Niekto musí strážiť rodinné spomienky, mahagónovú komodu starej mamy a široké zrkadlo, z ktorého rohov pomaly opadáva striebro. Niekto musí zostať, aby sa nezabudli vtipy, na ktorých sa už nedá smiať a negatívy starých fotiek, ktoré nikdy neboli vyvolané. Niekto tu musí zostať. Už preto, aby tu niekto bol.
V roku 2013 budeme počuť zbohom mnohokrát. Očakáva sa prijatie zákona o emigrácii a cestovaní a hoci osobne rešpektujem slobodné právo každého jednotlivca vybrať si, kde chce žiť, cítim veľký smútok. Som smutná, pretože sa musím pozerať na to, ako naša krajina neustále krváca a prichádza o talenty, stráca kreativitu. Je strašné vidieť, aký počet Kubáncov tu nechce žiť, vychovávať na Ostrove svoje deti, profesionálne sa realizovať. Som smutná, keď okolo seba v posledných mesiacoch vidím, koľko mojich známych mi hovorí zbohom a odchádza do exilu, koľko priateľov a susedov sa radšej rozhodne predať dom alebo byt, aby mali za čo zaplatiť letenky a mohli odísť niekam inam. Strácam známosti, nepočujem o nich celé týždne, a potom sa dozviem, že teraz žijú niekde v Singapure alebo v Argentíne. Oni, muži a ženy, unavení čakaním a odkladaním svojich snov a plánov.
Ale niekto musí zostať. Niekto musí zavrieť dvere, vypnúť svetlo. Znova a znova. Mnohí musia zostať, pretože táto krajina sa musí obnoviť, potrebuje nové idey, nových mladých ľudí a návrhy pre budúcnosť.
Aspoň ilúzia musí ostať. Ilúzia, že sme schopní obnovy. Že entuziazmus a táto zem sa od seba neodtrhli. Z tých, čo tu v roku 2013 zostanú, musí zostať niekto, kto si uchová nádej.
V roku 2013 budeme počuť zbohom mnohokrát. Očakáva sa prijatie zákona o emigrácii a cestovaní a hoci osobne rešpektujem slobodné právo každého jednotlivca vybrať si, kde chce žiť, cítim veľký smútok. Som smutná, pretože sa musím pozerať na to, ako naša krajina neustále krváca a prichádza o talenty, stráca kreativitu. Je strašné vidieť, aký počet Kubáncov tu nechce žiť, vychovávať na Ostrove svoje deti, profesionálne sa realizovať. Som smutná, keď okolo seba v posledných mesiacoch vidím, koľko mojich známych mi hovorí zbohom a odchádza do exilu, koľko priateľov a susedov sa radšej rozhodne predať dom alebo byt, aby mali za čo zaplatiť letenky a mohli odísť niekam inam. Strácam známosti, nepočujem o nich celé týždne, a potom sa dozviem, že teraz žijú niekde v Singapure alebo v Argentíne. Oni, muži a ženy, unavení čakaním a odkladaním svojich snov a plánov.
Ale niekto musí zostať. Niekto musí zavrieť dvere, vypnúť svetlo. Znova a znova. Mnohí musia zostať, pretože táto krajina sa musí obnoviť, potrebuje nové idey, nových mladých ľudí a návrhy pre budúcnosť.
Aspoň ilúzia musí ostať. Ilúzia, že sme schopní obnovy. Že entuziazmus a táto zem sa od seba neodtrhli. Z tých, čo tu v roku 2013 zostanú, musí zostať niekto, kto si uchová nádej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.