Tí dvaja nemajú nič spoločné. A predsa si ťapli. Je taká prašivá doba? Sú takí oportúnni tí dvaja? Alebo je to zlá otázka, pretože je to úplne jedno?
Peter Bondra je skvelý hokejista. Jeho štýl korčuľovania, spôsob streľby a prejavená radosť z gólu ešte dlho nebude mať konkurenciu. Patril k najväčším ozdobám svetového hokeja, vynikal v rýchlosti, myslení aj elegancii. Keď tu ešte neboli priame prenosy z NHL, na šoty s jeho gólmi sa vždy čakalo najviac. A keď tie krátke momenty na obrazovke bežali, až zázračne menili hokej na estetickú kategóriu. Pre to všetko sa stal jedným z dvoch najlepších útočníkov celej slovenskej histórie – spolu s Petrom Šťastným.
Okrem toho bol ako chlapec v Poprade, aj ako líder Washingtonu Capitals, vždy férový, nikdy sa nevyhováral a ako málokto vedel povzbudiť aj vo chvíľach, keď sa nič nedarilo.
Bola to radosť byť s ním – na ľade, v klube, na kurte, pri golfe – pretože sa nestal namyslenou hviezdou, majstrom celého sveta, ale ostal normálnym človekom. Aj preto bolo spravodlivé, že sa práve jemu podarilo dať ten historický gól Rusom, ktorým sme sa stali prvýkrát naozaj majstrami sveta.
Keď minulý týždeň oznámil, že s hokejom končí, preletelo to všetko hádam každou hlavou, v ktorej je miesto aj pre hokej. Bola to veľká kariéra človeka z malej ukrajinskej dedinky, ktorý mnohým ukazoval cestu. Príbeh takmer ako z rozprávky.
Ale my tu nežijeme v rozprávke. Nášmu hokeju šéfuje celkom iný človek. Nerozdáva radosť, ale rany, nemá rýchle korčule, ale široké lakte, nikdy nebol adeptom na cenu fair play, naopak, jeho prednovembrovou minulosťou sa zaoberá Ústav pamäti národa a ponovembrovou občas aj vyšetrovatelia. Bola a je to malá kariéra malého človeka.
Bolo asi logické, že práve on, hokejový nikto, odstavil Petra Šťastného, a je asi logické aj to, že potom oslovil práve Petra Bondru. Malosť sa vždy potrebuje zakryť za čosi veľké, najväčšia malosť za čosi úplne najväčšie. Ten pán potrebuje žiarivý symbol, ktorý zatieni jeho temné stránky – a tak si celkom rozumne vybral hokej a v ňom si celkom rozumne kúpil práve dve najväčšie hviezdy. Prvá už bola použitá a krivo zahodená, druhá... Zatiaľ len použitá.
Paradoxné je, že pre našu reprezentáciu je to krátkodobo skvelá správa. Bondra má medzi hráčmi dôveru, rešpekt a prirodzenú autoritu, takže sa dá predpokladať, že s účasťou na majstrovstvách sveta nebude nikto váhať. Aj pre atmosféru v mužstve to bude prínos. Navyše, práve súčasný reprezentačný tréner Šupler vytiahol Bondru ešte z popradského dorastu, a dodnes je medzi nimi veľká úcta, takže aj vzťah manažér – tréner bude fungovať.
Tak prečo tá príchuť blenu v ústach pri pohľade na jedno podanie rúk?
Pre toto – umenie sa nemá krížiť s brakom, cnosť s podlosťou, ani priamosť s intrigou. Za žiadne prachy.
Peter Bondra je skvelý hokejista. Jeho štýl korčuľovania, spôsob streľby a prejavená radosť z gólu ešte dlho nebude mať konkurenciu. Patril k najväčším ozdobám svetového hokeja, vynikal v rýchlosti, myslení aj elegancii. Keď tu ešte neboli priame prenosy z NHL, na šoty s jeho gólmi sa vždy čakalo najviac. A keď tie krátke momenty na obrazovke bežali, až zázračne menili hokej na estetickú kategóriu. Pre to všetko sa stal jedným z dvoch najlepších útočníkov celej slovenskej histórie – spolu s Petrom Šťastným.
Okrem toho bol ako chlapec v Poprade, aj ako líder Washingtonu Capitals, vždy férový, nikdy sa nevyhováral a ako málokto vedel povzbudiť aj vo chvíľach, keď sa nič nedarilo.
Bola to radosť byť s ním – na ľade, v klube, na kurte, pri golfe – pretože sa nestal namyslenou hviezdou, majstrom celého sveta, ale ostal normálnym človekom. Aj preto bolo spravodlivé, že sa práve jemu podarilo dať ten historický gól Rusom, ktorým sme sa stali prvýkrát naozaj majstrami sveta.
Keď minulý týždeň oznámil, že s hokejom končí, preletelo to všetko hádam každou hlavou, v ktorej je miesto aj pre hokej. Bola to veľká kariéra človeka z malej ukrajinskej dedinky, ktorý mnohým ukazoval cestu. Príbeh takmer ako z rozprávky.
Ale my tu nežijeme v rozprávke. Nášmu hokeju šéfuje celkom iný človek. Nerozdáva radosť, ale rany, nemá rýchle korčule, ale široké lakte, nikdy nebol adeptom na cenu fair play, naopak, jeho prednovembrovou minulosťou sa zaoberá Ústav pamäti národa a ponovembrovou občas aj vyšetrovatelia. Bola a je to malá kariéra malého človeka.
Bolo asi logické, že práve on, hokejový nikto, odstavil Petra Šťastného, a je asi logické aj to, že potom oslovil práve Petra Bondru. Malosť sa vždy potrebuje zakryť za čosi veľké, najväčšia malosť za čosi úplne najväčšie. Ten pán potrebuje žiarivý symbol, ktorý zatieni jeho temné stránky – a tak si celkom rozumne vybral hokej a v ňom si celkom rozumne kúpil práve dve najväčšie hviezdy. Prvá už bola použitá a krivo zahodená, druhá... Zatiaľ len použitá.
Paradoxné je, že pre našu reprezentáciu je to krátkodobo skvelá správa. Bondra má medzi hráčmi dôveru, rešpekt a prirodzenú autoritu, takže sa dá predpokladať, že s účasťou na majstrovstvách sveta nebude nikto váhať. Aj pre atmosféru v mužstve to bude prínos. Navyše, práve súčasný reprezentačný tréner Šupler vytiahol Bondru ešte z popradského dorastu, a dodnes je medzi nimi veľká úcta, takže aj vzťah manažér – tréner bude fungovať.
Tak prečo tá príchuť blenu v ústach pri pohľade na jedno podanie rúk?
Pre toto – umenie sa nemá krížiť s brakom, cnosť s podlosťou, ani priamosť s intrigou. Za žiadne prachy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.