád, lebo mi príde pokrytecký ‒ až po metal satanistický. Ja ľudí z tých kapiel poznám, aj som ich počúval a oni mi hovorili: „Čo ty kresťan! Satan, to je niečo!” Ja na to vravím, že keď slúžim Bohu, tak slúžim pánovi a ty keď slúžiš Satanovi, slúžiš zlému sluhovi. O tom to je. Ľudia často vidia iba povrchné veci z cirkvi, napríklad zlaté kalichy v kostoloch a tak. Ale 99 percent kňazov, ktorých poznám, žije chudobne a skromne.

.v piesni Konflikty spievate: „Nejebte mi život, ja chcem, kurva, žiť!” To neznie veľmi kresťansky.
Vyjadrujem tak túžbu po pokoji. Len iným spôsobom.

.ste dôležitou postavou slovenskej metalovej a pankovej scény. Keď hráte s ČAD-om alebo s Vandalmi, ako vnímate tú „udalosť koncertu” s dunivou hudbou a expresívnym spevom?
Je to ako postaviť sa pod ľadový vodopád a dať sa očistiť vodou, ktorá padá z obrovskej výšky. Je to až takmer bolestné, no veľmi očisťujúce. Má to blahodarné účinky. Teda aspoň na mňa.

.myslíte, že ľudia, ktorí skáču pod pódiom, vám rozumejú?
Už nás poznajú a tým pádom aj rozumejú.  A keď nerozumejú, tak to neporozumenie má viacero rovín. Buď nerozumejú absolútne, alebo rozumejú po svojom. Keď rozumejú po svojom, tak je to perfektné. A u tých, čo nerozumejú, sa treba snažiť, aby začali rozmýšľať.

.čiže koncerty sú dôležité.
Jasné. Hudba by bez koncertov nemala zmysel. Je to kontakt s ľuďmi, zdieľaš s nimi čas v klube, porozprávaš sa s nimi.

.na jednej strane tvrdá muzika, na druhej strane číra duchovná poézia. Inak píšete texty metalových pesničiek a inak duchovnú poéziu?
Je to podobné – slová sú rovnaké, obsahy v podstate tiež. Akurát vyjadrovacie prostriedky sú iné. V hudbe sú expresívnejšie. Písanie nie je dané tým, že sa rozhodneš, že ideš písať. Skôr čakáš na podnety. Toto je problém: nie sú obsahy. Tie chýbajú knihám, životom aj pesničkám. Zostáva iba forma a do nej nasekané slová, ktoré nič nehovoria. Aj preto mám rád metal a pank: nikdy to nie je podmazová muzika. Je to hudba, ktorá expresívne oslovuje.

.minulý rok ste oživili svoje knižné vydavateľstvo. Pritom mnohí hovoria, že knihy sa dnes málo čítajú.
Vzniklo to samovoľne. Dva dni na to, ako ma vyhodili zo školy, mi volala Lucia Piussi, že chce vydať novú knihu a rozmýšľa, že u mňa. Povedal som si, prečo nie. Ona píše vynikajúco – nie je dnes na Slovensku autorka, ktorá by písala lepšie. Tak sme sa do toho dali.  Život je krátky je vynikajúca kniha. Už dávnejšie sme o knihe hovorili s Jurajom Jordánom Dovalom, a tak sme minulý rok vydali jeho knihu Som Husákovo dieťa. Vydavateľstvo robíme spolu so sestrou Baškou a s jej priateľom Valérom Tornádom. Čiže ČAD a Vandali. Povedali sme si, že keď nás nerozdelili dve kapely, tak nás nerozbije hádam ani vydavateľstvo. Máme napísané pravidlo, že nikdy sa kvôli peniazom nepohádame, radšej zabalíme biznis.

.kedysi ste plánovali, že nebudete nič robiť, pritom ste hyperaktívny, a tak trochu renesančný človek, ktorý sa venuje mnohým veciam naraz.
Sú to potreby, ktoré na seba nadväzujú. Keď človek píše a je príliš pyšný na to, aby chodil dva roky po vydavateľoch, tak si to vydá sám. Tak je to aj v hudbe. Každému to odporúčam. Nechápem, prečo to iní tak nerobia.

.pankáči to tak robia.
Vlastne áno. Je to pankový princíp.

.v .týždni budete mať raz za dva týždne pravidelný stĺpček s názvom Lotroviny Pištu Vandala.  O čom budete písať?
Vnímam, že .týždeň je politicky profilovaný, ale nie je obmedzený. To je jediná tlačovina, ktorá na Slovensku takto funguje. .týždeň robí servis ľuďom, ktorí potrebujú kvalitné informácie a vedia k nim zaujať postoj. Politike nerozumiem a nezaujíma ma. Ale veci ako láska, krása, dobro, zlo, sú veci archetypálne a nadčasové, fungujú v akejkoľvek kultúre kedykoľvek. Moja neskromná ambícia je písať o týchto veciach.

.a preto je prvý stĺpček o stratených čiapkach.
(Smiech.) Je to vlastne o strácaní a o tom, čo strácanie človeku dáva.  

Pišta Vandal/
Volá sa Štefan Chrappa, pochádza zo Sv. Jura, kde žije so svojou manželkou. Spolu so sestrou Baškou a bubeníkom Valérom Tornádom tvoria metalovú kapelu ČAD, pankovú kapelu Vandali a vydavateľstvo Limerick. Je autorom štyroch zbierok poézie, niekoľkých kníh pre deti, zbierky pankových poviedok Pekelná muzika, životopisu misionára Karola Nižňánskeho a románu Prototyp Eva. Pracuje ako redaktor náboženského vysielania RTVS. Je jedným z nových stĺpčekárov .týždňa.