O prvých štyroch nebudem hovoriť, aj keď v mojom živote vyorali hrubú brázdu. Niektorí mi dali do kriminálu zavrieť celú rodinu a ten prezident z Dúbravky mi zas na dvadsať rokov zobral pas. Václav Havel bolo to najlepšie, čo ma po nich mohlo stretnúť a dodnes ho považujem za moju najhlavovatejšiu hlavu štátu.
No a potom si na prezidentské kreslo sadol Michal Kováč. Postarší muž vo mne nevzbudzoval sympatie. Vyzeralo to tak, že sa stane len poslušnou bábkou v rukách všemocného Mečiara. Veď sa aj prezidentom stal len z jeho vôle. Osud mu však ponúkol šancu ukázať to, čo by u neho nikto nečakal – odvahu. Vzoprel sa a aj vďaka nemu sa Slovensku podarilo nespadnúť do čiernej diery, ktorú mu s nadšením budovateľov Trate Mládeže kopal veľký Vladimír. Patrí mu za to moja vďaka. Dnes dôstojne čelí ťažkej chorobe.
Rudolf Schuster bol viac veľký herec než politik. Zahľadený do seba však nenapáchal väčšie škody. Mal prirodzenú úctu k menšinám a vedel sa s nimi aj porozprávať v ich rodnom jazyku. A to u nás nie je málo. Hoci bol kedysi kovaným komunistom, pochopil, že budúcnosť jeho krajiny je v silných zväzkoch s demokratickými štátmi. Rád sa ukazoval v blízkosti mocných politikov. Najlepšie sa však cítil, keď šliapal po koberci v oválnej pracovni prezidenta USA. Iste, do Medzeva vodil štátne návštevy kovať rýle a do krištáľových štamprlíkov im nalieval svoju drienkovicu. Mimochodom, vraj boli aj takí, ktorým celkom chutila. Aj môj otec ju pochlipkával, keď oslepol a ležal pripútaný na lôžko. Schuster mu poslal jednu fľašu a pálenka mu prestala chutiť až v momente, keď sa otec dozvedel, od koho je. A aj tie jeho cesty vlakom do Košíc, ktoré mali šetriť štátny rozpočet, sa mu dajú odpustiť, hoci nás stáli niekoľkokrát viac, ako keby tam išiel lietadlom. Trpel trochu paranojou. Až keď vyhlásil, že ho chcú otráviť, nastal najvyšší čas, aby odišiel do dôchodku. A aj sa tak stalo. Dnes cestuje po svete, fotí, píše knihy, v zdraví si užíva tenis a nepletie sa do politiky.
Čo však napísať o Ivanovi Gašparovičovi? Hulvátovi, ktorý ako predseda parlamentu označil svojho predchodcu Michala Kováča za „starého ch…ja. Čo napísať o bývalom generálnom prokurátorovi, ktorý nechal z Národnej rady vyhodiť poslanca proti jeho vôli? Čo napísať o jeho fujarových šou, trápnych prerieknutiach, šťuchancoch do predsedníčky vlády? Čo napísať tak, aby to nebolo rovnako hlúpe, ako sú jeho vyjadrenia na adresu nespokojných občanov?
Neviem, ako tohto muža bude hodnotiť história. Pre mňa je to však slaboch, ochotný pošliapať to, čím sa mal riadiť a čo mal chrániť – teda Ústavu. Keď skladal svoj sľub, držal na nej ruku. Myslím, že nastal čas vymeniť nielen prezidenta, ale aj tú knihu, ktorú zneuctila jeho ruka – to by som o ňom napísal.
No a potom si na prezidentské kreslo sadol Michal Kováč. Postarší muž vo mne nevzbudzoval sympatie. Vyzeralo to tak, že sa stane len poslušnou bábkou v rukách všemocného Mečiara. Veď sa aj prezidentom stal len z jeho vôle. Osud mu však ponúkol šancu ukázať to, čo by u neho nikto nečakal – odvahu. Vzoprel sa a aj vďaka nemu sa Slovensku podarilo nespadnúť do čiernej diery, ktorú mu s nadšením budovateľov Trate Mládeže kopal veľký Vladimír. Patrí mu za to moja vďaka. Dnes dôstojne čelí ťažkej chorobe.
Rudolf Schuster bol viac veľký herec než politik. Zahľadený do seba však nenapáchal väčšie škody. Mal prirodzenú úctu k menšinám a vedel sa s nimi aj porozprávať v ich rodnom jazyku. A to u nás nie je málo. Hoci bol kedysi kovaným komunistom, pochopil, že budúcnosť jeho krajiny je v silných zväzkoch s demokratickými štátmi. Rád sa ukazoval v blízkosti mocných politikov. Najlepšie sa však cítil, keď šliapal po koberci v oválnej pracovni prezidenta USA. Iste, do Medzeva vodil štátne návštevy kovať rýle a do krištáľových štamprlíkov im nalieval svoju drienkovicu. Mimochodom, vraj boli aj takí, ktorým celkom chutila. Aj môj otec ju pochlipkával, keď oslepol a ležal pripútaný na lôžko. Schuster mu poslal jednu fľašu a pálenka mu prestala chutiť až v momente, keď sa otec dozvedel, od koho je. A aj tie jeho cesty vlakom do Košíc, ktoré mali šetriť štátny rozpočet, sa mu dajú odpustiť, hoci nás stáli niekoľkokrát viac, ako keby tam išiel lietadlom. Trpel trochu paranojou. Až keď vyhlásil, že ho chcú otráviť, nastal najvyšší čas, aby odišiel do dôchodku. A aj sa tak stalo. Dnes cestuje po svete, fotí, píše knihy, v zdraví si užíva tenis a nepletie sa do politiky.
Čo však napísať o Ivanovi Gašparovičovi? Hulvátovi, ktorý ako predseda parlamentu označil svojho predchodcu Michala Kováča za „starého ch…ja. Čo napísať o bývalom generálnom prokurátorovi, ktorý nechal z Národnej rady vyhodiť poslanca proti jeho vôli? Čo napísať o jeho fujarových šou, trápnych prerieknutiach, šťuchancoch do predsedníčky vlády? Čo napísať tak, aby to nebolo rovnako hlúpe, ako sú jeho vyjadrenia na adresu nespokojných občanov?
Neviem, ako tohto muža bude hodnotiť história. Pre mňa je to však slaboch, ochotný pošliapať to, čím sa mal riadiť a čo mal chrániť – teda Ústavu. Keď skladal svoj sľub, držal na nej ruku. Myslím, že nastal čas vymeniť nielen prezidenta, ale aj tú knihu, ktorú zneuctila jeho ruka – to by som o ňom napísal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.