.máme vôbec na to, aby sme mali lepších prezidentov? A prečo pravica doteraz nemala „svojho“ prezidenta?
.pravica bez prezidenta
Michal Kováč bol zvolený v parlamente, Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič v priamych voľbách. V každom jednom prípade osobitne platí, že pravica v daný moment nemala väčšinu na zvolenie svojho kandidáta, a to bez ohľadu na spôsob voľby. Inými slovami, ani keby nebola koalícia pravicových strán SDK v rokoch 1997 až 1998 navrhovala, a potom presadila zmenu Ústavy a prezident by sa naďalej volil v parlamente, pravica by ani tak nemala potrebné tri pätiny hlasov na zvolenie „svojho“ prezidenta. V roku 2004 by teda, čisto hypoteticky, musela druhá Dzurindova vláda urobiť kompromis buď s HZDS, alebo so Smerom. Tým je povedané všetko.
Keďže pravica mala za 20 rokov štátu problém získať parlamentnú väčšinu (a ani raz, ani po voľbách v roku 2002, ani po voľbách v roku 2010 si ju nedokázala udržať do konca volebného obdobia), a ani náhodou sa nepriblížila k zisku ústavnej väčšiny, zmena voľby prezidenta bola z pohľadu pravice racionálne rozhodnutie. Až na maličkosť. Keby bola pravica uvažovala mocensky, lepšie by jej vyhovovala zmena kvóra v parlamente (na jednoduchú väčšinu), nie radikálna zmena voľby. Tento príbeh je však uzavretý, od roku 1999 stojí otázka inak: Má pravica na to, aby mohla postaviť úspešného kandidáta?
.vymeniť národ – alebo?
Doteraz najbližšie k tomu mali liberálni kandidáti Eduard Kukan a Iveta Radičová. Úplne najbližšie k tomu pravica bola v roku 2004. Keby bol Kukan v prvom kole získal o štyritisíc hlasov viac, bol by prezident. Radičová zviedla s Gašparovičom v roku 2009 vyrovnanejší súboj a postúpila do druhého kola, väčšinu na svoje zvolenie však nemala. Gašparovič dokázal dokonca v druhom kole proti Radičovej zmobilizovať väčší počet absolútnych hlasov (1 234 787), ako päť rokov predtým proti Mečiarovi (1 079 592).
Má teda pravica na to, aby postavila kandidáta, ktorý reprezentuje väčšinu krajiny? A ako by potom taký kandidát mal vyzerať?
Dôvod, prečo doteraz na to pravica nemala, je jej charakter. Slovenská pravica sa po roku 1989 priveľmi podobá na českú pravicu, oveľa menej na maďarskú, poľskú či medzivojnovú slovenskú pravicu. Z tohto patu sú len dve cesty. Buď na Slovensku vznikne liberálna väčšina a pravicovo liberálny kandidát ju bude schopný osloviť, alebo sa pravica viac prispôsobí krajine a stane sa sociálnejšou, prípadne o čosi národnejšou. Klúč k zmene teda predstavuje najmä nová stranícka a parlamentná politika.
.čo potrebuje krajina
Ak berieme tieto obmedzenia do úvahy, ako by vlastne mohol vyzerať dobrý prezident (či skôr dobrý kandidát) v najbližších voľbách v roku 2014?
Dobrý kandidát by mal byť schopný prekročiť stranícke hranice. Lepšiu odpoveď ako Ján Figeľ s Pavlom Frešom a Bélom Bugárom ponúkajú Ján Čarnogurský a Andrej Kiska.
Čarnogurského napríklad nepodporujú len prirodzení spojenci, ako sú kresťania a konzervatívci, ale aj bývalý predseda SDĽ Pavel Koncoš. Čarnogurský chce spájať niečo na prvý pohľad nespojiteľné. Podobne rozmýšľa aj Kiska. Úspešný biznismen okrem viery v trh reprezentuje aj charitu a viac ako o podmienkach na podnikanie hovorí o ľuďoch, ktorí žijú na okraji spoločnosti. Opäť niečo zdanlivo nespojiteľné. A opäť istý posun doľava. Sulík, Figeľ ani Frešo nedokážu vyslať podobný signál. Prezidentskej kampani by najviac pomohlo, keby žiadneho straníckeho kandidáta nestavali.
Ivan Gašparovič by nemal spôsobiť, že nám po ňom bude stačiť ktokoľvek. Kresťania by si mali uvedomiť, že dobrý prezident nemusí byť dobrý kresťan. A liberáli zase, že to nemusí byť zástanca všetkého liberálneho. Pre prezidentský úrad nie je totiž až také dôležité, či bude budúci prezident chodiť do kostola, alebo nie. Dôležitejšie je, či si bude ctiť základné civilizačné hodnoty.
Rovnako nie je dôležité, či bude popredným predstaviteľom rýchlej modernizácie krajiny, zástancom Bruselu či Berlína. Mal by totiž poznať najmä problémy ľudí v Snine a Rožňave.
A napokon, nový prezident by mal nadviazať na to najprezidentskejšie, čo naši prezidenti po roku 1993 predviedli. Neboli to ani zahraničné cesty a zasadené stromy v prezidentskej záhrade, neboli to žiadne oslavy a televízne prejavy, bolo to niečo viac. Bol to vzdor prezidenta proti najväčšiemu problému doby. To doteraz dokázal iba prezident Kováč, keď išlo o jeho rodinu. Nový prezident by to mal zopakovať. Krajina to potrebuje.
.pravica bez prezidenta
Michal Kováč bol zvolený v parlamente, Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič v priamych voľbách. V každom jednom prípade osobitne platí, že pravica v daný moment nemala väčšinu na zvolenie svojho kandidáta, a to bez ohľadu na spôsob voľby. Inými slovami, ani keby nebola koalícia pravicových strán SDK v rokoch 1997 až 1998 navrhovala, a potom presadila zmenu Ústavy a prezident by sa naďalej volil v parlamente, pravica by ani tak nemala potrebné tri pätiny hlasov na zvolenie „svojho“ prezidenta. V roku 2004 by teda, čisto hypoteticky, musela druhá Dzurindova vláda urobiť kompromis buď s HZDS, alebo so Smerom. Tým je povedané všetko.
Keďže pravica mala za 20 rokov štátu problém získať parlamentnú väčšinu (a ani raz, ani po voľbách v roku 2002, ani po voľbách v roku 2010 si ju nedokázala udržať do konca volebného obdobia), a ani náhodou sa nepriblížila k zisku ústavnej väčšiny, zmena voľby prezidenta bola z pohľadu pravice racionálne rozhodnutie. Až na maličkosť. Keby bola pravica uvažovala mocensky, lepšie by jej vyhovovala zmena kvóra v parlamente (na jednoduchú väčšinu), nie radikálna zmena voľby. Tento príbeh je však uzavretý, od roku 1999 stojí otázka inak: Má pravica na to, aby mohla postaviť úspešného kandidáta?
.vymeniť národ – alebo?
Doteraz najbližšie k tomu mali liberálni kandidáti Eduard Kukan a Iveta Radičová. Úplne najbližšie k tomu pravica bola v roku 2004. Keby bol Kukan v prvom kole získal o štyritisíc hlasov viac, bol by prezident. Radičová zviedla s Gašparovičom v roku 2009 vyrovnanejší súboj a postúpila do druhého kola, väčšinu na svoje zvolenie však nemala. Gašparovič dokázal dokonca v druhom kole proti Radičovej zmobilizovať väčší počet absolútnych hlasov (1 234 787), ako päť rokov predtým proti Mečiarovi (1 079 592).
Má teda pravica na to, aby postavila kandidáta, ktorý reprezentuje väčšinu krajiny? A ako by potom taký kandidát mal vyzerať?
Dôvod, prečo doteraz na to pravica nemala, je jej charakter. Slovenská pravica sa po roku 1989 priveľmi podobá na českú pravicu, oveľa menej na maďarskú, poľskú či medzivojnovú slovenskú pravicu. Z tohto patu sú len dve cesty. Buď na Slovensku vznikne liberálna väčšina a pravicovo liberálny kandidát ju bude schopný osloviť, alebo sa pravica viac prispôsobí krajine a stane sa sociálnejšou, prípadne o čosi národnejšou. Klúč k zmene teda predstavuje najmä nová stranícka a parlamentná politika.
.čo potrebuje krajina
Ak berieme tieto obmedzenia do úvahy, ako by vlastne mohol vyzerať dobrý prezident (či skôr dobrý kandidát) v najbližších voľbách v roku 2014?
Dobrý kandidát by mal byť schopný prekročiť stranícke hranice. Lepšiu odpoveď ako Ján Figeľ s Pavlom Frešom a Bélom Bugárom ponúkajú Ján Čarnogurský a Andrej Kiska.
Čarnogurského napríklad nepodporujú len prirodzení spojenci, ako sú kresťania a konzervatívci, ale aj bývalý predseda SDĽ Pavel Koncoš. Čarnogurský chce spájať niečo na prvý pohľad nespojiteľné. Podobne rozmýšľa aj Kiska. Úspešný biznismen okrem viery v trh reprezentuje aj charitu a viac ako o podmienkach na podnikanie hovorí o ľuďoch, ktorí žijú na okraji spoločnosti. Opäť niečo zdanlivo nespojiteľné. A opäť istý posun doľava. Sulík, Figeľ ani Frešo nedokážu vyslať podobný signál. Prezidentskej kampani by najviac pomohlo, keby žiadneho straníckeho kandidáta nestavali.
Ivan Gašparovič by nemal spôsobiť, že nám po ňom bude stačiť ktokoľvek. Kresťania by si mali uvedomiť, že dobrý prezident nemusí byť dobrý kresťan. A liberáli zase, že to nemusí byť zástanca všetkého liberálneho. Pre prezidentský úrad nie je totiž až také dôležité, či bude budúci prezident chodiť do kostola, alebo nie. Dôležitejšie je, či si bude ctiť základné civilizačné hodnoty.
Rovnako nie je dôležité, či bude popredným predstaviteľom rýchlej modernizácie krajiny, zástancom Bruselu či Berlína. Mal by totiž poznať najmä problémy ľudí v Snine a Rožňave.
A napokon, nový prezident by mal nadviazať na to najprezidentskejšie, čo naši prezidenti po roku 1993 predviedli. Neboli to ani zahraničné cesty a zasadené stromy v prezidentskej záhrade, neboli to žiadne oslavy a televízne prejavy, bolo to niečo viac. Bol to vzdor prezidenta proti najväčšiemu problému doby. To doteraz dokázal iba prezident Kováč, keď išlo o jeho rodinu. Nový prezident by to mal zopakovať. Krajina to potrebuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.