Ak ste potrebovali potvrdenie faktu, že americkí liberáli a konzervatívci žijú v dvoch celkom odlišných vesmíroch, pripomeňte si reakcie na dohodu o fiškálnom útese. Konzervatívci videli nemilosrdného Baracka Obamu, ktorý bez mihnutia oka razí svoju agendu. Liberáli smútili, že prezident bez chrbtovej kosti ustúpil svojim oponentom.
.aký bude Obama II.?
No tieto dve línie útoku na Baracka Obamu majú spoločné niečo dôležité. Liberáli aj konzervatívci sú stále závislí od mýtu o všemocnom prezidentovi-cisárovi. Očakávajú, že v Bielom dome zasadne impozantná postava – nový Lincoln, Roosevelt či Johnson -, ktorá ovládne politiku a sformuje dejiny na svoj obraz.
Barack Obama je v skutočnosti väzňom situácie. Nemôže pretlačiť zákony ani rozpočet bez súhlasu Snemovne reprezentantov, ktorú ovládajú jeho zaprisahaní ideologickí a politickí nepriatelia. Nijaký prezident, akokoľvek šikovný, odhodlaný a múdry, nemôže za takých okolností tvoriť racionálnu a efektívnu politiku.
Mnohí liberáli snívali, že znovuzvolenie Baracka Obamu oslobodí. Že bez hrozivej predstavy ďalších volieb bude prezidentom ako z hollywoodskych snov – bude smelo hovoriť svoju mienku a porážať zloduchov.
Namiesto toho sa začínajú báť, že Obama II. sa veľmi podobá Obamovi I. Je dôstojný, výrečný, nad vecou, opatrný a umiernený. Ani to, že prezident donútil republikánov prijať zvýšenie daní pre bohatých, nepresvedčilo kritikov, ktorí ho obviňujú zo slabosti. David Ignatius z Washington Postu sa sťažoval, že prezident bol počas rokovaní o rozpočtovom útese „nezvestný“ a najmä nebol lídrom. Môj kolega Martin Wolf hovorí za tých, ktorí vidia dohodu ako kapituláciu. Tvrdí, že Barack Obama „nič dôležité nedosiahol a vzdal sa jedinej karty, ktorú mal: automatického vypršania platnosti Bushových daňových škrtov. Ani tentoraz neurobil, čo mal.“
Elizabeth Drew, rešpektovaná washingtonská komentátorka, žiali nad „Obamovou opatrnosťou“ a píše, že prezident „nemá žalúdok na boj“. Ešte aj prezidentova reakcia na školský masaker v Sandy Hooku vyvolala kritiku. Vraj hovoril dojímavo, ale príliš taktne. Ani raz priamo nezaútočil na National Rifle Association (lobistická organizácia obhajujúca právo na masové vlastnenie zbraní – pozn. red.).
.čierny muž s dobrými spôsobmi
Mnohí Obamovi liberálni prívrženci túžia po celkom inom prezidentovi: po niekom ako Franklin Delano Roosevelt. To FDR v príznačne bojovnom prostredí Madison Square Garden predniesol v roku 1936 reč, počas ktorej odsúdil svojich politických nepriateľov. „Vo svojej nenávisti voči mne sú jednomyseľní,“ hlaholil, „a ja túto nenávisť vítam!“
Je nepredstaviteľné, že by Barack Obama povedal niečo také priame a brutálne. Na rozdiel od privilegovaného Roosevelta, Obamu život naučil vyhýbať sa konfrontácii. Vo svojej autobiografii napísal, že to zistil už ako mladý muž: „Ľudia sú spokojní, kým človek vystupuje zdvorilo, usmieva sa a nerobí náhle pohyby... je pre nich príjemné prekvapenie stretnúť čierneho mladíka s dobrými spôsobmi, ktorý nepôsobí jednostaj nahnevane.“
Barack Obama si z tohto osobného postrehu vyvodil politickú stratégiu a na nej si vybudoval celoštátnu politickú kariéru zmierovača – človeka, ktorý môže premostiť rozdiely medzi čiernymi a bielymi Američanmi a medzi červenými a modrými štátmi. Tieto osobné rozdiely pomáhajú vysvetliť, prečo Obama nemôže byť FDR a „vítať“ nenávisť svojich nepriateľov.
No sú na to aj prozaickejšie a v zásade dôležitejšie politické vysvetlenia. V tridsiatych rokoch mohol Roosevelt čerpať podporu masívnej demokratickej väčšiny v Kongrese. Mohol si dovoliť urážať republikánov a ich prívržencov. Barack Obama mal väčšinu v oboch snemovniach Kongresu len počas prvých dvoch rokov prezidentstva a jeho väčšina v Senáte bola menšia a krehkejšia, než boli tie, ktoré mal počas New Dealu FDR alebo Lyndon B. Johnson vtedy, keď v šesťdesiatych rokoch zavádzal reformy Veľkej spoločnosti.
.politický zmierovač
Hoci je teraz Barack Obama v pokušení vykonať „náhle pohyby“ a vrhnúť sa na Tea Party, otvorená konfrontácia by nebola inteligentnou politickou stratégiou. Pravda je taká, že potrebuje hlasy republikánov, ak chce dosiahnuť ciele, ktoré si cenia liberáli – od kontroly zbraní po daňovú reformu.
Nech je, ako chce, Obamovi politickí oponenti by vysmiali každého, kto by sa im snažil nahovoriť, že prezident je zmierovač bez chrbtovej kosti. Prominentní konzervatívni komentátori vidia celkom iného prezidenta. Charles Krauthammer pripisuje Obamovi „drvivú porážku“ oponentov počas rokovaní o rozpočtovom útese. Peggy Noonan sa ponosuje, že „sa vysmial republikánom v Kongrese“ a nazýva ho „výnimočne polarizujúcou postavou“.
Obama je možno v pokušení použiť na svoju obhajobu argumentáciu ako z dielne BBC: „Ak ma kritizujú zľava aj sprava, asi to robím zhruba správne.“
Prezident by mal čerpať útechu, odkiaľ môže. Amerika sa vyhla rozpočtovému útesu. No už o niekoľko týždňov narazí do dlhového stropu. Zmeniť metaforu neznamená zmeniť problém. Prezident je možno podľa ľudového podania „najmocnejším mužom sveta“. No v domácej politike je často bezmocným zajatcom pokazeného systému.
Autor je zahraničný komentátor Financial Times.
Text uverejňujeme v spolupráci s Financial Times.
.aký bude Obama II.?
No tieto dve línie útoku na Baracka Obamu majú spoločné niečo dôležité. Liberáli aj konzervatívci sú stále závislí od mýtu o všemocnom prezidentovi-cisárovi. Očakávajú, že v Bielom dome zasadne impozantná postava – nový Lincoln, Roosevelt či Johnson -, ktorá ovládne politiku a sformuje dejiny na svoj obraz.
Barack Obama je v skutočnosti väzňom situácie. Nemôže pretlačiť zákony ani rozpočet bez súhlasu Snemovne reprezentantov, ktorú ovládajú jeho zaprisahaní ideologickí a politickí nepriatelia. Nijaký prezident, akokoľvek šikovný, odhodlaný a múdry, nemôže za takých okolností tvoriť racionálnu a efektívnu politiku.
Mnohí liberáli snívali, že znovuzvolenie Baracka Obamu oslobodí. Že bez hrozivej predstavy ďalších volieb bude prezidentom ako z hollywoodskych snov – bude smelo hovoriť svoju mienku a porážať zloduchov.
Namiesto toho sa začínajú báť, že Obama II. sa veľmi podobá Obamovi I. Je dôstojný, výrečný, nad vecou, opatrný a umiernený. Ani to, že prezident donútil republikánov prijať zvýšenie daní pre bohatých, nepresvedčilo kritikov, ktorí ho obviňujú zo slabosti. David Ignatius z Washington Postu sa sťažoval, že prezident bol počas rokovaní o rozpočtovom útese „nezvestný“ a najmä nebol lídrom. Môj kolega Martin Wolf hovorí za tých, ktorí vidia dohodu ako kapituláciu. Tvrdí, že Barack Obama „nič dôležité nedosiahol a vzdal sa jedinej karty, ktorú mal: automatického vypršania platnosti Bushových daňových škrtov. Ani tentoraz neurobil, čo mal.“
Elizabeth Drew, rešpektovaná washingtonská komentátorka, žiali nad „Obamovou opatrnosťou“ a píše, že prezident „nemá žalúdok na boj“. Ešte aj prezidentova reakcia na školský masaker v Sandy Hooku vyvolala kritiku. Vraj hovoril dojímavo, ale príliš taktne. Ani raz priamo nezaútočil na National Rifle Association (lobistická organizácia obhajujúca právo na masové vlastnenie zbraní – pozn. red.).
.čierny muž s dobrými spôsobmi
Mnohí Obamovi liberálni prívrženci túžia po celkom inom prezidentovi: po niekom ako Franklin Delano Roosevelt. To FDR v príznačne bojovnom prostredí Madison Square Garden predniesol v roku 1936 reč, počas ktorej odsúdil svojich politických nepriateľov. „Vo svojej nenávisti voči mne sú jednomyseľní,“ hlaholil, „a ja túto nenávisť vítam!“
Je nepredstaviteľné, že by Barack Obama povedal niečo také priame a brutálne. Na rozdiel od privilegovaného Roosevelta, Obamu život naučil vyhýbať sa konfrontácii. Vo svojej autobiografii napísal, že to zistil už ako mladý muž: „Ľudia sú spokojní, kým človek vystupuje zdvorilo, usmieva sa a nerobí náhle pohyby... je pre nich príjemné prekvapenie stretnúť čierneho mladíka s dobrými spôsobmi, ktorý nepôsobí jednostaj nahnevane.“
Barack Obama si z tohto osobného postrehu vyvodil politickú stratégiu a na nej si vybudoval celoštátnu politickú kariéru zmierovača – človeka, ktorý môže premostiť rozdiely medzi čiernymi a bielymi Američanmi a medzi červenými a modrými štátmi. Tieto osobné rozdiely pomáhajú vysvetliť, prečo Obama nemôže byť FDR a „vítať“ nenávisť svojich nepriateľov.
No sú na to aj prozaickejšie a v zásade dôležitejšie politické vysvetlenia. V tridsiatych rokoch mohol Roosevelt čerpať podporu masívnej demokratickej väčšiny v Kongrese. Mohol si dovoliť urážať republikánov a ich prívržencov. Barack Obama mal väčšinu v oboch snemovniach Kongresu len počas prvých dvoch rokov prezidentstva a jeho väčšina v Senáte bola menšia a krehkejšia, než boli tie, ktoré mal počas New Dealu FDR alebo Lyndon B. Johnson vtedy, keď v šesťdesiatych rokoch zavádzal reformy Veľkej spoločnosti.
.politický zmierovač
Hoci je teraz Barack Obama v pokušení vykonať „náhle pohyby“ a vrhnúť sa na Tea Party, otvorená konfrontácia by nebola inteligentnou politickou stratégiou. Pravda je taká, že potrebuje hlasy republikánov, ak chce dosiahnuť ciele, ktoré si cenia liberáli – od kontroly zbraní po daňovú reformu.
Nech je, ako chce, Obamovi politickí oponenti by vysmiali každého, kto by sa im snažil nahovoriť, že prezident je zmierovač bez chrbtovej kosti. Prominentní konzervatívni komentátori vidia celkom iného prezidenta. Charles Krauthammer pripisuje Obamovi „drvivú porážku“ oponentov počas rokovaní o rozpočtovom útese. Peggy Noonan sa ponosuje, že „sa vysmial republikánom v Kongrese“ a nazýva ho „výnimočne polarizujúcou postavou“.
Obama je možno v pokušení použiť na svoju obhajobu argumentáciu ako z dielne BBC: „Ak ma kritizujú zľava aj sprava, asi to robím zhruba správne.“
Prezident by mal čerpať útechu, odkiaľ môže. Amerika sa vyhla rozpočtovému útesu. No už o niekoľko týždňov narazí do dlhového stropu. Zmeniť metaforu neznamená zmeniť problém. Prezident je možno podľa ľudového podania „najmocnejším mužom sveta“. No v domácej politike je často bezmocným zajatcom pokazeného systému.
Autor je zahraničný komentátor Financial Times.
Text uverejňujeme v spolupráci s Financial Times.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.