Akurát prechádzali po ulici v protismere spolužiaci a učiteľky. Snažil som sa skryť si tvár za neširoké vertikálne rameno kríža. Neviem, či by sa mi posmievali, alebo by som z toho niečo v škole mal. Na také veci si deti s odstupom času nespomínajú, ale ten adrenalín si pamätám. Zmestiť sa za ten kríž! Nepripadalo mi to divné, svet dospelých je predsa záhadný.
Neskôr prišiel rok, na ktorý si, na rozdiel od iných, veľmi dobre pamätám. Lebo v 89. som bol vysokoškolákom a nám vtedy išlo naozaj o všetko. Prvýkrát som sa zoznámil s Petrom Fidermakom, novým svitským farárom, bývajúcim na fare v Lučivnej. S odstupom času sa to javí ako banálny fakt, ale on požiadal komunistické úrady tri dni pred Nežnou revolúciou o odpredaj pozemku pod zamýšľaný kostol. Hazard alebo proroctvo? Dodnes neviem. Ale vďaka tomu má Svit náskok v boji za náboženskú slobodu tri dni a v tom ho asi už nikto nepredbehne.
Obdobie slobody a eufórie sa v našom meste skonkretizovalo do stavania kostola. Všetko šlo bokom. Ľudia si v skupinách po vyzlečení montérok vo svitských fabrikách obliekali hneď druhé a pomáhali svojmu kňazovi. Lebo on bol vždy na stavbe. Má rád tesárčinu. Jednou z bývalých farností bola aj Likavka, a tak nám prišli pomôcť aj chýrni likavskí tesári. Ale dážď prekazil robotu a ja som s údivom počúval, ako zašitý v akomsi suchom kúte novostavby kostola náš kňaz hovoril chlapom dom za domom, kto v Likavke býva, ako sa volá, koľko má detí, ako sa tie volajú. Za jednu búrku prešiel od horného konca dediny až na spodný. Liptáci zmĺkli a rázne dvíhali a prikresávali svojimi sekerkami klzké krokvy až do tmy. Ja ako modelár, kvalifikovaný schopnosťou riadiť lietajúce RC modely vetroňov, som dostal onakvejšiu prácu. Obsluhoval som vežový žeriav ako farárova alternácia. Zhora som videl, a teraz viem, že to znie hrozne pateticky, že Peter Fidermak bol vždy tam, kde sa robili najťažšie roboty. Ešte teraz si viem vybaviť jeho vôňu – zmes hrdého potu, premočeného, umasteného vatovaného kabáta a tabaku z desiatok prihasnutých cigariet, zavesených pri robote v kútiku úst. Aj keď sa na omšu prezliekol a umyl, tá vôňa mu stále išla z hrubých, drsných mozoľnatých rúk. Každému miništrantovi zostala ako najzapamätateľnejšia časť jeho kázní. A keď niekto v spoločnosti dlho a nudne hovoril, tak si z tých rúk zamyslene odtrhoval až prekvapujúco dlhé pásiky zoschnutej zhrubnutej kože. Nemohol byť zlým kazateľom, keď provizórny kostol – barak po poľských robotníkoch –– zhodou okolností vedľa novostavby nového kostola a fary, bol na každej omši tak zvláštne ohľaduplne plný, naozaj až pokiaľ to len šlo.
Stavba kostola sa stala miestom katarzie, kde sa mnohí rozlúčili s pomotanou minulosťou a do malty primiešali staré hriechy. Nie div, že sme s takou technológiou boli prvým porevolučným kostolom, ktorý 6. júla 1991 slávnostne konsekroval Jozef kardinál Tomko. Pán biskup František Tondra zároveň zriadil novú farnosť a zveril ju pod ochranu sv. Jozefa, patróna robotníkov. Oduševnenie zo stavby zostalo aj vo farskom živote. Prosto Svit vďačí za to, aký je, len dvom mužom – Jánovi Antonínovi Baťovi a Petrovi Fidermakovi. Ale tak ako u Baťu, ani u Fidermaka sa jeho životné dielo nezačalo ani neskončilo Svitom: na Slovensku postavil tri kostoly, ako misionár v Rusku postavil či dokončil tri kostoly, dva kláštory, jednu katedrálu, biskupský úrad, dom pre deti z ulice či dom pre slobodné matky. V súčasnosti pôsobí v Kaliningrade, a hoci už 15 rokov misionarizuje Rusko, my ho stále cítime tu medzi nami.
Autor je katolícky kňaz, pôsobí ako farár vo Vrbove.
Neskôr prišiel rok, na ktorý si, na rozdiel od iných, veľmi dobre pamätám. Lebo v 89. som bol vysokoškolákom a nám vtedy išlo naozaj o všetko. Prvýkrát som sa zoznámil s Petrom Fidermakom, novým svitským farárom, bývajúcim na fare v Lučivnej. S odstupom času sa to javí ako banálny fakt, ale on požiadal komunistické úrady tri dni pred Nežnou revolúciou o odpredaj pozemku pod zamýšľaný kostol. Hazard alebo proroctvo? Dodnes neviem. Ale vďaka tomu má Svit náskok v boji za náboženskú slobodu tri dni a v tom ho asi už nikto nepredbehne.
Obdobie slobody a eufórie sa v našom meste skonkretizovalo do stavania kostola. Všetko šlo bokom. Ľudia si v skupinách po vyzlečení montérok vo svitských fabrikách obliekali hneď druhé a pomáhali svojmu kňazovi. Lebo on bol vždy na stavbe. Má rád tesárčinu. Jednou z bývalých farností bola aj Likavka, a tak nám prišli pomôcť aj chýrni likavskí tesári. Ale dážď prekazil robotu a ja som s údivom počúval, ako zašitý v akomsi suchom kúte novostavby kostola náš kňaz hovoril chlapom dom za domom, kto v Likavke býva, ako sa volá, koľko má detí, ako sa tie volajú. Za jednu búrku prešiel od horného konca dediny až na spodný. Liptáci zmĺkli a rázne dvíhali a prikresávali svojimi sekerkami klzké krokvy až do tmy. Ja ako modelár, kvalifikovaný schopnosťou riadiť lietajúce RC modely vetroňov, som dostal onakvejšiu prácu. Obsluhoval som vežový žeriav ako farárova alternácia. Zhora som videl, a teraz viem, že to znie hrozne pateticky, že Peter Fidermak bol vždy tam, kde sa robili najťažšie roboty. Ešte teraz si viem vybaviť jeho vôňu – zmes hrdého potu, premočeného, umasteného vatovaného kabáta a tabaku z desiatok prihasnutých cigariet, zavesených pri robote v kútiku úst. Aj keď sa na omšu prezliekol a umyl, tá vôňa mu stále išla z hrubých, drsných mozoľnatých rúk. Každému miništrantovi zostala ako najzapamätateľnejšia časť jeho kázní. A keď niekto v spoločnosti dlho a nudne hovoril, tak si z tých rúk zamyslene odtrhoval až prekvapujúco dlhé pásiky zoschnutej zhrubnutej kože. Nemohol byť zlým kazateľom, keď provizórny kostol – barak po poľských robotníkoch –– zhodou okolností vedľa novostavby nového kostola a fary, bol na každej omši tak zvláštne ohľaduplne plný, naozaj až pokiaľ to len šlo.
Stavba kostola sa stala miestom katarzie, kde sa mnohí rozlúčili s pomotanou minulosťou a do malty primiešali staré hriechy. Nie div, že sme s takou technológiou boli prvým porevolučným kostolom, ktorý 6. júla 1991 slávnostne konsekroval Jozef kardinál Tomko. Pán biskup František Tondra zároveň zriadil novú farnosť a zveril ju pod ochranu sv. Jozefa, patróna robotníkov. Oduševnenie zo stavby zostalo aj vo farskom živote. Prosto Svit vďačí za to, aký je, len dvom mužom – Jánovi Antonínovi Baťovi a Petrovi Fidermakovi. Ale tak ako u Baťu, ani u Fidermaka sa jeho životné dielo nezačalo ani neskončilo Svitom: na Slovensku postavil tri kostoly, ako misionár v Rusku postavil či dokončil tri kostoly, dva kláštory, jednu katedrálu, biskupský úrad, dom pre deti z ulice či dom pre slobodné matky. V súčasnosti pôsobí v Kaliningrade, a hoci už 15 rokov misionarizuje Rusko, my ho stále cítime tu medzi nami.
Autor je katolícky kňaz, pôsobí ako farár vo Vrbove.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.