Lotroviny pištu vandala

Napriek tomu, že sa na miesta strácania vždy vrátila, svoju čiapku nikdy nenašla. Ak by sa jej stratené čiapky nahádzali na hromadu, bola by to hora ohromná, hodná rešpektu. V strácaní je niečo mystické a definitívne. Strácanie je bolestné, no zároveň plné nádeje: „Nájdem, čo zmizlo, alebo príde niečo nové?“
Osamelé čiapky, ktoré ležia v čľapkanici ulice, vyžarujú smútok. Obchádzam ich oblúkom. Stalo sa, že som takto obišiel aj čerstvo stratenú čiapku mojej ženy. Spoznal som ju, ale predsa, takto bez hlavy som jej nedôveroval.
Nakoniec som sa odhodlal a vrátil sa po ňu. Priatelia, tá čiapka tam už nebola. Mala ju v ruke žobráčka, utrela si do nej nos a natiahla si ju na strapaté vlasy. Pozrela sa do mláky, reku, či jej svedčí a usmiata vykročila svojím smerom.
S ďalšou čiapkou to bolo podobné. Zožralo ju zametacie auto. Kývol som vodičovi, aby zastavil. On vraj žiadnu čiapku nevidel, ani nevysal. Poprosil som ho aby pozrel do všežravého bachora pojazdného vysávača. Pozrel a nič. Čiapka bola fuč. Keď tento dobrák nasadal do kabíny, zbadal som zatúlanú čiapku na sedadle spolujazdca. Tak som tam stál ovisnutý a v daždi. Nemal som srdce obviniť ho z klamstva.
Priatelia, nič na svete sa nestráca! Veci putujú, hľadajú si nové miesta. Učia nás, že nám nič nepatrí. Niekto má veci, aby ich strácal. Iný nemá nič, preto občas nájde aspoň niečo. Vesmír je nekonečný a kolobeh čiapok tiež. Preto hovorím žene: „Vykašli na ne, stratíš ich ešte stovky!“