Keď sa sultán Bajezid II. rozhodol premostiť zátoku Zlatý roh vo vtedajšom Konštantínopole, siahol po najslávnejšom architektovi tej doby, Leonardovi da Vinci. S jeho návrhom však nebol spokojný, a tak povolal ďalšieho velikána, Michelangela Buonarroti. Michelangelov návrh vládcu očaril, a tak vzápätí začali s výstavbou mosta. Toto nepochybne výnimočné dielo sa, nanešťastie, zrútilo pri ničivom zemetrasení roku 1509. Aspoň tak o udalostiach referuje Mathias Enard v knihe Vyprávěj jim o bitvách, králích a slonech. Na Slovensku máme tiež pár takých ambicióznych premostení. Spomeňme aspoň Kolonádový most v Piešťanoch, na ktorého návrh si budovateľ kúpeľov Ľudovít Winter pozval vtedajšiu vychádzajúcu hviezdu slovenskej architektúry Emila Belluša alebo bratislavský Nový most, ktorého návrh od Lacka, Kušníra, Slameňa a Tesára uspel v bohato oboslanej architektonickej súťaži.
Lávka pre peších a cyklistov spájajúca po viac ako polstoročí nielen brehy rieky Moravy, ale najmä dve krajiny kedysi spoločnej monarchie bola nepochybne rovnako ambicióznym, ba čo viac, symbolickým zadaním. Jej podoba však, žiaľ, nevzišla z architektonickej súťaže, ani sa pod ňu nepodpísala niektorá z aktuálnych hviezd architektonického neba. Práve naopak, lávku navrhol hlavný architekt Devínskej Novej Vsi Milan Beláček. Táto mestská časť bola pritom stavebníkom diela, a tak výber architekta pripomína skôr konflikt záujmov než hľadanie najlepšieho riešenia. Na Slovensku je to však, zdá sa, stále štandardný postup. Stačí pripomenúť zarážajúco neprofesionálny a netransparentný spôsob získania návrhu obnovy bratislavského Starého mosta, ktorý už od roku 2009 spochybňuje nielen Komora architektov Slovenska, ale aj širšia odborná verejnosť. Na získanie hodnotného návrhu a upokojenie verejnej mienky by pritom stačilo vybrať projektanta štandardným spôsobom, teda spomedzi viacerých konkurenčných návrhov a najlepšie v anonymnej súťaži. Nemožno sa pritom nazdávať, že súťaženie vyrieši všetky problémy slovenskej architektúry, ale rozhodne je overenou cestou k zvýšeniu jej všeobecnej kvality.
Vráťme sa však k lávke cez rieku Moravu, spájajúcej Devínsku Novú Ves a rakúsky Schlosshof. V kontexte mostnej výstavby v našej krajine je totiž predsa len ojedinelo kultivovaným dielom. Lávka pritom nie je špičkovým predstaviteľom aktuálnej mostnej architektúry. Je skôr kompromisom medzi inžinierskym a architektonickým dielom. Možno aj preto, že architekt miesto dokonale poznal, sa však predsa pri ňom prejavila v našich podmienkach výnimočná kultúra práce a pokora k existujúcemu prostrediu. Na rozdiel od arogantne a necitlivo nasadených bariér protipovodňovej ochrany je most citlivo uložený na ruinách historického mosta, ktorý práve tu premosťoval rieku od druhej polovice 17. storočia. Most pritom neovláda zvyšky pôvodnej kamennej konštrukcie ani sa nesnaží svojou formou imitovať historickú architektúru. Práve naopak, jeho konštrukcia zo subtílnych oceľových prvkov predstavuje príjemný kontrast k murovaným oblúkom starého mosta aj k betónovej skulptúre bunkra z druhej svetovej vojny. Ľahká, nad riekou aj okolitou lužnou vegetáciou levitujúca mostovka zase primerane odpovedá na krehkú krásu chráneného alúvia Moravy. Vďaka rešpektu k historickému umiestneniu predstavuje dnes most nanajvýš šťastné predĺženie centra Devínskej Novej Vsi až do areálu pôvabného letohrádku Schlosshof.
Dobrému pocitu z obnoveného spojenia dvoch miest a k dokonalému turisticko-kultúrnemu zážitku chýba už len jediné: Otvorenie východného vstupu do zámockého areálu, ku ktorému most historicky smeroval a dnes opäť smeruje. Návštevníci, prichádzajúci cez most, by tak boli ušetrení nepríjemného prekvapenia v podobe zavretej brány a krajinno-architektonická kompozícia by získala späť svoju historickú logiku. Rozprávanie príbehov o vojnách, kráľovnách a bobroch sa môže začať...
Autorka je teoretička a historička architektúry.
Lávka pre peších a cyklistov spájajúca po viac ako polstoročí nielen brehy rieky Moravy, ale najmä dve krajiny kedysi spoločnej monarchie bola nepochybne rovnako ambicióznym, ba čo viac, symbolickým zadaním. Jej podoba však, žiaľ, nevzišla z architektonickej súťaže, ani sa pod ňu nepodpísala niektorá z aktuálnych hviezd architektonického neba. Práve naopak, lávku navrhol hlavný architekt Devínskej Novej Vsi Milan Beláček. Táto mestská časť bola pritom stavebníkom diela, a tak výber architekta pripomína skôr konflikt záujmov než hľadanie najlepšieho riešenia. Na Slovensku je to však, zdá sa, stále štandardný postup. Stačí pripomenúť zarážajúco neprofesionálny a netransparentný spôsob získania návrhu obnovy bratislavského Starého mosta, ktorý už od roku 2009 spochybňuje nielen Komora architektov Slovenska, ale aj širšia odborná verejnosť. Na získanie hodnotného návrhu a upokojenie verejnej mienky by pritom stačilo vybrať projektanta štandardným spôsobom, teda spomedzi viacerých konkurenčných návrhov a najlepšie v anonymnej súťaži. Nemožno sa pritom nazdávať, že súťaženie vyrieši všetky problémy slovenskej architektúry, ale rozhodne je overenou cestou k zvýšeniu jej všeobecnej kvality.
Vráťme sa však k lávke cez rieku Moravu, spájajúcej Devínsku Novú Ves a rakúsky Schlosshof. V kontexte mostnej výstavby v našej krajine je totiž predsa len ojedinelo kultivovaným dielom. Lávka pritom nie je špičkovým predstaviteľom aktuálnej mostnej architektúry. Je skôr kompromisom medzi inžinierskym a architektonickým dielom. Možno aj preto, že architekt miesto dokonale poznal, sa však predsa pri ňom prejavila v našich podmienkach výnimočná kultúra práce a pokora k existujúcemu prostrediu. Na rozdiel od arogantne a necitlivo nasadených bariér protipovodňovej ochrany je most citlivo uložený na ruinách historického mosta, ktorý práve tu premosťoval rieku od druhej polovice 17. storočia. Most pritom neovláda zvyšky pôvodnej kamennej konštrukcie ani sa nesnaží svojou formou imitovať historickú architektúru. Práve naopak, jeho konštrukcia zo subtílnych oceľových prvkov predstavuje príjemný kontrast k murovaným oblúkom starého mosta aj k betónovej skulptúre bunkra z druhej svetovej vojny. Ľahká, nad riekou aj okolitou lužnou vegetáciou levitujúca mostovka zase primerane odpovedá na krehkú krásu chráneného alúvia Moravy. Vďaka rešpektu k historickému umiestneniu predstavuje dnes most nanajvýš šťastné predĺženie centra Devínskej Novej Vsi až do areálu pôvabného letohrádku Schlosshof.
Dobrému pocitu z obnoveného spojenia dvoch miest a k dokonalému turisticko-kultúrnemu zážitku chýba už len jediné: Otvorenie východného vstupu do zámockého areálu, ku ktorému most historicky smeroval a dnes opäť smeruje. Návštevníci, prichádzajúci cez most, by tak boli ušetrení nepríjemného prekvapenia v podobe zavretej brány a krajinno-architektonická kompozícia by získala späť svoju historickú logiku. Rozprávanie príbehov o vojnách, kráľovnách a bobroch sa môže začať...
Autorka je teoretička a historička architektúry.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.