Literárna cesta do hlbín žiakovej duše

Osobité autobiografické spomienky Pennaca (vlastným menom Pennacchioniho) vychádzajú v slovenčine vo veľmi príhodnom čase. Čoraz viac ľudí si totiž začína uvedomovať, že neutešený stav školstva je jednou z hlavných prekážok ďalšieho rozvoja tejto krajiny. O našom vzdelávacom systéme a jeho princípoch budeme musieť dôkladne popremýšľať, a to aj celkom inak než doposiaľ. Pennacove úvahy pritom môžu byť cennou inšpiráciou.
Kniha navyše prichádza v čase, keď kvalitu vzdelávania rieši celý svet, a keď je budúcnosť školy ako inštitúcie nejasná. Pennac školu nespochybňuje, do jej stredu však kladie vzťah študenta s učiteľom. O tom, ako škola obstojí, bude rozhodovať schopnosť učiteľa dostať sa k všetkým študentom, od najšikovnejších k najslabším. Najmä s tými poslednými mávajú učitelia problém – sami nimi nikdy neboli!
Prvú časť knihy tvoria spomienky autora na vlastné školské roky, ktoré boli vyplnené dvoma dominantnými emóciami: strachom a hanbou. Daniel bol totiž veľmi slabým žiakom, považovaným všetkými (vrátane seba) za hlupáka. Detailné introspekcie mladého neprospievajúceho Daniela naliehavo pripomínajú fakt, na ktorý často zabúdame: že všetko, čo sa v škole odohrá, každé jedno učiteľovo slovo, môže mať na psychiku dieťaťa obrovský vplyv. Žiak jednoducho nie je iba „objektom“ vzdelávania. Je jeho „subjektom“ a prežíva ho často omnoho intenzívnejšie, než si učitelia a rodičia dokážu predstaviť. Autor sám sa o knihe kedysi vyjadril, že je „o bolesti neporozumenia a škodách, ktoré vie napáchať“. A tie škody sú dvojnásobné, pretože aj neporozumenia sú dve: žiak nerozumie učivu a dospelí (učitelia a rodičia) nerozumejú žiakovi. Jedno aj druhé vie veľmi bolieť...
V druhej časti knihy nám autor pre zmenu poodhaľuje duševný svet učiteľa. Niečo o ňom vie, keďže sám celé štvrťstoročie učil. Spomína si na mnohých svojich žiakov a na rozmanité spôsoby, akými im pomáhal „preplávať“ školským svetom čo najbezbolestnejšie. Vlastná skúsenosť neúspešného žiaka mu pritom bola veľmi nápomocná –  dokázal vďaka nej precítiť a pochopiť správanie nejedného navonok „lenivého“ žiaka či „rebelanta“. Pre dobrého učiteľa je to kľúčová schopnosť. Ako ukazuje príklad samotného spisovateľa, aj zo „zlého žiaka“ totiž môže vyrásť úspešný človek. To je, mimochodom, jedno z najsilnejších posolstiev tejto knižky a pre učiteľov by malo byť vážnym mementom.
Daniel Pennac však napokon prichádza k tomu istému, ako novinár New York Times David Brooks vo svojej knihe The Social Animal. Najviac sa učíme od ľudí, ktorých máme radi, píše Brooks. Učiteľa a žiaka by mala spájať láska, môžeme parafrázovať Pennaca. Jeho najlepší učitelia sú živými postavami jeho skutočného života. „Stačí len jeden profesor ‒ jeden jediný! ‒ aby nás zachránil od seba".  Tí najlepší učitelia odmietli uveriť beznádeji a nulovému sebavedomiu slabého žiaka ‒ a tým Pennaca-učiteľa i Pennaca-spisovateľa zachránili.
Hoci viaceré reálie francúzskeho školstva sú tým našim vzdialené, možno knihu odporúčať všetkým slovenským pedagógom i rodičom. Duše detí sú od reálií nezávislé. Nečakajte však, že sa na stránkach dielka dozviete, čo s naším školstvom treba urobiť, aby fungovalo. Taký cieľ si autor nekládol. Uvedomuje si totiž, že dnešné problémy školy (mimochodom, rovnaké vo väčšine vyspelých krajín) nie sú iba problémami školy samotnej. V jednom z rozhovorov Daniel Pennac poznamenal: „V každej krajine si myslia, že ich školstvo je v špecifickej kríze, no nikde tú krízu školy nedajú do súvisu s krízou okolitej spoločnosti.“ Múdre slová, zaujímavá kniha.

Daniel Pennac: Trápenia so školou, Artforum, 2012. Preklad Ivana Studená a Katarína Benabdillah.

Vladimír Burjan je bývalý učiteľ a šéfredaktor časopisu Dobrá škola, Daniel Bútora je lektor a manažér školy.