Každý jeden deň, o ktorý Gašparovič predlžoval agóniu na prokuratúre, bol teda zrelý na zvolanie mimoriadnej schôdze NR SR. Od júna 2011 bolo úplne zrejmé, že prezident so Smerom hrajú na vyšachovanie kandidáta. Opozícia teda mala kričať, burcovať verejnú mienku, eventuálne aj mávať obžalobou už vtedy, keď sama sedela vo vláde a len sa prizerala, ako kľúčová ústavná inštitúcia zostáva bez hlavy jeden-dva-tri-štyri, a tak ďalej mesiace. Skrátka a dobre, škandálny nebol iba (predbežný) koniec, ale celý proces.
Obžaloba prezidenta ani táranie v NR SR, na čo všetko sa chystajú SDKÚ, KDH, Most a SaS, dnes nevyriešia nič. Len zdôrazňujú, že prokuratúra je predmetom brutálneho mocenského zápasu. Momentálne je to Smer, ktorý chce „vlastného“ prokurátora, čo je podstata deja oproti minulosti, keď métou Fica bola blokáda kandidáta, ktorého nemá pod kontrolou. A pokiaľ Ústavný súd nevydá predbežné opatrenie, ktorého sa dožaduje Čentéš, tak svojho „generála“ aj bude mať, lebo Smer má dosť hlasov, aby si ho zvolil.
Ak je tu teda inštitúcia, ktorej by mala horieť pôda pod nohami, tak to nie je prezident, ale – pri všetkom rešpekte k nezávislosti sudcov – Ústavný súd. Predbežné opatrenie nie je rozhodnutie o merite veci, takže aj politici môžu súd nahlas vyzývať, aby konal bez prieťahov a zastavil parlamentnú voľbu. Macejkovej dvor je toľko dlžný Slovensku, pretože je vrcholne spoluzodpovedný za situáciu, ktorú nazvať abnormálnou je akt milosrdenstva. Ústavný súd rok otáľal s výrokom, či prezident „musí, alebo môže“. A keď ho v októbri vyriekol, splodil jedno zo svojich najhanebnejších rozhodnutí za 20 rokov existencie. Tým, že proti systémovej logike parlamentnej demokracie dal prezidentovi možnosť pri „závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa k osobe“ kandidáta nevymenovať, vydal súd svedectvo, že je politicky ovplyvniteľný do tej miery, že sa nezastaví ani pred verdiktom, ktorým si ničí reputáciu. Ak toho bol schopný raz, môže byť schopný i druhýkrát. A preto je dôležité verejne akcentovať, že návrat k akejsi základnej zákonnosti a predídenie úplnému chaosu je plne v jeho rukách.
Gašparovič je v tejto projekcii nepodstatný. O rok končí a nič horšie, než to, čo vyviedol, už spáchať nemôže. V masovom rozhorčení, že vetoval Čentéša, je značná porcia buď pretvárky, alebo naivity, keďže od prvého dňa tohto „menšieho zla“ v úrade bolo jasné, že až nadíde deň D, verne poslúži strane, ktorej „je akoby členom“. Navyše, slovenský prezident vykazuje všetky príznaky, že jeho duševná sviežosť rýchlo vädne v dôsledku choroby, čo dosť relativizuje branie na zodpovednosť jeho osoby za skutky posledného obdobia (nie Gauliedera a podobne, samozrejme).
Obžaloba prezidenta ani táranie v NR SR, na čo všetko sa chystajú SDKÚ, KDH, Most a SaS, dnes nevyriešia nič. Len zdôrazňujú, že prokuratúra je predmetom brutálneho mocenského zápasu. Momentálne je to Smer, ktorý chce „vlastného“ prokurátora, čo je podstata deja oproti minulosti, keď métou Fica bola blokáda kandidáta, ktorého nemá pod kontrolou. A pokiaľ Ústavný súd nevydá predbežné opatrenie, ktorého sa dožaduje Čentéš, tak svojho „generála“ aj bude mať, lebo Smer má dosť hlasov, aby si ho zvolil.
Ak je tu teda inštitúcia, ktorej by mala horieť pôda pod nohami, tak to nie je prezident, ale – pri všetkom rešpekte k nezávislosti sudcov – Ústavný súd. Predbežné opatrenie nie je rozhodnutie o merite veci, takže aj politici môžu súd nahlas vyzývať, aby konal bez prieťahov a zastavil parlamentnú voľbu. Macejkovej dvor je toľko dlžný Slovensku, pretože je vrcholne spoluzodpovedný za situáciu, ktorú nazvať abnormálnou je akt milosrdenstva. Ústavný súd rok otáľal s výrokom, či prezident „musí, alebo môže“. A keď ho v októbri vyriekol, splodil jedno zo svojich najhanebnejších rozhodnutí za 20 rokov existencie. Tým, že proti systémovej logike parlamentnej demokracie dal prezidentovi možnosť pri „závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa k osobe“ kandidáta nevymenovať, vydal súd svedectvo, že je politicky ovplyvniteľný do tej miery, že sa nezastaví ani pred verdiktom, ktorým si ničí reputáciu. Ak toho bol schopný raz, môže byť schopný i druhýkrát. A preto je dôležité verejne akcentovať, že návrat k akejsi základnej zákonnosti a predídenie úplnému chaosu je plne v jeho rukách.
Gašparovič je v tejto projekcii nepodstatný. O rok končí a nič horšie, než to, čo vyviedol, už spáchať nemôže. V masovom rozhorčení, že vetoval Čentéša, je značná porcia buď pretvárky, alebo naivity, keďže od prvého dňa tohto „menšieho zla“ v úrade bolo jasné, že až nadíde deň D, verne poslúži strane, ktorej „je akoby členom“. Navyše, slovenský prezident vykazuje všetky príznaky, že jeho duševná sviežosť rýchlo vädne v dôsledku choroby, čo dosť relativizuje branie na zodpovednosť jeho osoby za skutky posledného obdobia (nie Gauliedera a podobne, samozrejme).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.