.ale v tomto roku sa možno o ňom dozvieme aj niečo tušené, a predsa svojím spôsobom šokujúce. Ak sa totiž Robert Fico naozaj odhodlá ísť za prezidenta, bude to rozhodnutie proti všetkým zákonitostiam politiky a moci. Ale o psychológii súčasného premiéra to povie všetko.
.nové kulisy
O Smere po väčšinu jeho existencie platilo, že je to strana populistov, ktorá v ľuďoch vyvoláva ilúzie, že lepšiu budúcnosť neprinášajú škrty a nepopulárne reformy – veď tie sú zločinom proti obyčajným ľuďom – ale jedine rozdávajúci štát. To už však celkom neplatí. V čase eurokrízy chladne racionálny Fico pochopil, že ak chce v novej dobe prežiť, musí zmeniť rétoriku aj politiku. Takže sa upísal razantnému tempu znižovania dlhov à la Ivan Mikloš (hoci Mikloš by potrebnú konsolidáciu robil trochu inak a o niečo lepšie). Keď aj pravicová opozícia vrátane jej rozpočtových jastrabov žiada, že učiteľom treba hneď významne zvýšiť platy, štátnik Fico odpovedá, že je mu to ľúto, ale šetriaci štát, ktorý bojuje o holé prežitie, nemôže nezodpovedne rozdávať.
Áno, Fico je len situačný štátnik – keďže potreboval rýchle peniaze na konsolidáciu, neváhal okresať druhý dôchodkový pilier s citeľnými dôsledkami o 20 rokov.
A áno, Ficovi nejde iba o konsolidáciu, ale plní si aj svoje staré sny, keď konečne borí hlavné symboly Dzurindových reforiem, okrem druhého piliera aj rovnú daň.
To všetko je dôvod na kritiku, ale nie bezbrehú frustráciu, s akou mnohí hľadia na Ficovo Slovensko. Hanbiť sa za hranicami za Fica? Veď, tak ako európska – a obzvlášť česká – pravica obdivovala Mikuláša Dzurindu, tak európska – a obzvlášť česká – ľavica obdivuje Roberta Fica.
Menej dobrou správou pre Slovensko je zdroj tohto obdivu: kým Dzurindove vlády boli obdivované za to, ako vlastnými nápadmi a odvahou presadiť ich menili krajinu, Fico je objektom obdivu za to, ako zdrvujúco vyhráva voľby a ako si v čase krízy udržiava rekordnú popularitu, hoci bolestivo konsoliduje verejné financie.
.náš boh je úspech
Tu sme pri koreni veci: to, čo poháňa Roberta Fica a jeho stranu, nie je príležitosť meniť krajinu, ale stála popularita, volebné úspechy a s tým spojené pozície na výslní. „Mal som tajný sen získať milión voličov, čo sa nám aj podarilo,“ komentoval Fico volebné víťazstvo v roku 2012. Niežeby sa politici iných strán voličov stránili, ale v Smere sa klaňajú bôžiku popularity. Nie sú ochotní niesť reformné riziko, ak by pri tom mali riskovať pokles popularity u tých skupín obyvateľstva, o ktoré sa opierajú – nie div, že pri takomto nastavení je najväčšou reformnou ideou, akú ohlásili, Kaliňákovo ESO.
Fico uvedenú mentalitu dobre ilustroval, keď hodnotil odvodové zmeny pre živnostníkov, ktoré ešte za Radičovej vlády pripravila dvojica Sulík, Mikloš. Tento „útok pravice“ na živnostníkov vtedy označil za rovnako šokujúci, ako keby Smer útočil na dôchodcov. Pre politika Smeru iný vesmír...
V úspechu sa Ficova strana kúpe prakticky už od svojho založenia. Keby bol Robert Fico v roku 1999 pri zakladaní novej strany úprimnejší, nenazval by ju „Smer“, ale „Úspech“. Lebo Smer – to je v skutočnosti zakliatie politiky úspechu.
V každých parlamentných voľbách od svojho vzniku získavala, bez ohľadu na to, či bola vo vláde, alebo v opozícii, čoraz väčšie percento voličov.
.čoho sa boja najviac
Tejto politike je nadovšetko podriadené správanie Roberta Fica a ďalších členov strany, tí všetci si však uvedomujú, že marec 2012 bol vrcholom, ktorý sa už nezopakuje. Otázkou je len, či pád bude mierny, alebo veľký. Ak by stranícke preferencie padali mierne, bude sa to dať obhájiť vládnou zodpovednosťou v ťažkých časoch, ale čo ak začnú prudko padať? Keď svojho času padali SDKÚ, Dzurinda a Mikloš síce reagovali zvyšujúcou sa aroganciou, ale ďalej si trvali na svojej politike a voči náladám más boli slepí a hluchí. V tom bolo tajomstvo ich najväčších úspechov aj pádov.
Ale možno si predstaviť paniku v Smere, keď sa duch času otočí proti nim?
Viacerí ľudia z prostredia Ficovej strany nám v rozhovoroch priznali, že politici Smeru sa ničoho neboja viac, ako veľkého poklesu popularity, ktorý by mohol naštartovať postupný rozklad v strane. Aj preto bude Smer počas najbližšieho obdobia vo vláde opatrný. Nebude ani príliš šetrný, ani príliš rozhodzovačný a prípadné ďalšie peniaze, potrebné na konsolidáciu, získa tam, kde to bude jeho voličov bolieť najmenej, napríklad z pozostatkov druhého piliera. Smer si tiež bude dávať pozor, aby nebol príliš konfrontačný. Rôzne okrúhle stoly so zamestnávateľmi, cirkvami a odborármi nebudú prejavmi nového korporativizmu, ale iba šikovného PR-marketingu.
.fico for president
Ono posadnutie úspechom sa skrýva aj za napäto očakávanou udalosťou tohto roka. Už krátko po marcových voľbách 2012 sme ako prvé médium zverejnili informáciu zo zákulisia Smeru, že Robert Fico uvažuje o svojej prezidentskej kandidatúre. Odvtedy sa veľa nezmenilo: je isté, že premiér nad tým naďalej uvažuje, čo znervózňuje všetkých jeho blízkych navôkol. Otvorené dvere si nechá do poslednej chvíle, keď už budú známi všetci kandidáti a bude tak vedieť realisticky odhadnúť vlastné šance. Okrem záujmov spriaznených podnikateľských skupín však bude Fico nútený zvažovať aj to, ako jeho odchod prežije Smer. V prostredí strany sa už spomínajú viaceré scenáre. Jedným z nich je aj oddelenie postov predsedu strany a premiéra a rozdelenie týchto funkcií medzi dvoch najsilnejších politikov v strane, Pavla Pašku a Roberta Kaliňáka.
Ale v tejto súvislosti je kľúčová iná otázka: 48-ročný Robert Fico je stále mladý politik, je na samom vrchole moci a popularity, vo vlastnej strane ani v opozícii niet žiadneho vážneho súpera a aj preto má skvelú perspektívu ostať premiérom aj po roku 2016. Politicky teda nemá žiadnu logiku, aby o rok prestúpil na omnoho slabšiu prezidentskú stoličku. Prečo ho teda vábi prezidentská funkcia?
Možných odpovedí je viac: Fico nie je typ, ktorý by bol opitý mocou a sníval o tom, že bude 20 rokov premiérom. Nie je ani typ, ktorý by mal dlhodobú víziu vládnutia, pričom si uvedomuje, že v jeho strane ho obklopuje sivý priemer, s akým sa nedajú robiť zázraky – za všetko hovorí fakt, že jeho najvýraznejším ministrom je 66-ročný Dušan Čaplovič.
Fico je, naopak, typ kariéristu: vyskúšal si už všetko, bol úspešným lídrom opozície, bol historickým víťazom volieb, je druhýkrát premiérom.
Samotné vládnutie ho až tak nenapĺňa, tak čo ho má ešte baviť? Sledovať, ako postupne padá nadol a dúfať, že nabudúce s niekým zloží koalíciu?
Fico si možno predstavuje príbehy svojich predchodcov: Mečiar aj Dzurinda vydržali na vrchole 7-8 rokov, a potom ich slovenský vyčerpávajúci politický cyklus zomlel. Fico sa blíži k tomuto cyklu a má strach, že ak by teraz nešiel do prezidentských volieb v roku 2014, tak by mohol opäť kandidovať až v roku 2019 – to by však mohlo byť už neskoro, nehovoriac o tom, že ten, kto sa stane prezidentom o rok, bude chcieť znovukandidovať aj o päť rokov. Tak prečo sa tým prezidentom nestať už teraz a byť zabezpečený do roku 2024? A popritom si užívať popularitu bez tiesnivej zodpovednosti, pokračovanie života na politickom výslní a s tým všetkým spojený prezidentský luxus?
To všetko bude Ficovi mátať ďalšie mesiace hlavou. Ak sa na konci roka naozaj po mesiacoch taktického dumania odhodlá a pôjde do prezidentských volieb, tak sa zapíše do dejín ako politik, ktorý nemyslí chorobne na moc, ale na istoty. Svoje istoty.
.nové kulisy
O Smere po väčšinu jeho existencie platilo, že je to strana populistov, ktorá v ľuďoch vyvoláva ilúzie, že lepšiu budúcnosť neprinášajú škrty a nepopulárne reformy – veď tie sú zločinom proti obyčajným ľuďom – ale jedine rozdávajúci štát. To už však celkom neplatí. V čase eurokrízy chladne racionálny Fico pochopil, že ak chce v novej dobe prežiť, musí zmeniť rétoriku aj politiku. Takže sa upísal razantnému tempu znižovania dlhov à la Ivan Mikloš (hoci Mikloš by potrebnú konsolidáciu robil trochu inak a o niečo lepšie). Keď aj pravicová opozícia vrátane jej rozpočtových jastrabov žiada, že učiteľom treba hneď významne zvýšiť platy, štátnik Fico odpovedá, že je mu to ľúto, ale šetriaci štát, ktorý bojuje o holé prežitie, nemôže nezodpovedne rozdávať.
Áno, Fico je len situačný štátnik – keďže potreboval rýchle peniaze na konsolidáciu, neváhal okresať druhý dôchodkový pilier s citeľnými dôsledkami o 20 rokov.
A áno, Ficovi nejde iba o konsolidáciu, ale plní si aj svoje staré sny, keď konečne borí hlavné symboly Dzurindových reforiem, okrem druhého piliera aj rovnú daň.
To všetko je dôvod na kritiku, ale nie bezbrehú frustráciu, s akou mnohí hľadia na Ficovo Slovensko. Hanbiť sa za hranicami za Fica? Veď, tak ako európska – a obzvlášť česká – pravica obdivovala Mikuláša Dzurindu, tak európska – a obzvlášť česká – ľavica obdivuje Roberta Fica.
Menej dobrou správou pre Slovensko je zdroj tohto obdivu: kým Dzurindove vlády boli obdivované za to, ako vlastnými nápadmi a odvahou presadiť ich menili krajinu, Fico je objektom obdivu za to, ako zdrvujúco vyhráva voľby a ako si v čase krízy udržiava rekordnú popularitu, hoci bolestivo konsoliduje verejné financie.
.náš boh je úspech
Tu sme pri koreni veci: to, čo poháňa Roberta Fica a jeho stranu, nie je príležitosť meniť krajinu, ale stála popularita, volebné úspechy a s tým spojené pozície na výslní. „Mal som tajný sen získať milión voličov, čo sa nám aj podarilo,“ komentoval Fico volebné víťazstvo v roku 2012. Niežeby sa politici iných strán voličov stránili, ale v Smere sa klaňajú bôžiku popularity. Nie sú ochotní niesť reformné riziko, ak by pri tom mali riskovať pokles popularity u tých skupín obyvateľstva, o ktoré sa opierajú – nie div, že pri takomto nastavení je najväčšou reformnou ideou, akú ohlásili, Kaliňákovo ESO.
Fico uvedenú mentalitu dobre ilustroval, keď hodnotil odvodové zmeny pre živnostníkov, ktoré ešte za Radičovej vlády pripravila dvojica Sulík, Mikloš. Tento „útok pravice“ na živnostníkov vtedy označil za rovnako šokujúci, ako keby Smer útočil na dôchodcov. Pre politika Smeru iný vesmír...
V úspechu sa Ficova strana kúpe prakticky už od svojho založenia. Keby bol Robert Fico v roku 1999 pri zakladaní novej strany úprimnejší, nenazval by ju „Smer“, ale „Úspech“. Lebo Smer – to je v skutočnosti zakliatie politiky úspechu.
V každých parlamentných voľbách od svojho vzniku získavala, bez ohľadu na to, či bola vo vláde, alebo v opozícii, čoraz väčšie percento voličov.
.čoho sa boja najviac
Tejto politike je nadovšetko podriadené správanie Roberta Fica a ďalších členov strany, tí všetci si však uvedomujú, že marec 2012 bol vrcholom, ktorý sa už nezopakuje. Otázkou je len, či pád bude mierny, alebo veľký. Ak by stranícke preferencie padali mierne, bude sa to dať obhájiť vládnou zodpovednosťou v ťažkých časoch, ale čo ak začnú prudko padať? Keď svojho času padali SDKÚ, Dzurinda a Mikloš síce reagovali zvyšujúcou sa aroganciou, ale ďalej si trvali na svojej politike a voči náladám más boli slepí a hluchí. V tom bolo tajomstvo ich najväčších úspechov aj pádov.
Ale možno si predstaviť paniku v Smere, keď sa duch času otočí proti nim?
Viacerí ľudia z prostredia Ficovej strany nám v rozhovoroch priznali, že politici Smeru sa ničoho neboja viac, ako veľkého poklesu popularity, ktorý by mohol naštartovať postupný rozklad v strane. Aj preto bude Smer počas najbližšieho obdobia vo vláde opatrný. Nebude ani príliš šetrný, ani príliš rozhodzovačný a prípadné ďalšie peniaze, potrebné na konsolidáciu, získa tam, kde to bude jeho voličov bolieť najmenej, napríklad z pozostatkov druhého piliera. Smer si tiež bude dávať pozor, aby nebol príliš konfrontačný. Rôzne okrúhle stoly so zamestnávateľmi, cirkvami a odborármi nebudú prejavmi nového korporativizmu, ale iba šikovného PR-marketingu.
.fico for president
Ono posadnutie úspechom sa skrýva aj za napäto očakávanou udalosťou tohto roka. Už krátko po marcových voľbách 2012 sme ako prvé médium zverejnili informáciu zo zákulisia Smeru, že Robert Fico uvažuje o svojej prezidentskej kandidatúre. Odvtedy sa veľa nezmenilo: je isté, že premiér nad tým naďalej uvažuje, čo znervózňuje všetkých jeho blízkych navôkol. Otvorené dvere si nechá do poslednej chvíle, keď už budú známi všetci kandidáti a bude tak vedieť realisticky odhadnúť vlastné šance. Okrem záujmov spriaznených podnikateľských skupín však bude Fico nútený zvažovať aj to, ako jeho odchod prežije Smer. V prostredí strany sa už spomínajú viaceré scenáre. Jedným z nich je aj oddelenie postov predsedu strany a premiéra a rozdelenie týchto funkcií medzi dvoch najsilnejších politikov v strane, Pavla Pašku a Roberta Kaliňáka.
Ale v tejto súvislosti je kľúčová iná otázka: 48-ročný Robert Fico je stále mladý politik, je na samom vrchole moci a popularity, vo vlastnej strane ani v opozícii niet žiadneho vážneho súpera a aj preto má skvelú perspektívu ostať premiérom aj po roku 2016. Politicky teda nemá žiadnu logiku, aby o rok prestúpil na omnoho slabšiu prezidentskú stoličku. Prečo ho teda vábi prezidentská funkcia?
Možných odpovedí je viac: Fico nie je typ, ktorý by bol opitý mocou a sníval o tom, že bude 20 rokov premiérom. Nie je ani typ, ktorý by mal dlhodobú víziu vládnutia, pričom si uvedomuje, že v jeho strane ho obklopuje sivý priemer, s akým sa nedajú robiť zázraky – za všetko hovorí fakt, že jeho najvýraznejším ministrom je 66-ročný Dušan Čaplovič.
Fico je, naopak, typ kariéristu: vyskúšal si už všetko, bol úspešným lídrom opozície, bol historickým víťazom volieb, je druhýkrát premiérom.
Samotné vládnutie ho až tak nenapĺňa, tak čo ho má ešte baviť? Sledovať, ako postupne padá nadol a dúfať, že nabudúce s niekým zloží koalíciu?
Fico si možno predstavuje príbehy svojich predchodcov: Mečiar aj Dzurinda vydržali na vrchole 7-8 rokov, a potom ich slovenský vyčerpávajúci politický cyklus zomlel. Fico sa blíži k tomuto cyklu a má strach, že ak by teraz nešiel do prezidentských volieb v roku 2014, tak by mohol opäť kandidovať až v roku 2019 – to by však mohlo byť už neskoro, nehovoriac o tom, že ten, kto sa stane prezidentom o rok, bude chcieť znovukandidovať aj o päť rokov. Tak prečo sa tým prezidentom nestať už teraz a byť zabezpečený do roku 2024? A popritom si užívať popularitu bez tiesnivej zodpovednosti, pokračovanie života na politickom výslní a s tým všetkým spojený prezidentský luxus?
To všetko bude Ficovi mátať ďalšie mesiace hlavou. Ak sa na konci roka naozaj po mesiacoch taktického dumania odhodlá a pôjde do prezidentských volieb, tak sa zapíše do dejín ako politik, ktorý nemyslí chorobne na moc, ale na istoty. Svoje istoty.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.