.éra slobody po roku 1989 priniesla aj rozmach výstavby nových kostolov rôznej úrovne. Ako to hodnotíte?
Máme príklady kvalitných architektúr, priemerných stavieb i príklady negatívne. Pri tých kvalitných to musí byť dobrá architektúra i dispozícia umožňujúca bezproblémovú liturgickú prevádzku. Tie negatívne príklady majú z architektonického hľadiska malú invenciu, nevhodný až gýčový výraz. Niekedy sú to skôr výrobné haly, alebo kultúrne domy, často insitné tvaroslovie, zle aplikované historizujúce výrazové prvky alebo módne schémy bez výrazu.
.podľa akých kritérií sa hodnotí kvalita súčasnej sakrálnej architektúry?
Kostoly treba posudzovať z viacerých hľadísk. Sú to stavby, ktoré majú umožniť nielen určitú funkciu, ale majú svoj symbolický, transcendentný rámec. Jednak je to dispozícia. Teda kostol musí umožniť konkrétny liturgický kult. Samozrejme, mala by to byť dobrá architektúra. A nemala by chýbať vhodná znakovosť a sakrálna symbolika.
.v čom sa urobili po páde socializmu najväčšie chyby?
V prvej etape, keď sa postavilo mnoho kostolov, sa často postupovalo urýchlene a najmä na dedinách to robili často ľudia, ktorí boli síce technicky zdatní, ale neboli odborne pripravení. Stavby boli technicky v poriadku, ale automaticky sa preberali staré dispozičné koncepty. A pritom Druhý vatikánsky koncil zmenil základnú dispozíciu i chápanie chrámu. Dovtedy prevažovali pozdĺžne stavby, omša sa slúžila chrbtom k veriacim. Oltár bol na stene, ľudia pozerali na kňaza. Prevažoval pohľad na bohoslužbu ako mystérium. Po koncile je to koncepcia centrality, spoločenstva, ktoré sa stretlo. Mnohé kostoly sa urobili kapacitne predimenzované. Veľa stavieb vzniklo bez väčšej invencie, postavili sa budovy s vežou a presbytériom, lebo „kostoly to mávajú“. Väčšinou sa siahlo po falošnom historizme. Napríklad vysoké okná ukončené lomeným oblúkom, alebo „nasekané“ lomenice.
.kto schvaľuje a usmerňuje výstavbu kostolov?
Po stavebnej stránke schvaľuje projekt príslušný stavebný úrad. Za liturgickú stránku by mali byť zodpovedné liturgické komisie. Zriadili ich jednotlivé diecézy a tvorili ich liturgisti, teológovia a architekti a výtvarníci. V „divokej ére“ po roku 1989 sa veľa vecí robilo nadšenecky a tak, že určujúca bola vôľa farností, ktoré dávali na stavbu kostolov peniaze.
.vy ste pôsobili v Liturgickej komisii trnavsko-bratislavskej diecézy. Dbali na vaše odborné pripomienky?
Môžem potvrdiť, že liturgická komisia pracovala zodpovedne a prizývala aj nezávislých odborníkov. No vykonávatelia to nie vždy dotiahli. Závery boli formou odporúčaní, nie direktívne. Isteže sa nedalo vždy všetko rozhodnúť ideálne.
.aké ste mali kompetencie?
V zásade sme mohli daný projekt aj odmietnuť. To sa aj stávalo, neodporučili sme napríklad výmaľbu kostola – napokon sa však zrealizovala. Ale to bola výnimka.
.ako je to možné?
(Smiech.) Asi sa podarilo závery komisie obísť.
Máme príklady kvalitných architektúr, priemerných stavieb i príklady negatívne. Pri tých kvalitných to musí byť dobrá architektúra i dispozícia umožňujúca bezproblémovú liturgickú prevádzku. Tie negatívne príklady majú z architektonického hľadiska malú invenciu, nevhodný až gýčový výraz. Niekedy sú to skôr výrobné haly, alebo kultúrne domy, často insitné tvaroslovie, zle aplikované historizujúce výrazové prvky alebo módne schémy bez výrazu.
.podľa akých kritérií sa hodnotí kvalita súčasnej sakrálnej architektúry?
Kostoly treba posudzovať z viacerých hľadísk. Sú to stavby, ktoré majú umožniť nielen určitú funkciu, ale majú svoj symbolický, transcendentný rámec. Jednak je to dispozícia. Teda kostol musí umožniť konkrétny liturgický kult. Samozrejme, mala by to byť dobrá architektúra. A nemala by chýbať vhodná znakovosť a sakrálna symbolika.
.v čom sa urobili po páde socializmu najväčšie chyby?
V prvej etape, keď sa postavilo mnoho kostolov, sa často postupovalo urýchlene a najmä na dedinách to robili často ľudia, ktorí boli síce technicky zdatní, ale neboli odborne pripravení. Stavby boli technicky v poriadku, ale automaticky sa preberali staré dispozičné koncepty. A pritom Druhý vatikánsky koncil zmenil základnú dispozíciu i chápanie chrámu. Dovtedy prevažovali pozdĺžne stavby, omša sa slúžila chrbtom k veriacim. Oltár bol na stene, ľudia pozerali na kňaza. Prevažoval pohľad na bohoslužbu ako mystérium. Po koncile je to koncepcia centrality, spoločenstva, ktoré sa stretlo. Mnohé kostoly sa urobili kapacitne predimenzované. Veľa stavieb vzniklo bez väčšej invencie, postavili sa budovy s vežou a presbytériom, lebo „kostoly to mávajú“. Väčšinou sa siahlo po falošnom historizme. Napríklad vysoké okná ukončené lomeným oblúkom, alebo „nasekané“ lomenice.
.kto schvaľuje a usmerňuje výstavbu kostolov?
Po stavebnej stránke schvaľuje projekt príslušný stavebný úrad. Za liturgickú stránku by mali byť zodpovedné liturgické komisie. Zriadili ich jednotlivé diecézy a tvorili ich liturgisti, teológovia a architekti a výtvarníci. V „divokej ére“ po roku 1989 sa veľa vecí robilo nadšenecky a tak, že určujúca bola vôľa farností, ktoré dávali na stavbu kostolov peniaze.
.vy ste pôsobili v Liturgickej komisii trnavsko-bratislavskej diecézy. Dbali na vaše odborné pripomienky?
Môžem potvrdiť, že liturgická komisia pracovala zodpovedne a prizývala aj nezávislých odborníkov. No vykonávatelia to nie vždy dotiahli. Závery boli formou odporúčaní, nie direktívne. Isteže sa nedalo vždy všetko rozhodnúť ideálne.
.aké ste mali kompetencie?
V zásade sme mohli daný projekt aj odmietnuť. To sa aj stávalo, neodporučili sme napríklad výmaľbu kostola – napokon sa však zrealizovala. Ale to bola výnimka.
.ako je to možné?
(Smiech.) Asi sa podarilo závery komisie obísť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.