V ponovembrovom rade ministerských portrétov od Ladislava Kováča, Jána Pišúta, Dušana Slobodníka, Matúša Kučeru, Romana Kováča, Jaroslava Pašku, Ľubomíra Haracha, Evy Slavkovskej, Milana Ftáčnika, Petra Ponického, Martina Fronca, Lászlóa Szigetiho, Jána Mikolaja, Eugena Jurzycu po Dušana Čaploviča sme ju očakávali aspoň pri ministroch reformných vlád. Prví dvaja urobili v školstve základné demokratické zmeny, ale tí ostatní sa o štandardnú európsku reformu vzdelávania posledných desaťročí len obtreli.
Tvrdiť pritom, že po roku 1989 sa vo vzdelávaní nič neurobilo, by bolo nespravodlivé voči možnosti študovať na zahraničných školách, o ktorej sa žiakom a ich rodičom pred rokom 1989 ani nesnívalo, voči poctivým učiteľom základných a stredných škôl a voči tým, čo sa usilovali reformu vzdelávania napriek nepriazni politicky presadiť.
Úroveň vzdelávania je však na Slovensku naozaj tristná. Napriek vzletným rečiam ostala jeho reforma na chvoste záujmov politických elít. Ani jedna garnitúra za posledných dvadsať rokov nemala odvahu uskutočniť ju, ani jedna nepochopila ani len to, ako sa na ňu viaže zlepšovanie platových podmienok učiteľov. Reforma vzdelávania pritom nie je tajuplná ani nepochopiteľná. Odskúšali sme si to v rámci Konzervatívneho inštitútu pri pilotných tréningoch učiteľov. Videli sme, že jej rozumejú, veria jej a najlepší ju majú prirodzene zažitú. Preto boli sklamaní po voľbách v roku 2006 a ešte väčšmi po voľbách v roku 2010, keď zistili, že z nej nič nebude. Lebo vývesný štít vzdelanostnej ekonomiky nie je reformou vzdelávania ani jej východiskom, ale len možným dôsledkom.
Slovensko nedostalo svoju šancu na dobré vzdelanie. Len vďaka trpezlivosti učiteľov a rodičov prebehol prvý štrajk v školstve po roku 1989 až za súčasnej vlády. Priniesol dve neblahé prvenstvá. Jedno ministrovi Čaplovičovi, druhé odborom. Tie naplno obnažili svoju falošnosť, ukázali, že majú bližšie k vláde ako k učiteľom, ktorých záujmy mali obhajovať.
Štrajk však ukázal aj niečo iné. Štrajkujúci študenti mi pripomenuli svojich rovesníkov zo 16. novembra 1989. Tí vtedy vyšli do ulíc, pochytali sa za ruky a stali sa prvým signálom konca komunistického režimu. Možno práve preto ostáva dobré vzdelanie a slušné postavenie učiteľov najväčším dlhom novembra 1989.
Tvrdiť pritom, že po roku 1989 sa vo vzdelávaní nič neurobilo, by bolo nespravodlivé voči možnosti študovať na zahraničných školách, o ktorej sa žiakom a ich rodičom pred rokom 1989 ani nesnívalo, voči poctivým učiteľom základných a stredných škôl a voči tým, čo sa usilovali reformu vzdelávania napriek nepriazni politicky presadiť.
Úroveň vzdelávania je však na Slovensku naozaj tristná. Napriek vzletným rečiam ostala jeho reforma na chvoste záujmov politických elít. Ani jedna garnitúra za posledných dvadsať rokov nemala odvahu uskutočniť ju, ani jedna nepochopila ani len to, ako sa na ňu viaže zlepšovanie platových podmienok učiteľov. Reforma vzdelávania pritom nie je tajuplná ani nepochopiteľná. Odskúšali sme si to v rámci Konzervatívneho inštitútu pri pilotných tréningoch učiteľov. Videli sme, že jej rozumejú, veria jej a najlepší ju majú prirodzene zažitú. Preto boli sklamaní po voľbách v roku 2006 a ešte väčšmi po voľbách v roku 2010, keď zistili, že z nej nič nebude. Lebo vývesný štít vzdelanostnej ekonomiky nie je reformou vzdelávania ani jej východiskom, ale len možným dôsledkom.
Slovensko nedostalo svoju šancu na dobré vzdelanie. Len vďaka trpezlivosti učiteľov a rodičov prebehol prvý štrajk v školstve po roku 1989 až za súčasnej vlády. Priniesol dve neblahé prvenstvá. Jedno ministrovi Čaplovičovi, druhé odborom. Tie naplno obnažili svoju falošnosť, ukázali, že majú bližšie k vláde ako k učiteľom, ktorých záujmy mali obhajovať.
Štrajk však ukázal aj niečo iné. Štrajkujúci študenti mi pripomenuli svojich rovesníkov zo 16. novembra 1989. Tí vtedy vyšli do ulíc, pochytali sa za ruky a stali sa prvým signálom konca komunistického režimu. Možno práve preto ostáva dobré vzdelanie a slušné postavenie učiteľov najväčším dlhom novembra 1989.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.