.na začiatku nebolo slovo, ale rozhodnutie. Prezident Gašparovič sa po roku a pol uzniesol, že nevymenuje zvoleného Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora. Výrazne mu pomohol novembrový verdikt spriateleného Ústavného súdu, ktorý mu otvoril cestu k odmietnutiu Čentéša aj z iných než čisto zákonných dôvodov.
Až potom prišlo slovo – Gašparovič zdôvodnil rozhodnutie tak diletantsky, že rozosmial celé Slovensko (najmä v denníku RSS, ktorý práve čítate, sa i steny prehýbali...).
Lenže po smiechu prišiel oprávnený hnev – na diletantského prezidenta so zlými kamarátmi a temnými motívmi. Roky hromadená frustrácia z politiky a justičných orgánov, ktoré často slúžia sile mocných, a nie právu bezmocných, sa nahromadila práve do Ivana Gašparoviča. Teda človeka, ktorý sa väčšinu svojho politického života snažil vyhýbať konfliktom. Chcel byť predsa „priateľom občana“, ktorý si ho mal pamätať najmä ako fujarového virtuóza, automobilového pretekára či milovníka kolektívnych športov. Alebo v horšom prípade ako starnúceho prezidenta s neškodnými brptami.
.streliť si do Gašparoviča
Hnev novodobej ulice – teda davov na internete – bol však od Nového roka nevídaný: Gašparovič sa stal terčom záplavy viac i menej vkusných vtipov, na Facebooku podpísalo petíciu za jeho odvolanie už takmer 30-tisíc ľudí, hitom internetu sa stal nahnevaný text politológa Miroslava Kusého („Ičo, ako prezident si mi už narobil dosť hanby“), ktorý prezidentovi vyhlásil občiansku neposlušnosť.
V prezidentskej kancelárii museli byť zdesení aj zo šírenia krkolomných a nepresvedčivých konštrukcií: bloger a člen SaS Juraj Poláček vo svojom blogu Vrahovia medzi nami naznačil, že v skutočnosti mohol v lete 2009 pri jednej poľovačke zastreliť istého poľovného referenta práve Gašparovič, ktorý je vraj odvtedy manipulovanou bábkou Smeru a „rukojemníkom hriechov, ktoré ho dostihli“. Zjavne nezmyselný obsah blogu slávil úspech aj v médiách, ktoré o ňom informovali a dodali mu punc vážnosti. Gašparovič reagoval na vrcholiaci týždeň hnevu svojím dosiaľ najvážnejším vyhlásením v politike („desí ma toľká zloba“), ale ani to už nikto nebral vážne.
Po dlhých mesiacoch v defenzíve ožila aj pravicová opozícia, ktorá ohlásila, že chce zozbierať podpisy pod návrh obžaloby prezidenta za úmyselné porušenie Ústavy SR, čo by bol historický precedens.
Paralyzovaný Ivan Gašparovič už v najvyššej politike morálne skončil – posledných 15 mesiacov v úrade budú trápením, spoločné súdružské fotografie už nebudú vyhľadávať ani jeho doterajší spojenci.
Vo svojej funkcii tak končí rovnako ako kedysi premiér Mečiar – s hanbou a všeobecným opovrhnutím najmä medzi mladými. A pritom mohol odchádzať nie so cťou, ale aspoň tak, aby si to nikto nevšimol.
.dJ Ivan
Bývavali však časy. Začiatkom septembra 2004 sa stretlo na obrovskej tanečnej akcii na Zlatých pieskoch v Bratislave asi 30-tisíc mladých ľudí. Nálada vrcholila o polnoci, keď nový prezident ako DJ odštartoval oficiálne podujatie. Mnohí z tancujúcich len pár mesiacov predtým zvolili Gašparoviča za tretieho slovenského prezidenta – lebo sa báli jeho protikandidáta Vladimíra Mečiara.
Gašparovič bol už omilostený aj protimečiarovskou časťou Slovenska. Gaulieder a Nafta Gbely? Kto by už toto všetko Gašparovičovi pripomínal, najmä v čase, keď k Mečiarovi, hlavnému pôvodcovi mizérie tých čias, sa priateľskejšie správal aj vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda, ktorý ho už nevylučoval ako budúceho koaličného partnera?
Gašparovič mohol byť konečne tým, kým chcel byť: bezkonfliktným sympaťákom, ktorý si vie so svojím ľudom užívať voľný čas. Po zvolení pozval na obed Michala Kováča, s ktorým si v dobrom zaspomínali a Dzurindova vláda si vydýchla, že po hyperaktívnom Schusterovi, ktorý vracal zákon za zákonom, má pokoj. Keď novému prezidentovi novinári aj politológovia vyčítali, že je až prehnane nekonfliktný, on odpovedal, ako to cítil: „Prezident nemá vyvolávať problémy, ale ich upokojovať."
A tak v čase, keď Dzurindova vláda prijímala revolučné reformy a opozičný predák Fico hovoril o ožobračovaní Slovenska, Gašparovič len občas mierne upozornil, že treba viac zohľadňovať sociálne aspekty, ale inak, z dlhodobého hľadiska, sú tie reformy dobré, páčia sa aj svetu a lákajú investorov.
Dzurindovej vláde nepodkuroval ani pri najväčších škandáloch, ako boli podozrenia z kupovania poslancov – možno by aj chcel, ale akoby len mohol, keď on naozaj nebol za prezidenta zvolený ako morálna autorita.
Niežeby nerobil vládnej pravici žiadne problémy. Pár mesiacov pred voľbami, keď už bolo jasné, že sa chystá vláda Roberta Fica, pritvrdil v kritike reforiem. A robil aj trochu problémy pri štátnych vyznamenaniach. Keď mu Dzurindova vláda navrhla vyznamenať niekoho, kto mu mentálne nesedel, dal to najavo, ako mu kázali inštinkty. Raz mi jeden významný slovenský herec – v 90. rokoch tiež výrečný kritik mečiarizmu – hovoril, že po tom, čo mu vláda navrhla udeliť Pribinov kríž I. triedy, Gašparovič ho preradil do nižšej triedy. Pri samotnom slávnostnom akte mu potriasol rukou a povedal: „Len tak ďalej.”
.ako ostať hore
Zdalo sa, že heslo „len tak ďalej“ bude Gašparovič napĺňať v úrade do bodky. Samozrejme, nikto od neho nečakal, že by bol schopný nastoliť akúkoľvek spoločenskú tému. Keď sa o to raz aj pokúsil – to bolo za vlády Fica I. – a vyhlásil, že Slovensko potrebuje novú ústavu, diskusiu rýchlo zmrazil Fico vetou, že ju nepotrebuje. Odvtedy sa právnik Gašparovič, ktorý sa onehdy podieľal na vzniku ústavy samostatného štátu, k tejto téme radšej nevrátil. Ale, napokon, viac k prezidentskému životu ani nepotreboval: stačilo len užívať si auru a luxus úradu, ďalej sa vyhýbať konfliktom a držať si priazeň Roberta Fica. Občas dokonca i prekvapil, keď hoci len z formálnych dôvodov nepodpísal vyvlastňovací zákon. Alebo kritizoval Jána Slotu za jeho vulgárne urážky homosexuálov. Prezidenta si vcelku obľúbili aj v USA: kým George Bush premiéra Fica do Bieleho domu nepozýval, Gašparovič, ktorý nadviazal na transatlantické gestá aj heslá svojich predchodcov, mal voľný vstup.
Najväčším kritikom prezidenta tak bol jeho politický stvoriteľ, Vladimír Mečiar. Ten ho v pravidelných intervaloch nazýval hanbou Slovenska alebo ho celkom vtipne obvinil, že to bol v skutočnosti on, kto riadil privatizáciu spred roka 1998 v časoch, keď bol vodca národa chorý.
Potom prišla jar 2009, keď Gašparoviča vyzvala Iveta Radičová. Urazený Slota ho najskôr nechcel podporiť, ale po tom, čo sa politicky dohodli, rozpútal v jeho prospech odpudivú nacionalistickú kampaň, ktorej cieľom bolo vykresliť Radičovú ako utajenú maďarskú iredentistku. Gašparovič opäť ukázal svoju tvár z 90. rokov. Primitívny tón kampane neodmietol, ale ho využil – aby ostal na výslní.
.zbohom
Starnúci Gašparovič sa odvtedy pomaly vracal do čias, keď sa pod vplyvom svojho stvoriteľa podieľal na demontáži právneho štátu a ústavnosti, či už ako federálny generálny prokurátor, alebo predseda Národnej rady.
Začalo sa to tým, že ako prezident (nielen vlastnou vinou) vymenoval dosiaľ najhoršiu zostavu na Ústavnom súde. Len Ivan Gašparovič – a ešte pár klebetníkov z právnického prostredia – vedia, prečo sa predsedníčkou ÚS stala dovtedy úplne neznáma Ivetta Macejková. Aj jej vinou sa súd premenil na košickú bábku v rukách najhorších bratislavských mocenských záujmov. A tak súd škandalózne dlho odkladal verdikt o tom, či Gašparovič musí vymenovať Čentéša, až napokon Ústavu SR vyložil celkom nad rámec jej doterajšieho chápania. O tom, čo je skutočný hybný motív Gašparovičovho konania – či vlastné pohnútky, vonkajšia objednávka, alebo všetko naraz – sa asi nedozvieme. Ale ani to nie je potrebné. O tomto prezidentovi už netreba napísať ani slovo navyše, treba sa s ním vnútorne rozlúčiť a nabudúce zvoliť človeka, ktorý pozná cestu zo suterénu.
Až potom prišlo slovo – Gašparovič zdôvodnil rozhodnutie tak diletantsky, že rozosmial celé Slovensko (najmä v denníku RSS, ktorý práve čítate, sa i steny prehýbali...).
Lenže po smiechu prišiel oprávnený hnev – na diletantského prezidenta so zlými kamarátmi a temnými motívmi. Roky hromadená frustrácia z politiky a justičných orgánov, ktoré často slúžia sile mocných, a nie právu bezmocných, sa nahromadila práve do Ivana Gašparoviča. Teda človeka, ktorý sa väčšinu svojho politického života snažil vyhýbať konfliktom. Chcel byť predsa „priateľom občana“, ktorý si ho mal pamätať najmä ako fujarového virtuóza, automobilového pretekára či milovníka kolektívnych športov. Alebo v horšom prípade ako starnúceho prezidenta s neškodnými brptami.
.streliť si do Gašparoviča
Hnev novodobej ulice – teda davov na internete – bol však od Nového roka nevídaný: Gašparovič sa stal terčom záplavy viac i menej vkusných vtipov, na Facebooku podpísalo petíciu za jeho odvolanie už takmer 30-tisíc ľudí, hitom internetu sa stal nahnevaný text politológa Miroslava Kusého („Ičo, ako prezident si mi už narobil dosť hanby“), ktorý prezidentovi vyhlásil občiansku neposlušnosť.
V prezidentskej kancelárii museli byť zdesení aj zo šírenia krkolomných a nepresvedčivých konštrukcií: bloger a člen SaS Juraj Poláček vo svojom blogu Vrahovia medzi nami naznačil, že v skutočnosti mohol v lete 2009 pri jednej poľovačke zastreliť istého poľovného referenta práve Gašparovič, ktorý je vraj odvtedy manipulovanou bábkou Smeru a „rukojemníkom hriechov, ktoré ho dostihli“. Zjavne nezmyselný obsah blogu slávil úspech aj v médiách, ktoré o ňom informovali a dodali mu punc vážnosti. Gašparovič reagoval na vrcholiaci týždeň hnevu svojím dosiaľ najvážnejším vyhlásením v politike („desí ma toľká zloba“), ale ani to už nikto nebral vážne.
Po dlhých mesiacoch v defenzíve ožila aj pravicová opozícia, ktorá ohlásila, že chce zozbierať podpisy pod návrh obžaloby prezidenta za úmyselné porušenie Ústavy SR, čo by bol historický precedens.
Paralyzovaný Ivan Gašparovič už v najvyššej politike morálne skončil – posledných 15 mesiacov v úrade budú trápením, spoločné súdružské fotografie už nebudú vyhľadávať ani jeho doterajší spojenci.
Vo svojej funkcii tak končí rovnako ako kedysi premiér Mečiar – s hanbou a všeobecným opovrhnutím najmä medzi mladými. A pritom mohol odchádzať nie so cťou, ale aspoň tak, aby si to nikto nevšimol.
.dJ Ivan
Bývavali však časy. Začiatkom septembra 2004 sa stretlo na obrovskej tanečnej akcii na Zlatých pieskoch v Bratislave asi 30-tisíc mladých ľudí. Nálada vrcholila o polnoci, keď nový prezident ako DJ odštartoval oficiálne podujatie. Mnohí z tancujúcich len pár mesiacov predtým zvolili Gašparoviča za tretieho slovenského prezidenta – lebo sa báli jeho protikandidáta Vladimíra Mečiara.
Gašparovič bol už omilostený aj protimečiarovskou časťou Slovenska. Gaulieder a Nafta Gbely? Kto by už toto všetko Gašparovičovi pripomínal, najmä v čase, keď k Mečiarovi, hlavnému pôvodcovi mizérie tých čias, sa priateľskejšie správal aj vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda, ktorý ho už nevylučoval ako budúceho koaličného partnera?
Gašparovič mohol byť konečne tým, kým chcel byť: bezkonfliktným sympaťákom, ktorý si vie so svojím ľudom užívať voľný čas. Po zvolení pozval na obed Michala Kováča, s ktorým si v dobrom zaspomínali a Dzurindova vláda si vydýchla, že po hyperaktívnom Schusterovi, ktorý vracal zákon za zákonom, má pokoj. Keď novému prezidentovi novinári aj politológovia vyčítali, že je až prehnane nekonfliktný, on odpovedal, ako to cítil: „Prezident nemá vyvolávať problémy, ale ich upokojovať."
A tak v čase, keď Dzurindova vláda prijímala revolučné reformy a opozičný predák Fico hovoril o ožobračovaní Slovenska, Gašparovič len občas mierne upozornil, že treba viac zohľadňovať sociálne aspekty, ale inak, z dlhodobého hľadiska, sú tie reformy dobré, páčia sa aj svetu a lákajú investorov.
Dzurindovej vláde nepodkuroval ani pri najväčších škandáloch, ako boli podozrenia z kupovania poslancov – možno by aj chcel, ale akoby len mohol, keď on naozaj nebol za prezidenta zvolený ako morálna autorita.
Niežeby nerobil vládnej pravici žiadne problémy. Pár mesiacov pred voľbami, keď už bolo jasné, že sa chystá vláda Roberta Fica, pritvrdil v kritike reforiem. A robil aj trochu problémy pri štátnych vyznamenaniach. Keď mu Dzurindova vláda navrhla vyznamenať niekoho, kto mu mentálne nesedel, dal to najavo, ako mu kázali inštinkty. Raz mi jeden významný slovenský herec – v 90. rokoch tiež výrečný kritik mečiarizmu – hovoril, že po tom, čo mu vláda navrhla udeliť Pribinov kríž I. triedy, Gašparovič ho preradil do nižšej triedy. Pri samotnom slávnostnom akte mu potriasol rukou a povedal: „Len tak ďalej.”
.ako ostať hore
Zdalo sa, že heslo „len tak ďalej“ bude Gašparovič napĺňať v úrade do bodky. Samozrejme, nikto od neho nečakal, že by bol schopný nastoliť akúkoľvek spoločenskú tému. Keď sa o to raz aj pokúsil – to bolo za vlády Fica I. – a vyhlásil, že Slovensko potrebuje novú ústavu, diskusiu rýchlo zmrazil Fico vetou, že ju nepotrebuje. Odvtedy sa právnik Gašparovič, ktorý sa onehdy podieľal na vzniku ústavy samostatného štátu, k tejto téme radšej nevrátil. Ale, napokon, viac k prezidentskému životu ani nepotreboval: stačilo len užívať si auru a luxus úradu, ďalej sa vyhýbať konfliktom a držať si priazeň Roberta Fica. Občas dokonca i prekvapil, keď hoci len z formálnych dôvodov nepodpísal vyvlastňovací zákon. Alebo kritizoval Jána Slotu za jeho vulgárne urážky homosexuálov. Prezidenta si vcelku obľúbili aj v USA: kým George Bush premiéra Fica do Bieleho domu nepozýval, Gašparovič, ktorý nadviazal na transatlantické gestá aj heslá svojich predchodcov, mal voľný vstup.
Najväčším kritikom prezidenta tak bol jeho politický stvoriteľ, Vladimír Mečiar. Ten ho v pravidelných intervaloch nazýval hanbou Slovenska alebo ho celkom vtipne obvinil, že to bol v skutočnosti on, kto riadil privatizáciu spred roka 1998 v časoch, keď bol vodca národa chorý.
Potom prišla jar 2009, keď Gašparoviča vyzvala Iveta Radičová. Urazený Slota ho najskôr nechcel podporiť, ale po tom, čo sa politicky dohodli, rozpútal v jeho prospech odpudivú nacionalistickú kampaň, ktorej cieľom bolo vykresliť Radičovú ako utajenú maďarskú iredentistku. Gašparovič opäť ukázal svoju tvár z 90. rokov. Primitívny tón kampane neodmietol, ale ho využil – aby ostal na výslní.
.zbohom
Starnúci Gašparovič sa odvtedy pomaly vracal do čias, keď sa pod vplyvom svojho stvoriteľa podieľal na demontáži právneho štátu a ústavnosti, či už ako federálny generálny prokurátor, alebo predseda Národnej rady.
Začalo sa to tým, že ako prezident (nielen vlastnou vinou) vymenoval dosiaľ najhoršiu zostavu na Ústavnom súde. Len Ivan Gašparovič – a ešte pár klebetníkov z právnického prostredia – vedia, prečo sa predsedníčkou ÚS stala dovtedy úplne neznáma Ivetta Macejková. Aj jej vinou sa súd premenil na košickú bábku v rukách najhorších bratislavských mocenských záujmov. A tak súd škandalózne dlho odkladal verdikt o tom, či Gašparovič musí vymenovať Čentéša, až napokon Ústavu SR vyložil celkom nad rámec jej doterajšieho chápania. O tom, čo je skutočný hybný motív Gašparovičovho konania – či vlastné pohnútky, vonkajšia objednávka, alebo všetko naraz – sa asi nedozvieme. Ale ani to nie je potrebné. O tomto prezidentovi už netreba napísať ani slovo navyše, treba sa s ním vnútorne rozlúčiť a nabudúce zvoliť človeka, ktorý pozná cestu zo suterénu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.