.roky po novembri 1989 priniesli náboženskú slobodu a spolu s ňou aj prudký boom výstavby nových kostolov. Bolo to logické, keďže až na niekoľko takzvaných dubčekovských kostolov z konca 60. rokov sa na Slovensku prakticky štyri desaťročia nemohli stavať žiadne nové sakrálne stavby. Viera však napriek rokom zúrivej ateizácie nielenže prežila, ale s novými politickými pomermi sa počet praktizujúcich veriacich ešte zvýšil. Existujúce kostoly tak buď kapacitne nestačili, alebo boli v stave, ktorý nevyhnutne vyžadoval prestavbu či rekonštrukciu. Rozmach sakrálneho stavebníctva ilustrujú aj údaje Konferencie biskupov Slovenska. Od Novembra do roku 1997 vznikli stovky kostolov, podľa údajov KBS tu v roku 1997 stálo 2 944 katolíckych kostolov (z toho 457 gréckokatolíckych). Rozmach pokračoval, na konci roku 2011 ich už bolo 3 609 (z toho 651 gréckokatalíckych).
.bez pravidiel
Najmä rané 90. roky boli aj časom, keď ešte nefungivali celkom jasné pravidlá. Prakticky za pochodu si ich vytvárali nielen štátne inštitúcie, samosprávy, ale aj cirkvi. Neraz sa stalo, že rozumné argumenty pamiatkarov a architektov boli prevalcované nadšením veriacich a ich túžbou po novom kostole. Po rokoch socializmu, keď aj na vysokých školách bolo všetko náboženským tabu, však zlyhávali i architekti.
„Niektorí neboli profesne pripravení a robili zlé projekty. Neuvedomovali si špecifiká sakrálnej architektúry. V 90. rokoch som bol v porote na kláštor pre klauzúrne sestry, ktoré žijú uzavreto od okolitého sveta. Bola súťaž a architekti to zobrali tak, kresťanstvo sa rovná kríž a urobili kláštor do pôdorysu kríža. To je však nezmysel. Kláštor má byť uzavretý a krížová dispozícia znamená otvorenosť zo všetkých strán,“ spomína si architekt Andrej Botek (viac v rozhovore v rámčeku).
Všetky tieto faktory sa podpísali pod to, že dnes môžeme pri cestách po Slovensku okrem vydarených kostolov natrafiť aj na také, pri ktorých pochybujete, či ich vôbec projektoval architekt. Čo je však ešte horšie, v 90. rokoch sa uskutočnilo aj niekoľko takých prestavieb starých kostolov, pri ktorých boli zničené historické pamiatky a pri všetkej úcte k zápalu veriacich sa nedajú označiť inak ako kultúrne barbarstvo.
.sloboda viery aj ničenia
Prudké odborné spory a nadávky do boľševických nepriateľov náboženstva, vášnivé verejné diskusie, odchody zo zamestnania, dokonca vyhrážanie sa lynčovaním a protestná hladovka a kolegovia, pre ktorých ide dodnes, aj dvadsať rokov „po“, o natoľko emotívnu záležitosť, že majú problém si sadnúť za jeden stôl. Predmetom a symbolom dodnes najvážnejšieho sporu svojho druhu na Slovensku je kostol Narodenia svätého Jána Krstiteľa v mestskej časti Košíc Šebastovce. Ak tam prídete, ničím vás v strede obce neupúta. O to práve ide: mimoriadne vzácny, pôvodne románsky kostolík z 13. storočia je dnes doslova „obmurovaný“ novou stavbou, nie príliš kvalitnou architektúrou, a to tak, že zreteľný ostal iba južný portál. Dôvod? Veriaci z farnosti boli presvedčení, že pôvodný kostolík im už kapacitne nestačí a myšlienku niektorých pamiatkarov, aby sa tento zrekonštruoval a na inom mieste postavil nový kostol, striktne odmietli.
Pôvodne románsky kostol s neskoršou gotickou svätyňou a sakristiou z prelomu 15. a 16. storočia, s barokovým zariadením z polovice 18. storočia, v roku 1863 poškodil požiar do tej miery, že košický architekt Michal Répaszky vyhotovil o rok neskôr návrh novej strechy pokrytej šindľom a prístavby veže. V tejto podobe kostol „prežil“ dve svetové vojny aj 40 rokov komunistickej ateizácie. Až prišiel rok 1989 a s ním sloboda. Presnejšie, sloboda náboženského presvedčenia aj sloboda ničenia nenahraditeľných pamiatok.
„Ťažko sa mi to hovorí, ale z hľadiska architektúry je to dnes nepodarený bastard. No viete, ľudia sa tam chodia modliť a je im to miesto blízke,“ vystihuje pár slovami historik umenia Gabriel Kladek podstatu toho, čo sa v Šebastovciach udialo. Kladek bol v porevolučnom období po roku 1989 poradca košického primátora Jána Kopnického, pôvodnou profesiou architekta. A absurdnou zhodou okolností aj autora prístavby inkriminovaného kostolíka. Kladek, jeho manželka a architekt Ján Krcho sú pritom aj autormi pamiatkového výskumu v rokoch 1993 až 1994, za ktorý získali výročnú cenu časopisu Pamiatky a múzeá ako Objav roku. Jednoznačne navrhovali citlivú pamiatkovú obnovu kostolíka s tým, že na inom mieste obce sa postaví nový, ktorý by plne vyhovoval priestorovým potrebám veriacich. Podobne ako v neďalekom Kysaku. Neuspeli. Nastúpili búracie práce a faktické zničenie stredovekej pamiatky.
„Primátor Kopnický to všetko hodil na pamiatkový ústav, ktorý s takýmto brutálnym riešením súhlasil. Ráno som mu nechal na stole papier: Jano, čo si mechom praštený?“ spomína Kladek a pokračuje: „Napísal som okamžite listy, že stavbu treba zastaviť, aby sa nenapáchali nedozierne škody. Dokonca som aj držal hladovku. Nič nepomohlo. Vtedy ešte stála veža kostola, tú potom zbúrali a navozili tam asi desať vagónov betónu. Potom už pamiatkari nechránili pamiatku, ale svoju vlastnú chybu, ktorej sa dopustili. To je, žiaľ, častý úkaz.“
Kladek sa vyjadruje emotívne. V apríli 1994, za ministra kultúry Ľuba Romana, dal v zúfalstve sám na seba podnet na Generálnu prokuratúru. „Neuváženým činom som objavil románsky portál, čo mal urobiť Pamiatkový ústav,“ písal ironicky, no podnet zamietli. Dnes je presvedčený, že na zistenie, či ide o stredoveký kostol, nebol potrebný výskum, indikuje to už zasvätenie kostola Jánovi Krstiteľovi. Ten, kto to nezistil alebo v horšom prípade ignoroval, je podľa neho darebák. „Tí, čo o tom rozhodovali, na to kašľali. Vydali stavebné povolenie a bolo. Často išlo o bývalých komunistov a báli sa, že budú označení za ateistov.“
.tote stare kamene?
Ďalšou kľúčovou postavou tohto smutného príbehu je architekt Ján Krcho, spoluautor pamiatkového výskumu v Šebastovciach. Kolega Kladek mu nevie zabudnúť, že sa údajne poddal šéfstvu na Pamiatkovom ústave a sám začal kresliť návrhy, ako by prístavba – v princípe neprípustná – mala vyzerať. Pre oboch, aj pre ďalších pamiatkarov, je to dodnes emotívny príbeh. Keď ho rozmotávajú, slová ostávajú občas zaseknuté kdesi v hrdle. A na podporu svojich názorov k tomuto prípadu nosia obrovské tašky a dosky s dokumentáciou, obrazovou aj textovou.
Aj Krcho išiel proti želaniam farníkov, ktorí si navyše väčšinu prác robili svojpomocne. Mali pritom i podporu miestneho farára aj biskupstva. „Veriaci oprávnene chceli väčší kostol, na ktorý sa aj sami skladali. No keď sme žiadali, aby sa prístavba kostola so stredovekým základom začala vzhľadom na prebiehajúci výskum až neskôr, vyvinuli na nás veľké tlaky. Bola to hektická doba lavírovania medzi štátnym systémom a odbornosťou,“ hovorí Krcho a dodáva: „Nakoniec ma po voľbách v auguste 1998 z ústavu vyhodili, no nie pre Šebastovce. Bola to šialená doba a my sme ľudí nedokázali presvedčiť o tom, čo sú hodnoty. Jeden starší pán sa nás pýtal: co tu take vzacne, tote stare kamene? Na stavbe sme sa stretli aj s archeológom Michalom Slivkom, ktorý tam prišiel so študetmi. Však to je vaša dedovizeň! –povedal tomu pánovi.“
V dejinách sakrálnych stavieb sa často to novšie pristavovalo k tomu staršiemu, lenže citlivo. Nie ako dnes. Jediným pozitívom emotívneho sporu o kostolík v Šebastovciach tak ostáva zistenie, že aj vďaka nemu sa sprísnila legislatíva a pamiatkové výskumy sú dnes samozrejmosťou. Lepšie povedané, mali by byť...
.kostol ako škola
Aj v „divokých“ 90. rokoch vznikli mnohé pekné kostoly. Dva z nich, Kostol Božského Srdca v Lomnej na Hornej Orave a Kostol sv. Bartolomeja vo Vojkovciach na Spiši, boli dokonca ocenené prestížnou architektonickou cenou Dušana Jurkoviča.
Stanislav Žibek, ktorý bol dušou výstavby kostola v Lomnej, hovorí, že jeho stavba sa chystala 50 rokov. Vznikol na mieste pôvodného maličkého kostolíka, ktorý miestnym veriacim už dlhý čas kapacitne nestačil. O prístavbe začali uvažovať už za slovenského štátu. Do práce sa chceli pustiť aj krátko po vojne, vzhľadom na odchod mnohých obyvateľov do iných kútov Slovenska však projekt museli odložiť. Opäť sa ho snažili oživiť v 60. rokoch, ale dubčekovské roky boli krátke, a tak to nestihli.
Krátko pred novembrom 1989 bol Žibek na školení v Bratislave a prostredníctvom známeho sa zoznámil s jedným z kľúčových katolíckych disidentov Vladimírom Juklom. Ten mu dal kontakt na ružomberského architekta Martina Bišťana. Na neho sa potom Žibek obrátil so žiadosťou o vypracovanie projektu nového kostola. „Už to, že si v takejto dedinke spomenuli na architekta, ma fascinovalo. Dali nám úplne voľnú ruku. Jediné, čo nám povedali, bolo, že kostol musí byť taký, aby bol dobrý,“ spomína si Bišťan. Patrí k tým architektom, ktorí sa ako prví začali venovať sakrálnej architektúre. Jeho úplne prvou stavbou tohto typu bola rekonštrukcia kostola v Starom Smokovci, na ktorom ešte v 80. rokoch pracoval spolu so známym výtvarníkom Vincentom Hložníkom. Majster Hložník ho vtedy namiesto peňazí vyplatil obrazmi, za čo mu je Bišťan doteraz veľmi vďačný. Už na začiatku 90. rokov pripravil po konzultáciách s kňazom a katolíckym intelektuálom Ladislavom Hanusom typológiu sakrálnych stavieb a bol aj spoluautorom víťazného projejtu nového kostola vo Svite, o ktorý sa usiloval známy kňaz-staviteľ Peter Fidermak. V tých časoch sa Bišťan chodil inšpirovať do Poľska, kde sa kostoly začali vo veľkom stavať už o desaťročie skôr než na Slovensku. Keďže aj tam narazil na veľa nevydarených stavieb, pomohlo mu to vyvarovať sa niektorých chýb.
Kostol v Lomnej stavali veriaci päť rokov a financovali ho zo najmä zo zbierok. „Na začiatku sme mali len 350-tisíc korún a architekti sa aj trochu zľakli, či to vôbec budeme schopní dokončiť,“ hovorí Žibek. Nakoniec sa im to podarilo a plánovaný rozpočet 12 miliónov korún nielenže neprekročili, ale kostol postavili len za niečo viac ako sedem miliónov korún. Väčšinu prác si totiž miestni dokázali urobiť sami a zadarmo. „Nebol to problém, ľudia mali k dielu úctu, brali si dokonca dovolenky, aby mohli na stavbe pracovať. Mali sme dedinu rozkúskovanú na jednotlivé stavebné skupiny a ľudia tam odrobili veľa hodín. Pracovali aj dôchodcovia, z ktorých mnohí sa už na kostol dnes pozerajú z vodorovnej polohy,“ hovorí Žibek a rukou ukazuje na cintorín, ktorý sa nachádza v tesnom susedstve kostola.
Sám sa ako vyučený strojný zámočník pri budovaní kostola naučil veľa o stavebníctve a neskôr to využil v podnikaní. Dnes má stavebnú firmu a pripúšťa, že stavba kostola bola jedným z momentov, ktoré ho priviedli k tomuto podnikaniu. „Kostol nás naučil šetrne robiť. Bola to obrovská skúsenosť o tom, ako dobre ekonomicky fungovať a vychádzať s ľudmi, ktorí na stavbe pracovali. Táto škola mi dodnes prináša ovocie,“ tvrdí Žibek.
.je to prísnejšie
Riaditeľ arcibiskupského úradu v Košiciach Ján Urban nás vo svojej kancelárii víta s tým, že počiatky stavebného boomu kostolov na začiatku 90. rokov si príliš nepamätá, keďže v tom čase ešte len študoval v seminári. Pod mnohé menej vydarené stavby sa vraj mohlo podpísať aj to, že podmienky výstavby kostolov v tých časoch ešte neboli striktne určené, ako aj stavebné materiály, ktoré vtedy boli k dispozícii. „Boli také, aké boli a to sa odzrkadlilo aj na kvalite niektorých stavieb. Mnohé z nich sa dnes už musia rekonštruovať. Bola móda svetlíkov, čo tiež nebolo vždy šťastné,“ hovorí Urban. On sám bol desať rokov členom liturgickej komisie v košickej arcidiecéze, ktorá sa vyjadruje aj k stavbám a rekonštrukciám kostolov. Dnes je už podľa Urbana posudzovanie jednotlivých projektov prísnejšie, ako na začiatku 90. rokov. Hoci liturgická komisia najväčšiu pozornosť venuje usporiadaniu interiéru nového kostola a tomu, či dokáže plniť liturgickú funkciu, vo svojich radoch má aj architekta, a tak dokáže hodnotiť i celkovú stavbu. „Pamätám si, že niektoré návrhy sme vrátili na prepracovanie aj trikrát. Sú architekti, ktorí navrhnú niečo, čo viac pripomína divadlo ako kostol. Veľmi často sa stávalo, že sa upravovala veľkosť kostola, pretože projekty boli zveličené a bolo ich treba zreálniť. Stretol som sa aj s projektmi, kde bolo napríklad naplánovaných toľko stĺpov, že by cez ne nebolo ani vidieť na oltár,“ hovorí Urban.
Keďže krátko pred stretnutím sme videli nový kostol v Kamenici pri Lipanoch, ktorý mal do očí bijúcu, krikľavožltú omietku, zaujíma nás, či arcibikupstvo má možnosť ovplyvniť aj farbu kostola. „Môžeme zakázať aj farbu omietky, ale často ide o kostoly z 90. rokov, ktoré sa teraz zatepľujú, a to už s nami nemusia konzultovať. Je to už na miestnych ľuďoch a rozhodnutí pána farára, či si to ustriehne, alebo nie,“ odpovedá Urban. Rešpekt k miestnym ľuďom a k ich vkusu je podľa neho tak isto dôležitým faktorom. „Nedá sa ignorovať ich názor, keďže nakoniec sú to oni, kto výstavbu alebo opravu kostola finacuje a svojpomocne ju aj uskutočňujú,“ upozorňuje Urban.
.bez pravidiel
Najmä rané 90. roky boli aj časom, keď ešte nefungivali celkom jasné pravidlá. Prakticky za pochodu si ich vytvárali nielen štátne inštitúcie, samosprávy, ale aj cirkvi. Neraz sa stalo, že rozumné argumenty pamiatkarov a architektov boli prevalcované nadšením veriacich a ich túžbou po novom kostole. Po rokoch socializmu, keď aj na vysokých školách bolo všetko náboženským tabu, však zlyhávali i architekti.
„Niektorí neboli profesne pripravení a robili zlé projekty. Neuvedomovali si špecifiká sakrálnej architektúry. V 90. rokoch som bol v porote na kláštor pre klauzúrne sestry, ktoré žijú uzavreto od okolitého sveta. Bola súťaž a architekti to zobrali tak, kresťanstvo sa rovná kríž a urobili kláštor do pôdorysu kríža. To je však nezmysel. Kláštor má byť uzavretý a krížová dispozícia znamená otvorenosť zo všetkých strán,“ spomína si architekt Andrej Botek (viac v rozhovore v rámčeku).
Všetky tieto faktory sa podpísali pod to, že dnes môžeme pri cestách po Slovensku okrem vydarených kostolov natrafiť aj na také, pri ktorých pochybujete, či ich vôbec projektoval architekt. Čo je však ešte horšie, v 90. rokoch sa uskutočnilo aj niekoľko takých prestavieb starých kostolov, pri ktorých boli zničené historické pamiatky a pri všetkej úcte k zápalu veriacich sa nedajú označiť inak ako kultúrne barbarstvo.
.sloboda viery aj ničenia
Prudké odborné spory a nadávky do boľševických nepriateľov náboženstva, vášnivé verejné diskusie, odchody zo zamestnania, dokonca vyhrážanie sa lynčovaním a protestná hladovka a kolegovia, pre ktorých ide dodnes, aj dvadsať rokov „po“, o natoľko emotívnu záležitosť, že majú problém si sadnúť za jeden stôl. Predmetom a symbolom dodnes najvážnejšieho sporu svojho druhu na Slovensku je kostol Narodenia svätého Jána Krstiteľa v mestskej časti Košíc Šebastovce. Ak tam prídete, ničím vás v strede obce neupúta. O to práve ide: mimoriadne vzácny, pôvodne románsky kostolík z 13. storočia je dnes doslova „obmurovaný“ novou stavbou, nie príliš kvalitnou architektúrou, a to tak, že zreteľný ostal iba južný portál. Dôvod? Veriaci z farnosti boli presvedčení, že pôvodný kostolík im už kapacitne nestačí a myšlienku niektorých pamiatkarov, aby sa tento zrekonštruoval a na inom mieste postavil nový kostol, striktne odmietli.
Pôvodne románsky kostol s neskoršou gotickou svätyňou a sakristiou z prelomu 15. a 16. storočia, s barokovým zariadením z polovice 18. storočia, v roku 1863 poškodil požiar do tej miery, že košický architekt Michal Répaszky vyhotovil o rok neskôr návrh novej strechy pokrytej šindľom a prístavby veže. V tejto podobe kostol „prežil“ dve svetové vojny aj 40 rokov komunistickej ateizácie. Až prišiel rok 1989 a s ním sloboda. Presnejšie, sloboda náboženského presvedčenia aj sloboda ničenia nenahraditeľných pamiatok.
„Ťažko sa mi to hovorí, ale z hľadiska architektúry je to dnes nepodarený bastard. No viete, ľudia sa tam chodia modliť a je im to miesto blízke,“ vystihuje pár slovami historik umenia Gabriel Kladek podstatu toho, čo sa v Šebastovciach udialo. Kladek bol v porevolučnom období po roku 1989 poradca košického primátora Jána Kopnického, pôvodnou profesiou architekta. A absurdnou zhodou okolností aj autora prístavby inkriminovaného kostolíka. Kladek, jeho manželka a architekt Ján Krcho sú pritom aj autormi pamiatkového výskumu v rokoch 1993 až 1994, za ktorý získali výročnú cenu časopisu Pamiatky a múzeá ako Objav roku. Jednoznačne navrhovali citlivú pamiatkovú obnovu kostolíka s tým, že na inom mieste obce sa postaví nový, ktorý by plne vyhovoval priestorovým potrebám veriacich. Podobne ako v neďalekom Kysaku. Neuspeli. Nastúpili búracie práce a faktické zničenie stredovekej pamiatky.
„Primátor Kopnický to všetko hodil na pamiatkový ústav, ktorý s takýmto brutálnym riešením súhlasil. Ráno som mu nechal na stole papier: Jano, čo si mechom praštený?“ spomína Kladek a pokračuje: „Napísal som okamžite listy, že stavbu treba zastaviť, aby sa nenapáchali nedozierne škody. Dokonca som aj držal hladovku. Nič nepomohlo. Vtedy ešte stála veža kostola, tú potom zbúrali a navozili tam asi desať vagónov betónu. Potom už pamiatkari nechránili pamiatku, ale svoju vlastnú chybu, ktorej sa dopustili. To je, žiaľ, častý úkaz.“
Kladek sa vyjadruje emotívne. V apríli 1994, za ministra kultúry Ľuba Romana, dal v zúfalstve sám na seba podnet na Generálnu prokuratúru. „Neuváženým činom som objavil románsky portál, čo mal urobiť Pamiatkový ústav,“ písal ironicky, no podnet zamietli. Dnes je presvedčený, že na zistenie, či ide o stredoveký kostol, nebol potrebný výskum, indikuje to už zasvätenie kostola Jánovi Krstiteľovi. Ten, kto to nezistil alebo v horšom prípade ignoroval, je podľa neho darebák. „Tí, čo o tom rozhodovali, na to kašľali. Vydali stavebné povolenie a bolo. Často išlo o bývalých komunistov a báli sa, že budú označení za ateistov.“
.tote stare kamene?
Ďalšou kľúčovou postavou tohto smutného príbehu je architekt Ján Krcho, spoluautor pamiatkového výskumu v Šebastovciach. Kolega Kladek mu nevie zabudnúť, že sa údajne poddal šéfstvu na Pamiatkovom ústave a sám začal kresliť návrhy, ako by prístavba – v princípe neprípustná – mala vyzerať. Pre oboch, aj pre ďalších pamiatkarov, je to dodnes emotívny príbeh. Keď ho rozmotávajú, slová ostávajú občas zaseknuté kdesi v hrdle. A na podporu svojich názorov k tomuto prípadu nosia obrovské tašky a dosky s dokumentáciou, obrazovou aj textovou.
Aj Krcho išiel proti želaniam farníkov, ktorí si navyše väčšinu prác robili svojpomocne. Mali pritom i podporu miestneho farára aj biskupstva. „Veriaci oprávnene chceli väčší kostol, na ktorý sa aj sami skladali. No keď sme žiadali, aby sa prístavba kostola so stredovekým základom začala vzhľadom na prebiehajúci výskum až neskôr, vyvinuli na nás veľké tlaky. Bola to hektická doba lavírovania medzi štátnym systémom a odbornosťou,“ hovorí Krcho a dodáva: „Nakoniec ma po voľbách v auguste 1998 z ústavu vyhodili, no nie pre Šebastovce. Bola to šialená doba a my sme ľudí nedokázali presvedčiť o tom, čo sú hodnoty. Jeden starší pán sa nás pýtal: co tu take vzacne, tote stare kamene? Na stavbe sme sa stretli aj s archeológom Michalom Slivkom, ktorý tam prišiel so študetmi. Však to je vaša dedovizeň! –povedal tomu pánovi.“
V dejinách sakrálnych stavieb sa často to novšie pristavovalo k tomu staršiemu, lenže citlivo. Nie ako dnes. Jediným pozitívom emotívneho sporu o kostolík v Šebastovciach tak ostáva zistenie, že aj vďaka nemu sa sprísnila legislatíva a pamiatkové výskumy sú dnes samozrejmosťou. Lepšie povedané, mali by byť...
.kostol ako škola
Aj v „divokých“ 90. rokoch vznikli mnohé pekné kostoly. Dva z nich, Kostol Božského Srdca v Lomnej na Hornej Orave a Kostol sv. Bartolomeja vo Vojkovciach na Spiši, boli dokonca ocenené prestížnou architektonickou cenou Dušana Jurkoviča.
Stanislav Žibek, ktorý bol dušou výstavby kostola v Lomnej, hovorí, že jeho stavba sa chystala 50 rokov. Vznikol na mieste pôvodného maličkého kostolíka, ktorý miestnym veriacim už dlhý čas kapacitne nestačil. O prístavbe začali uvažovať už za slovenského štátu. Do práce sa chceli pustiť aj krátko po vojne, vzhľadom na odchod mnohých obyvateľov do iných kútov Slovenska však projekt museli odložiť. Opäť sa ho snažili oživiť v 60. rokoch, ale dubčekovské roky boli krátke, a tak to nestihli.
Krátko pred novembrom 1989 bol Žibek na školení v Bratislave a prostredníctvom známeho sa zoznámil s jedným z kľúčových katolíckych disidentov Vladimírom Juklom. Ten mu dal kontakt na ružomberského architekta Martina Bišťana. Na neho sa potom Žibek obrátil so žiadosťou o vypracovanie projektu nového kostola. „Už to, že si v takejto dedinke spomenuli na architekta, ma fascinovalo. Dali nám úplne voľnú ruku. Jediné, čo nám povedali, bolo, že kostol musí byť taký, aby bol dobrý,“ spomína si Bišťan. Patrí k tým architektom, ktorí sa ako prví začali venovať sakrálnej architektúre. Jeho úplne prvou stavbou tohto typu bola rekonštrukcia kostola v Starom Smokovci, na ktorom ešte v 80. rokoch pracoval spolu so známym výtvarníkom Vincentom Hložníkom. Majster Hložník ho vtedy namiesto peňazí vyplatil obrazmi, za čo mu je Bišťan doteraz veľmi vďačný. Už na začiatku 90. rokov pripravil po konzultáciách s kňazom a katolíckym intelektuálom Ladislavom Hanusom typológiu sakrálnych stavieb a bol aj spoluautorom víťazného projejtu nového kostola vo Svite, o ktorý sa usiloval známy kňaz-staviteľ Peter Fidermak. V tých časoch sa Bišťan chodil inšpirovať do Poľska, kde sa kostoly začali vo veľkom stavať už o desaťročie skôr než na Slovensku. Keďže aj tam narazil na veľa nevydarených stavieb, pomohlo mu to vyvarovať sa niektorých chýb.
Kostol v Lomnej stavali veriaci päť rokov a financovali ho zo najmä zo zbierok. „Na začiatku sme mali len 350-tisíc korún a architekti sa aj trochu zľakli, či to vôbec budeme schopní dokončiť,“ hovorí Žibek. Nakoniec sa im to podarilo a plánovaný rozpočet 12 miliónov korún nielenže neprekročili, ale kostol postavili len za niečo viac ako sedem miliónov korún. Väčšinu prác si totiž miestni dokázali urobiť sami a zadarmo. „Nebol to problém, ľudia mali k dielu úctu, brali si dokonca dovolenky, aby mohli na stavbe pracovať. Mali sme dedinu rozkúskovanú na jednotlivé stavebné skupiny a ľudia tam odrobili veľa hodín. Pracovali aj dôchodcovia, z ktorých mnohí sa už na kostol dnes pozerajú z vodorovnej polohy,“ hovorí Žibek a rukou ukazuje na cintorín, ktorý sa nachádza v tesnom susedstve kostola.
Sám sa ako vyučený strojný zámočník pri budovaní kostola naučil veľa o stavebníctve a neskôr to využil v podnikaní. Dnes má stavebnú firmu a pripúšťa, že stavba kostola bola jedným z momentov, ktoré ho priviedli k tomuto podnikaniu. „Kostol nás naučil šetrne robiť. Bola to obrovská skúsenosť o tom, ako dobre ekonomicky fungovať a vychádzať s ľudmi, ktorí na stavbe pracovali. Táto škola mi dodnes prináša ovocie,“ tvrdí Žibek.
.je to prísnejšie
Riaditeľ arcibiskupského úradu v Košiciach Ján Urban nás vo svojej kancelárii víta s tým, že počiatky stavebného boomu kostolov na začiatku 90. rokov si príliš nepamätá, keďže v tom čase ešte len študoval v seminári. Pod mnohé menej vydarené stavby sa vraj mohlo podpísať aj to, že podmienky výstavby kostolov v tých časoch ešte neboli striktne určené, ako aj stavebné materiály, ktoré vtedy boli k dispozícii. „Boli také, aké boli a to sa odzrkadlilo aj na kvalite niektorých stavieb. Mnohé z nich sa dnes už musia rekonštruovať. Bola móda svetlíkov, čo tiež nebolo vždy šťastné,“ hovorí Urban. On sám bol desať rokov členom liturgickej komisie v košickej arcidiecéze, ktorá sa vyjadruje aj k stavbám a rekonštrukciám kostolov. Dnes je už podľa Urbana posudzovanie jednotlivých projektov prísnejšie, ako na začiatku 90. rokov. Hoci liturgická komisia najväčšiu pozornosť venuje usporiadaniu interiéru nového kostola a tomu, či dokáže plniť liturgickú funkciu, vo svojich radoch má aj architekta, a tak dokáže hodnotiť i celkovú stavbu. „Pamätám si, že niektoré návrhy sme vrátili na prepracovanie aj trikrát. Sú architekti, ktorí navrhnú niečo, čo viac pripomína divadlo ako kostol. Veľmi často sa stávalo, že sa upravovala veľkosť kostola, pretože projekty boli zveličené a bolo ich treba zreálniť. Stretol som sa aj s projektmi, kde bolo napríklad naplánovaných toľko stĺpov, že by cez ne nebolo ani vidieť na oltár,“ hovorí Urban.
Keďže krátko pred stretnutím sme videli nový kostol v Kamenici pri Lipanoch, ktorý mal do očí bijúcu, krikľavožltú omietku, zaujíma nás, či arcibikupstvo má možnosť ovplyvniť aj farbu kostola. „Môžeme zakázať aj farbu omietky, ale často ide o kostoly z 90. rokov, ktoré sa teraz zatepľujú, a to už s nami nemusia konzultovať. Je to už na miestnych ľuďoch a rozhodnutí pána farára, či si to ustriehne, alebo nie,“ odpovedá Urban. Rešpekt k miestnym ľuďom a k ich vkusu je podľa neho tak isto dôležitým faktorom. „Nedá sa ignorovať ich názor, keďže nakoniec sú to oni, kto výstavbu alebo opravu kostola finacuje a svojpomocne ju aj uskutočňujú,“ upozorňuje Urban.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.