Hoci otázku, ako by sa to vykonalo, nechala ECB otvorenú, jej prísľub navnadil apetít investorov, znížil v eurozóne rozpätie výmenných kurzov a umožnil obmedziť financovanie krízou postihnutých ekonomík pomocou tlačiarenského stroja (teda úverovaním cez systém Target).
.nielen Depardieu
Tento oddych ponúka ideálnu príležitosť na ďalšie presadzovanie reforiem. Grécky premiér Antonis Samaras musí svojich krajanov presvedčiť, že ich zavedenie myslí vážne. Španielsky premiér Mariano Rajoy a portugalský minister financií Vitor Gaspar si zaslúžia viac podpory pre svoje zámery. A možno len dúfať, že prechodný taliansky premiér Mario Monti bude kandidovať v nasledujúcich všeobecných voľbách. Všetci títo lídri chápu, čo treba robiť.
Naproti tomu Francúzsko zrejme výstražné „mene tekel“ nepostrehlo. Prezident François Hollande chce problémy krajiny riešiť rastovými programami. Lenže, keď politici hovoria „rastový", majú na mysli „na dlh". To je to posledné, čo Francúzsko potrebuje.
Francúzsky pomer dlhu k HDP už dosahuje asi 90 percent. Aj keď tamojší rozpočtový deficit v roku 2013 nepresiahne 3,5 percenta HDP, pomer dlhu k HDP do konca roka vzrastie na 93 percent. Vláda sa na HDP Francúzska podieľa 56 percentami. Je to najvyšší podiel v eurozóne a druhý najvyšší medzi vyspelými krajinami.
S cieľom uniknúť vysokým daniam z krajiny neodchádzajú len filmové hviezdy ako Gérard Depardieu; sťahuje sa aj priemysel. Kedysi hrdé francúzske automobilky bojujú o prežitie.
Francúzsky spracovateľský priemysel sa scvrkol na sotva 9 percent HDP, čo je menej ako v Británii (10 percent) a necelá polovica oproti Nemecku (20 percent). Bežný účet Francúzska skĺzava do čoraz hlbšieho deficitu. Nezamestnanosť narastá na rekordnú úroveň.
Základným problémom Francúzska (rovnako ako krajín najvážnejšie postihnutých krízou) je, že vlna lacných úverov, ktorú umožnilo zavedenie eura, vyvolala inflačnú bublinu, a tá zase krajinu olúpila o konkurencieschopnosť. Spoločnosť Goldman Sachs vypočítala, že Francúzsko musí zlacnieť o 20 percent, aby dokázalo udržateľne obsluhovať svoj dlh.
To isté platí pre Španielsko, zatiaľ čo Taliansko by muselo zlacnieť o 10-15 percent a v Grécku a Portugalsku by bol potrebný pokles domácich cien o 30, respektíve 35 percent. Štatistiky kúpnej sily v OECD vykresľujú podobný obrázok: Grécko potrebuje devalvovať o 39 percent a Portugalsko o 32 percent, aby dosiahli aspoň cenovú hladinu prevažujúcu v Turecku. Zatiaľ sa však v tomto smere prakticky nič neurobilo. Ba miery inflácie v niektorých otrasených krajinách sa stále držia na vyššej hladine, než u ich obchodných partnerov.
.v nemeckých šľapajach
Politici v eurozóne majú sklon k presvedčeniu, že konkurencieschopnosť je možné nadobudnúť znovu uskutočňovaním reforiem, realizáciou infraštruktúrnych projektov a zvyšovaním produktivity, ale bez poklesu domácich cien. Lenže to je klamlivá predstava, pretože také opatrenia posilňujú konkurenčnú schopnosť iba v tom rozsahu, v akom znižujú domáce ceny oproti konkurentom v eurozóne. Kým tieto krajiny zostávajú súčasťou menovej únie, zníženie relatívnych domácich cien nemožno obísť: buď musia prejsť defláciou, alebo ich obchodní partneri musia mať vyššiu infláciu.
Neexistuje žiadna jednoduchá ani sociálne pohodlná cesta na dosiahnutie takého cieľa. V niektorých prípadoch môže byť tento postup natoľko nebezpečný, že by sme ho nemali želať žiadnej spoločnosti. Priepasť medzi tým, čo je na obnovenie konkurencieschopnosti potrebné urobiť, a tým, čo občania dokážu stráviť, ak zostanú súčasťou menovej únie, je jednoducho príliš veľká.
Ak má krajina zlacnieť, jej miera inflácie sa musí držať nižšie než u konkurentov, ale to možno dosiahnuť jedine hospodárskym poklesom. Čím viac odborové zväzy bránia existujúcu mzdovú štruktúru a čím nižší je rast produktivity, tým dlhší bude taký pokles. Aby svoju konkurenčnú schopnosť získali späť Španielsko a Francúzsko, potrebovali by desaťročný pokles s ročnou infláciou o 2 percentá nižšou oproti konkurentom. V Taliansku je cesta ku konkurenčnej schopnosti kratšia, ale pre Portugalsko a Grécko je podstatne dlhšia - možno až príliš dlhá.
Taliansko, Francúzsko a Španielsko by mali byť schopné vydobyť si späť konkurencieschopnosť v eurozóne v dohľadnom čase. Veď od roku 1995, keď bolo definitívne ohlásené euro, do roku 2008, keď prepukla globálna finančná kríza, zrazilo Nemecko ceny oproti svojim obchodným partnerom v eurozóne o 22 percent.
Pred desiatimi rokmi na tom bolo Nemecko ako Francúzsko dnes – chorľavejúca krajina Európy. Trpelo narastajúcou nezamestnanosťou a nedostatkom investícií. Väčšina jeho úspor sa investovala v zahraničí a jeho podiel čistých domácich investícií patril k najnižším medzi všetkými krajinami OECD. Sociálnodemokratická vláda Gerharda Schrödera bola pod silným tlakom, aby konala. A tak v roku 2003 rozhodla, že milióny Nemcov pripraví o druhú vrstvu poistenia v nezamestnanosti, čím otvorila cestu pre vznik sektora s nízkymi mzdami a výsledne znížila mieru inflácie.
Žiaľ, zatiaľ nič nenaznačuje, že by krajiny, postihnuté krízou, najmä Francúzsko, boli ochotné do tohto kyslého jablka zahryznúť. Čím dlhšie sa budú upínať k viere v čarovné zaklínadlá, tým dlhšie nás bude kríza eura sprevádzať.
Autor je profesor ekonómie na Mníchovskej univerzite a prezident výskumného inštitútu Ifo.
Project Syndicate 2012.
.nielen Depardieu
Tento oddych ponúka ideálnu príležitosť na ďalšie presadzovanie reforiem. Grécky premiér Antonis Samaras musí svojich krajanov presvedčiť, že ich zavedenie myslí vážne. Španielsky premiér Mariano Rajoy a portugalský minister financií Vitor Gaspar si zaslúžia viac podpory pre svoje zámery. A možno len dúfať, že prechodný taliansky premiér Mario Monti bude kandidovať v nasledujúcich všeobecných voľbách. Všetci títo lídri chápu, čo treba robiť.
Naproti tomu Francúzsko zrejme výstražné „mene tekel“ nepostrehlo. Prezident François Hollande chce problémy krajiny riešiť rastovými programami. Lenže, keď politici hovoria „rastový", majú na mysli „na dlh". To je to posledné, čo Francúzsko potrebuje.
Francúzsky pomer dlhu k HDP už dosahuje asi 90 percent. Aj keď tamojší rozpočtový deficit v roku 2013 nepresiahne 3,5 percenta HDP, pomer dlhu k HDP do konca roka vzrastie na 93 percent. Vláda sa na HDP Francúzska podieľa 56 percentami. Je to najvyšší podiel v eurozóne a druhý najvyšší medzi vyspelými krajinami.
S cieľom uniknúť vysokým daniam z krajiny neodchádzajú len filmové hviezdy ako Gérard Depardieu; sťahuje sa aj priemysel. Kedysi hrdé francúzske automobilky bojujú o prežitie.
Francúzsky spracovateľský priemysel sa scvrkol na sotva 9 percent HDP, čo je menej ako v Británii (10 percent) a necelá polovica oproti Nemecku (20 percent). Bežný účet Francúzska skĺzava do čoraz hlbšieho deficitu. Nezamestnanosť narastá na rekordnú úroveň.
Základným problémom Francúzska (rovnako ako krajín najvážnejšie postihnutých krízou) je, že vlna lacných úverov, ktorú umožnilo zavedenie eura, vyvolala inflačnú bublinu, a tá zase krajinu olúpila o konkurencieschopnosť. Spoločnosť Goldman Sachs vypočítala, že Francúzsko musí zlacnieť o 20 percent, aby dokázalo udržateľne obsluhovať svoj dlh.
To isté platí pre Španielsko, zatiaľ čo Taliansko by muselo zlacnieť o 10-15 percent a v Grécku a Portugalsku by bol potrebný pokles domácich cien o 30, respektíve 35 percent. Štatistiky kúpnej sily v OECD vykresľujú podobný obrázok: Grécko potrebuje devalvovať o 39 percent a Portugalsko o 32 percent, aby dosiahli aspoň cenovú hladinu prevažujúcu v Turecku. Zatiaľ sa však v tomto smere prakticky nič neurobilo. Ba miery inflácie v niektorých otrasených krajinách sa stále držia na vyššej hladine, než u ich obchodných partnerov.
.v nemeckých šľapajach
Politici v eurozóne majú sklon k presvedčeniu, že konkurencieschopnosť je možné nadobudnúť znovu uskutočňovaním reforiem, realizáciou infraštruktúrnych projektov a zvyšovaním produktivity, ale bez poklesu domácich cien. Lenže to je klamlivá predstava, pretože také opatrenia posilňujú konkurenčnú schopnosť iba v tom rozsahu, v akom znižujú domáce ceny oproti konkurentom v eurozóne. Kým tieto krajiny zostávajú súčasťou menovej únie, zníženie relatívnych domácich cien nemožno obísť: buď musia prejsť defláciou, alebo ich obchodní partneri musia mať vyššiu infláciu.
Neexistuje žiadna jednoduchá ani sociálne pohodlná cesta na dosiahnutie takého cieľa. V niektorých prípadoch môže byť tento postup natoľko nebezpečný, že by sme ho nemali želať žiadnej spoločnosti. Priepasť medzi tým, čo je na obnovenie konkurencieschopnosti potrebné urobiť, a tým, čo občania dokážu stráviť, ak zostanú súčasťou menovej únie, je jednoducho príliš veľká.
Ak má krajina zlacnieť, jej miera inflácie sa musí držať nižšie než u konkurentov, ale to možno dosiahnuť jedine hospodárskym poklesom. Čím viac odborové zväzy bránia existujúcu mzdovú štruktúru a čím nižší je rast produktivity, tým dlhší bude taký pokles. Aby svoju konkurenčnú schopnosť získali späť Španielsko a Francúzsko, potrebovali by desaťročný pokles s ročnou infláciou o 2 percentá nižšou oproti konkurentom. V Taliansku je cesta ku konkurenčnej schopnosti kratšia, ale pre Portugalsko a Grécko je podstatne dlhšia - možno až príliš dlhá.
Taliansko, Francúzsko a Španielsko by mali byť schopné vydobyť si späť konkurencieschopnosť v eurozóne v dohľadnom čase. Veď od roku 1995, keď bolo definitívne ohlásené euro, do roku 2008, keď prepukla globálna finančná kríza, zrazilo Nemecko ceny oproti svojim obchodným partnerom v eurozóne o 22 percent.
Pred desiatimi rokmi na tom bolo Nemecko ako Francúzsko dnes – chorľavejúca krajina Európy. Trpelo narastajúcou nezamestnanosťou a nedostatkom investícií. Väčšina jeho úspor sa investovala v zahraničí a jeho podiel čistých domácich investícií patril k najnižším medzi všetkými krajinami OECD. Sociálnodemokratická vláda Gerharda Schrödera bola pod silným tlakom, aby konala. A tak v roku 2003 rozhodla, že milióny Nemcov pripraví o druhú vrstvu poistenia v nezamestnanosti, čím otvorila cestu pre vznik sektora s nízkymi mzdami a výsledne znížila mieru inflácie.
Žiaľ, zatiaľ nič nenaznačuje, že by krajiny, postihnuté krízou, najmä Francúzsko, boli ochotné do tohto kyslého jablka zahryznúť. Čím dlhšie sa budú upínať k viere v čarovné zaklínadlá, tým dlhšie nás bude kríza eura sprevádzať.
Autor je profesor ekonómie na Mníchovskej univerzite a prezident výskumného inštitútu Ifo.
Project Syndicate 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.