V poslednom minuloročnom čísle sme uverejnili veľký článok s názvom Slovak story o tisícročnom (!) príbehu Slovákov. Jeden z mojich priateľov to nazval „pedagogicky empatickým, ale predsa len apelatívnym textom, ktorým chceli autori ukázať, že nacionalistické privlastňovanie dejín možno nahradiť ich vlasteneckým osvojením.“ S týmto hodnotením súhlasím a zároveň si myslím, že tento zámer autorom celkom nevyšiel. Nacionalizmus zostal (hoci kultivovanejší, než na aký sme v našich končinách zvyknutí), vlastenectvo sa podľa mňa príliš nevydarilo.
Pod vydareným pedagogickým a empatickým textom vychovávajúcim k vlastenectvu totiž rozumiem niečo, čo umožňuje nielen vybranej skupine, ale všetkým obyvateľom daného štátu pociťovať k tomuto štátu priazeň, spolupatričnosť a lojalitu. Nuž a aké vlastenecké pocity môžu vyvolať texty podobné Slovak story u našich Maďarov, Rómov, Židov, Rusínov, Goralov a ďalších?
Nechcem tu polemizovať so svojimi kolegami, ide mi o niečo iné. Ak my Slováci vyžadujeme (či už vedome, alebo podvedome) od viac než pätiny našich občanov aspoň elementárnu lojalitu k štátu, ktorý nie je ich národným štátom, mali by sme sa aspoň na chvíľku zamyslieť nad tým, do akej miery by sme vedeli takúto lojalitu pociťovať my sami. Kto z nás je napríklad hrdý na to, ako to vyzeralo s vedou pred sto rokmi v hlavnom meste našej ríše?
.1913
Takže, ako to vyzeralo s vedou vo Viedni na začiatku roku 1913? Skúsme si to ilustrovať na nositeľoch Nobelovej ceny. Je to síce trochu snobské, ale poslúži nám to na akúsi základnú orientáciu.
Ak začneme od tých najmladších, tak Konrad Lorenz mal v roku 1913 desať rokov a čítal svoju prvú knihu o evolúcii. Wolfgang Pauli a Richard Kuhn mali o dva roky viac a chodili do tej istej triedy jedného z viedenských gymnázií. Na inom gymnáziu znervózňoval štrnásťročný Friedrich von Hayek svojich učiteľov nepríjemnou kombináciou inteligencie a nezáujmu.
Na viedenskej univerzite chýbal dvadsaťšesťročnému odbornému asistentovi Erwinovi Schrödingerovi len jeden rok do habilitácie. O dvadsať rokov starší Karl Landsteiner bol už druhý rok profesorom anatómie, ale bez profesorského platu. Nuž, a ešte starší Julius Wagner Ritter von Jauregg bol mimoriadnym (čo bolo menej ako riadnym) profesorom psychiatrie.
Mimo univerzity sa tridsaťročný Viktor Hess z viedenského Ústavu pre výskum rádia (nie rozhlasového prijímača, ale chemického prvku) tešil z objavu kozmických lúčov, ktorý urobil v predchádzajúcom roku. A len o niekoľko rokov starší Róbert Bárány dokončoval na jednej z viedenských nemocníc svoj výskum vnútorného ucha, ktorý mu priniesol Nobelovu cenu v nasledujúcom roku (teda, bolo to takto: Nobelovu cenu za rok 1914 mu udelili až v roku 1915 a odovzdali v roku 1916 – v čase udelenia si ju nemohol prevziať, pretože bol v ruskom zajateckom tábore).
A to ešte niekoľko ďalších viedenských nobelistov pred sto rokmi v hlavnom meste nebolo – buď už, alebo ešte. Richard Adolf Zsigmondy, ktorý sa vo Viedni narodil aj vyštudoval, pôsobil už v tom čase v nemeckom Göttingene. Otto Loewi, ktorý predtým niekoľko rokov vo Viedni učil, sa zas presunul do Grazu. Odlev budúcich nobelistov čiastočne kompenzoval Hans Fisher, ktorý v roku 1913 začal prednášať fyziológiu nie vo Viedni, ale v Mníchove, a miesto na viedenskej univerzite získal až o päť rokov neskôr.
.1837
Viedeň je od Bratislavy vzdialená len niečo vyše 60 km, ale v historickom povedomí väčšiny Slovákov predstavuje týchto 60 km prakticky nekonečnú vzdialenosť. To, čo sa dialo vo Viedni, akoby sa nás vôbec netýkalo – teda pokiaľ nešlo o triedny alebo národnostný útlak. Len vo veľmi výnimočných prípadoch dokážeme považovať svoje vtedajšie hlavné mesto naozaj za svoje, a vtedy dokážeme byť hrdí dokonca aj na profesorov tamojšej univerzity.
Napríklad na takého Jozefa Petzvala, rodáka zo Spišskej Belej, ktorý sa stal profesorom vo Viedni v roku 1837, nedáme dopustiť. Nezaujíma nás pritom úloha, akú hral v živom organizme tejto univerzity (bol jedným z učiteľov Ludwiga Boltzmanna, ktorý bol jedným z učiteľov Fritza Hasenöhrla, ktorý bol jedným z učiteľov Erwina Schrödingera), nezaujímajú nás dokonca ani tie jeho objektívy, z nášho subjektívneho hľadiska je dôležitá vlastne len tá Spišská Belá.
Práve rodiskom sa totiž tak významne líši od vyššie spomínaných laureátov Nobelovej ceny, z ktorých ôsmi sa narodili priamo vo Viedni a zvyšní štyria v iných rakúskych alebo nemeckých mestách. Nuž, a kto sa nenarodil na území dnešného Slovenska a nevedel aspoň trochu po slovensky, ten je pre nás automaticky Rakúšan alebo Maďar (a na tom nič nezmení ani fakt, že Hayek pochádzal zo starej českej šľachtickej rodiny, že Pauliho otec sa narodil v Prahe a Zsigmondyho otec v Bratislave).
Petzval nielenže sa narodil na Spiši (ktorý síce nikdy nebol úplne slovenský, ale v tomto dokážeme byť veľkorysí a považovať za slovenské aj to, čo veru rýdzo slovenské nie je), ale aj rozprával plynule po slovensky (a okrem toho po česky, maďarsky a nemecky, veľmi dobrý bol vraj aj v latičine). Nuž, a ako profesor vo Viedni bol známy nielen ako vynikajúci vedec a obľúbený učiteľ, ale aj ako vyhlásený šermiar a jazdec na koni – no jednoducho Slováčisko ako repa. Ťažko naňho nebyť hrdý.
Ale nemusíme byť hrdí len na našich rodákov. Ak chceme, môžeme byť hrdí na celú strednú Európu, ktorej sme boli a sme súčasťou. Potom sa stanú tak trochu naším kultúrnym dedičstvom nielen Petzvalove základy fotografickej optiky, ale aj Landsteinerove krvné skupiny, Zsigmondyho koloidné roztoky, Schrödingerova rovnica, Hayekova Cesta do nevoľníctva, Kuhnove vitamíny, Pauliho neutríno aj Lorentzova etológia. Ale keď nechceme, nemusíme s tým mať nič spoločné. Pokojne to môžeme vyhlásiť za čosi cudzie a potom, preskakujúc vatru zvrchovanosti, mocne zvýsknuť: cudzie nechceme, svoje si nedáme.
.1938
Pre tých, ktorí by predsa len chceli považovať Viedeň tak trochu za svoju, však treba povedať, že nie všetko tam bolo ideálne. Autori už citovanej Slovak story venovali našim najväčším nešvárom dve vety, v ktorých jasne priznávajú, že 20. storočie nás zasiahlo so všetkými svojimi zlami, že sme si každým z nich zašpinili ruky a že sa nám nevyhol ani fašizmus a holokaust. Preto nebudeme ani my tajiť, že aj vo Viedni to bolo komplikované. A keďže píšeme o časovom období značne kratšom než tisíc rokov, môžeme tomu dokonca venovať aj viac ako dve vety.
Takže v roku 1938, keď Hitlerove vojská vtrhli do Rakúska, žili zo spomínaných dvanástich držiteľov Nobelovej ceny už len desiati. Niektorí z nich (Loewi, Bárány, Pauli) pochádzali zo židovských rodín, iní (Kuhn, Wagner-Jauregg ) boli vyhlásení antisemiti. Loewiho aj s dvoma synmi Nemci zatkli hneď v prvú noc anšlusu a prepustili ich až po tom, čo sa vzdali všetkého majetku. Kuhn od začiatku úzko spolupracoval s nacistickými pohlavármi, Wagner-Jauregg a Lorenz si podali prihlášku do národno-socialistickej strany. Schrödinger mal veľké problémy s vysvetľovaním svojich protinacistických postojov z roku 1933 a z univerzity bol prepustený ako politicky nespoľahlivý. Hess emigroval aj so svojou židovskou manželkou do USA, kde Landsteiner žil už mnoho rokov. Po prepustení z väzenia sa tam odsťahoval aj Loewi. Hayek bol v čase anšlusu v Británii a Pauli vo Švajčiarsku, ani jeden z nich sa do Rakúska nevrátil. Fisher zostal v Nemecku, v ktorom pracoval až do konca vojny a na jej sklonku – po tom, čo spojenci pri bombardovaní Mníchova zničili jeho inštitút – spáchal samovraždu.
.úvod (záver)
Na záver azda už len toľko, že toto celé je vlastne len úvod k sérii článkov, v ktorej sa budeme venovať viedenskej vede trochu podrobnejšie. Ono sa tam toho totiž dialo oveľa viac, než sme tu stačili čo i len naznačiť. A nielen vo vede. Kto z nás dovidí až do Viedne, ten sa môže tešiť z Gustava Mahlera či Gustava Klimta, kto dovidí len do Dúbravky, tomu musí stačiť Gustáv Husák.
Pod vydareným pedagogickým a empatickým textom vychovávajúcim k vlastenectvu totiž rozumiem niečo, čo umožňuje nielen vybranej skupine, ale všetkým obyvateľom daného štátu pociťovať k tomuto štátu priazeň, spolupatričnosť a lojalitu. Nuž a aké vlastenecké pocity môžu vyvolať texty podobné Slovak story u našich Maďarov, Rómov, Židov, Rusínov, Goralov a ďalších?
Nechcem tu polemizovať so svojimi kolegami, ide mi o niečo iné. Ak my Slováci vyžadujeme (či už vedome, alebo podvedome) od viac než pätiny našich občanov aspoň elementárnu lojalitu k štátu, ktorý nie je ich národným štátom, mali by sme sa aspoň na chvíľku zamyslieť nad tým, do akej miery by sme vedeli takúto lojalitu pociťovať my sami. Kto z nás je napríklad hrdý na to, ako to vyzeralo s vedou pred sto rokmi v hlavnom meste našej ríše?
.1913
Takže, ako to vyzeralo s vedou vo Viedni na začiatku roku 1913? Skúsme si to ilustrovať na nositeľoch Nobelovej ceny. Je to síce trochu snobské, ale poslúži nám to na akúsi základnú orientáciu.
Ak začneme od tých najmladších, tak Konrad Lorenz mal v roku 1913 desať rokov a čítal svoju prvú knihu o evolúcii. Wolfgang Pauli a Richard Kuhn mali o dva roky viac a chodili do tej istej triedy jedného z viedenských gymnázií. Na inom gymnáziu znervózňoval štrnásťročný Friedrich von Hayek svojich učiteľov nepríjemnou kombináciou inteligencie a nezáujmu.
Na viedenskej univerzite chýbal dvadsaťšesťročnému odbornému asistentovi Erwinovi Schrödingerovi len jeden rok do habilitácie. O dvadsať rokov starší Karl Landsteiner bol už druhý rok profesorom anatómie, ale bez profesorského platu. Nuž, a ešte starší Julius Wagner Ritter von Jauregg bol mimoriadnym (čo bolo menej ako riadnym) profesorom psychiatrie.
Mimo univerzity sa tridsaťročný Viktor Hess z viedenského Ústavu pre výskum rádia (nie rozhlasového prijímača, ale chemického prvku) tešil z objavu kozmických lúčov, ktorý urobil v predchádzajúcom roku. A len o niekoľko rokov starší Róbert Bárány dokončoval na jednej z viedenských nemocníc svoj výskum vnútorného ucha, ktorý mu priniesol Nobelovu cenu v nasledujúcom roku (teda, bolo to takto: Nobelovu cenu za rok 1914 mu udelili až v roku 1915 a odovzdali v roku 1916 – v čase udelenia si ju nemohol prevziať, pretože bol v ruskom zajateckom tábore).
A to ešte niekoľko ďalších viedenských nobelistov pred sto rokmi v hlavnom meste nebolo – buď už, alebo ešte. Richard Adolf Zsigmondy, ktorý sa vo Viedni narodil aj vyštudoval, pôsobil už v tom čase v nemeckom Göttingene. Otto Loewi, ktorý predtým niekoľko rokov vo Viedni učil, sa zas presunul do Grazu. Odlev budúcich nobelistov čiastočne kompenzoval Hans Fisher, ktorý v roku 1913 začal prednášať fyziológiu nie vo Viedni, ale v Mníchove, a miesto na viedenskej univerzite získal až o päť rokov neskôr.
.1837
Viedeň je od Bratislavy vzdialená len niečo vyše 60 km, ale v historickom povedomí väčšiny Slovákov predstavuje týchto 60 km prakticky nekonečnú vzdialenosť. To, čo sa dialo vo Viedni, akoby sa nás vôbec netýkalo – teda pokiaľ nešlo o triedny alebo národnostný útlak. Len vo veľmi výnimočných prípadoch dokážeme považovať svoje vtedajšie hlavné mesto naozaj za svoje, a vtedy dokážeme byť hrdí dokonca aj na profesorov tamojšej univerzity.
Napríklad na takého Jozefa Petzvala, rodáka zo Spišskej Belej, ktorý sa stal profesorom vo Viedni v roku 1837, nedáme dopustiť. Nezaujíma nás pritom úloha, akú hral v živom organizme tejto univerzity (bol jedným z učiteľov Ludwiga Boltzmanna, ktorý bol jedným z učiteľov Fritza Hasenöhrla, ktorý bol jedným z učiteľov Erwina Schrödingera), nezaujímajú nás dokonca ani tie jeho objektívy, z nášho subjektívneho hľadiska je dôležitá vlastne len tá Spišská Belá.
Práve rodiskom sa totiž tak významne líši od vyššie spomínaných laureátov Nobelovej ceny, z ktorých ôsmi sa narodili priamo vo Viedni a zvyšní štyria v iných rakúskych alebo nemeckých mestách. Nuž, a kto sa nenarodil na území dnešného Slovenska a nevedel aspoň trochu po slovensky, ten je pre nás automaticky Rakúšan alebo Maďar (a na tom nič nezmení ani fakt, že Hayek pochádzal zo starej českej šľachtickej rodiny, že Pauliho otec sa narodil v Prahe a Zsigmondyho otec v Bratislave).
Petzval nielenže sa narodil na Spiši (ktorý síce nikdy nebol úplne slovenský, ale v tomto dokážeme byť veľkorysí a považovať za slovenské aj to, čo veru rýdzo slovenské nie je), ale aj rozprával plynule po slovensky (a okrem toho po česky, maďarsky a nemecky, veľmi dobrý bol vraj aj v latičine). Nuž, a ako profesor vo Viedni bol známy nielen ako vynikajúci vedec a obľúbený učiteľ, ale aj ako vyhlásený šermiar a jazdec na koni – no jednoducho Slováčisko ako repa. Ťažko naňho nebyť hrdý.
Ale nemusíme byť hrdí len na našich rodákov. Ak chceme, môžeme byť hrdí na celú strednú Európu, ktorej sme boli a sme súčasťou. Potom sa stanú tak trochu naším kultúrnym dedičstvom nielen Petzvalove základy fotografickej optiky, ale aj Landsteinerove krvné skupiny, Zsigmondyho koloidné roztoky, Schrödingerova rovnica, Hayekova Cesta do nevoľníctva, Kuhnove vitamíny, Pauliho neutríno aj Lorentzova etológia. Ale keď nechceme, nemusíme s tým mať nič spoločné. Pokojne to môžeme vyhlásiť za čosi cudzie a potom, preskakujúc vatru zvrchovanosti, mocne zvýsknuť: cudzie nechceme, svoje si nedáme.
.1938
Pre tých, ktorí by predsa len chceli považovať Viedeň tak trochu za svoju, však treba povedať, že nie všetko tam bolo ideálne. Autori už citovanej Slovak story venovali našim najväčším nešvárom dve vety, v ktorých jasne priznávajú, že 20. storočie nás zasiahlo so všetkými svojimi zlami, že sme si každým z nich zašpinili ruky a že sa nám nevyhol ani fašizmus a holokaust. Preto nebudeme ani my tajiť, že aj vo Viedni to bolo komplikované. A keďže píšeme o časovom období značne kratšom než tisíc rokov, môžeme tomu dokonca venovať aj viac ako dve vety.
Takže v roku 1938, keď Hitlerove vojská vtrhli do Rakúska, žili zo spomínaných dvanástich držiteľov Nobelovej ceny už len desiati. Niektorí z nich (Loewi, Bárány, Pauli) pochádzali zo židovských rodín, iní (Kuhn, Wagner-Jauregg ) boli vyhlásení antisemiti. Loewiho aj s dvoma synmi Nemci zatkli hneď v prvú noc anšlusu a prepustili ich až po tom, čo sa vzdali všetkého majetku. Kuhn od začiatku úzko spolupracoval s nacistickými pohlavármi, Wagner-Jauregg a Lorenz si podali prihlášku do národno-socialistickej strany. Schrödinger mal veľké problémy s vysvetľovaním svojich protinacistických postojov z roku 1933 a z univerzity bol prepustený ako politicky nespoľahlivý. Hess emigroval aj so svojou židovskou manželkou do USA, kde Landsteiner žil už mnoho rokov. Po prepustení z väzenia sa tam odsťahoval aj Loewi. Hayek bol v čase anšlusu v Británii a Pauli vo Švajčiarsku, ani jeden z nich sa do Rakúska nevrátil. Fisher zostal v Nemecku, v ktorom pracoval až do konca vojny a na jej sklonku – po tom, čo spojenci pri bombardovaní Mníchova zničili jeho inštitút – spáchal samovraždu.
.úvod (záver)
Na záver azda už len toľko, že toto celé je vlastne len úvod k sérii článkov, v ktorej sa budeme venovať viedenskej vede trochu podrobnejšie. Ono sa tam toho totiž dialo oveľa viac, než sme tu stačili čo i len naznačiť. A nielen vo vede. Kto z nás dovidí až do Viedne, ten sa môže tešiť z Gustava Mahlera či Gustava Klimta, kto dovidí len do Dúbravky, tomu musí stačiť Gustáv Husák.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.