Zabudnuté staré stromy

Ale asi je to pointa života v USA, človek prestáva rozumieť približne od tretieho týždňa príchodu. (Preto vtedy treba rýchlo odísť.) Každý človek, ktorého stretnete, totiž v sebe nesie úplne inú Ameriku. Pôvodní obyvatelia kalifornského mesta San Jose (čítaj sanhozej) tu žili do konca 80. rokov uprostred ovocných sadov a záhrad. Tí vám so smútkom povedia, že to bolo vtedy iné. Aj že 60. roky neprežívali tak silne ako zvyšok sveta. Potom prišiel Robert Noyce, vzniklo El Dorado, a neostal kameň na kameni. A prišli národy a vybudovali si svoje enklávy a svoje stany, šiatre, bufety a paláce na lánoch broskyňových hájov a záhrad. Keď s manželkou pešo chodíme mnohými ulicami, vidíme ukryté tragédie – nádherné staré domy pri diaľnici, záhrady, ktorých staré stromy nemá kto obrať a konáre sa lámu, obťažkané mandarínkami, grepmi, tomelmi, jablkami a citrónmi.
Dnes sú už iba vizuálom, sú sťa starí virtuózi hrajúci na drevených laviciach na Račianskom mýte, ignorovaní okoloidúcimi. A ulíc, ktoré žijú tou starou americkou spolupatričnosťou, je čoraz menej. Novoprišelci nerozumejú pojmu „rozdávať sa” tak prirodzene ako starí Američania, ktorých viera, radosť, práca, sloboda je vzácne potešujúca. My prišelci sme však ignoranti. Prišli sme sem kvôli sebe, s pribalenými obavami, s túžbou užiť si svet, s presvedčením, že kto má viac majetku, má väčšiu pravdu. Asi práve preto nerozumieme Mickeymu, zbraniam, slobode a americkému úsmevu. Vnútri sme stále tisíce míľ odtiaľto.

Autor žije v San Jose v Kalifornii, pracuje v IT priemysle.