.sme tu!
Je pravda, že učitelia sa nepripomenuli špičkovým umiestnením slovenských žiakov v medzinárodných meraniach či úspechom iného druhu, ale štrajkom. A je pravda aj to, že kľúčová požiadavka štrajku, navýšenie platov, môže vyznievať pre nezainteresovaného človeka trošku sebecky. Napokon, všade na svete a v každej profesii sú ľudia, ktorí sú nespokojní so svojimi príjmami.
Napriek tomu však nebol na Slovensku takmer nikto, kto by nemal pre štrajk učiteľov pochopenie – dokonca aj tí, ktorí sami zvažovali možnosť do štrajku sa zapojiť, a napokon sa nezapojili. V žiadnej krajine nie je dlhodobo udržateľný stav, keď sú učitelia platení menej ako administratívne sily v súkromných firmách. Mnohé štáty si dnes kladú za cieľ, aby za učiteľov išli tí najkvalitnejší a najnadanejší ľudia v populácii. Takáto ambícia znie tu a teraz ako čistá sci-fi. Zreálnenie učiteľských miezd je aj prvým krokom k vyžadovaniu vyššej kvality zo strany škôl.
Štrajk napriek tomu dopadol rozpačito. Organizátorom štrajku boli odbory, a ich verejne deklarovaná nevraživosť voči cirkevným a súkromným školám v lete 2012 prispela k tomu, že neštátne školy sa do štrajku zapojili iba sporadicky. Organizátori štrajku nemali ani jasné priority. Ostrý „neobmedzený" štrajk vopred limitovali na tri dni a pozastavili ho napriek tomu, že mnohé školy volali po jeho pokračovaní. Nasledujúci vývoj ukázal, že vedenie odborov, na rozdiel od učiteľov, už žiadnu chuť ani potrebu štrajkovať nemalo.
V ideálnom prípade by verejnosť mala brať učiteľov ako jednu z elít národa; ľudí, ktorí sa starajú o ďalšie generácie a ktorí by mali byť v mnohom výnimoční, ak nie rovno najlepší. Doterajší sociálny status učiteľa je skôr opačný. Učitelia svojím vystúpením urobili prvý, a treba povedať, že relatívne ľahký krok k tomu, aby si získali rešpekt verejnosti: ozvali sa. Tie ďalšie kroky budú ťažšie, je tu však možná pomoc: o školstvo sa zaujímajú aj ľudia z iných prostredí. Práve v tomto prepájaní prostredí je do budúcnosti jeden z nástrojov zlepšovania slovenského školstva.
.nové iniciatívy
Je možné, že keď sa niekto na dnešnú krajinu pozrie o sto rokov, nebude sa pýtať, prečo tak dlho trvalo učiteľom, kým začali štrajkovať, ale prečo sa ešte dávno pred učiteľmi neozvali znepokojení rodičia, že chcú vedieť, čo sa to deje so školským systémom, ktorého súčasťou sú aj ich deti. Takmer v každej modernej krajine sveta si novinári, akademici, podnikatelia, ale v prvom rade rodičia kladú otázku, aký vzdelávací systém zabezpečí krajine samotnej a ich deťom obzvlášť dobrú budúcnosť. A ak majú otázky a nejasnosti, robia sa okolo toho debaty, fóra, skupiny na podporu lepšieho vzdelávania... Na Slovensku je týchto debát zatiaľ ako šafranu. Dobrou správou roku 2012 je, že záujem ľudí z mimoškolského prostredia o to, čo sa deje v školstve a vo vzdelávaní vôbec, sa zvyšuje, a že miestami prerastá z úzkych odborných skupín smerom do širšej verejnosti. Najviditeľnejším znakom tohto trendu sú častejšie a kvalifikovanejšie texty o školstve v denníkoch, týždenníkoch, a dokonca aj reportáže a diskusie v televízii.
Zvyšuje sa tiež počet seminárov, workshopov, prednášok a konferencií so školskou tematikou, a objavujú sa aj nové alebo novoobjavené témy: otázky moderného školského manažmentu, akého učiteľa bude krajina potrebovať v roku 2020, ako získať na Slovensko slovenských absolventov špičkových svetových univerzít. Prinajmenšom dve iniciatívy v tomto prostredí (aktivity Managerie, vedenej Stanislavom Boledovičom, a vznikajúca nadácia Branislava Kleskeňa, za ktorou sú súkromné peniaze niekoľkých úspešných Slovákov) sa snažia presne o to, čo školstvo veľmi potrebuje: silné prepájanie školských a vzdelávacích tém s mimoškolským prostredím. Niektorí známi aktivisti zo školského prostredia sa pustili do zakladania nových škôl, respektíve pobočiek už jestvujúcich škôl (Roman Baranovič, Peter Halák).
Toto všetko boli minulý rok znaky nového, vitálnejšieho pohybu vo vzdelávacej oblasti. Rok 2012 by tak bol napokon rokom dobrých správ, keby nebolo „vyššej moci". V tomto prípade noviel školského zákona.
.krok späť
Vláda a minister školstva Dušan Čaplovič podobne ako všetci v krajine dobre zaregistrovali neuspokojivé príznaky na úrovni základného a stredného školstva: relatívne slabšia úroveň absolventov viacerých stredných odborných škôl, kolísavá úroveň gymnázií, nízka naplnenosť, a teda aj efektivita viacerých stredných škôl. Určenie príčin tohto stavu a následné nápravné opatrenia sú však najhoršou správou v oblasti školstva za minulý rok, ak nie za dlhšie obdobie. Školské novely dali VÚC-kám, ktoré sú zriaďovateľmi stredných škôl, právomoc určiť strop pre počet otváraných tried v školách iných zriaďovateľov (prakticky cirkevných a súkromných). Ešte vážnejší je však krok k regulácii počtu žiakov, ktorí idú na gymnáziá, stanovením priemeru známok 2,0, ktoré každý žiak musí splniť. Dajme bokom obrovské rozdiely vo výpovednej hodnote vysvedčení, ktoré potvrdí každý riaditeľ gymnázia. To, čo tento zákon urobí so selekciou na gymnáziá, možno už vopred predpokladať: najviac dopadne na chudobnejších ľudí s nižším sociálnym kapitálom, kde rodičia ťažšie zvládnu pubertu svojich ôsmakov, a kde zároveň nebudú mať dostatočnú silu a zručnosť „zatlačiť" na základnú školu, aby zabránili červenej karte pre vstup na gymnázium. A to už nehovoríme o tom, že zákon stanovil aj priemer známok 2,75 pre žiakov, ktorí sa hlásia na strednú školu s maturitou. Uvidíme, ako dopadne v tejto veci podanie poslanca Beblavého na Ústavný súd.
Vďaka novelám školského zákona tak nakoniec rok 2012 pre školstvo nebol rokom dobrých správ. Pohár, žiaľ, nie je spolovice plný, ale spolovice prázdny. Aspoň sa bude o čo usilovať v roku 2013.
Je pravda, že učitelia sa nepripomenuli špičkovým umiestnením slovenských žiakov v medzinárodných meraniach či úspechom iného druhu, ale štrajkom. A je pravda aj to, že kľúčová požiadavka štrajku, navýšenie platov, môže vyznievať pre nezainteresovaného človeka trošku sebecky. Napokon, všade na svete a v každej profesii sú ľudia, ktorí sú nespokojní so svojimi príjmami.
Napriek tomu však nebol na Slovensku takmer nikto, kto by nemal pre štrajk učiteľov pochopenie – dokonca aj tí, ktorí sami zvažovali možnosť do štrajku sa zapojiť, a napokon sa nezapojili. V žiadnej krajine nie je dlhodobo udržateľný stav, keď sú učitelia platení menej ako administratívne sily v súkromných firmách. Mnohé štáty si dnes kladú za cieľ, aby za učiteľov išli tí najkvalitnejší a najnadanejší ľudia v populácii. Takáto ambícia znie tu a teraz ako čistá sci-fi. Zreálnenie učiteľských miezd je aj prvým krokom k vyžadovaniu vyššej kvality zo strany škôl.
Štrajk napriek tomu dopadol rozpačito. Organizátorom štrajku boli odbory, a ich verejne deklarovaná nevraživosť voči cirkevným a súkromným školám v lete 2012 prispela k tomu, že neštátne školy sa do štrajku zapojili iba sporadicky. Organizátori štrajku nemali ani jasné priority. Ostrý „neobmedzený" štrajk vopred limitovali na tri dni a pozastavili ho napriek tomu, že mnohé školy volali po jeho pokračovaní. Nasledujúci vývoj ukázal, že vedenie odborov, na rozdiel od učiteľov, už žiadnu chuť ani potrebu štrajkovať nemalo.
V ideálnom prípade by verejnosť mala brať učiteľov ako jednu z elít národa; ľudí, ktorí sa starajú o ďalšie generácie a ktorí by mali byť v mnohom výnimoční, ak nie rovno najlepší. Doterajší sociálny status učiteľa je skôr opačný. Učitelia svojím vystúpením urobili prvý, a treba povedať, že relatívne ľahký krok k tomu, aby si získali rešpekt verejnosti: ozvali sa. Tie ďalšie kroky budú ťažšie, je tu však možná pomoc: o školstvo sa zaujímajú aj ľudia z iných prostredí. Práve v tomto prepájaní prostredí je do budúcnosti jeden z nástrojov zlepšovania slovenského školstva.
.nové iniciatívy
Je možné, že keď sa niekto na dnešnú krajinu pozrie o sto rokov, nebude sa pýtať, prečo tak dlho trvalo učiteľom, kým začali štrajkovať, ale prečo sa ešte dávno pred učiteľmi neozvali znepokojení rodičia, že chcú vedieť, čo sa to deje so školským systémom, ktorého súčasťou sú aj ich deti. Takmer v každej modernej krajine sveta si novinári, akademici, podnikatelia, ale v prvom rade rodičia kladú otázku, aký vzdelávací systém zabezpečí krajine samotnej a ich deťom obzvlášť dobrú budúcnosť. A ak majú otázky a nejasnosti, robia sa okolo toho debaty, fóra, skupiny na podporu lepšieho vzdelávania... Na Slovensku je týchto debát zatiaľ ako šafranu. Dobrou správou roku 2012 je, že záujem ľudí z mimoškolského prostredia o to, čo sa deje v školstve a vo vzdelávaní vôbec, sa zvyšuje, a že miestami prerastá z úzkych odborných skupín smerom do širšej verejnosti. Najviditeľnejším znakom tohto trendu sú častejšie a kvalifikovanejšie texty o školstve v denníkoch, týždenníkoch, a dokonca aj reportáže a diskusie v televízii.
Zvyšuje sa tiež počet seminárov, workshopov, prednášok a konferencií so školskou tematikou, a objavujú sa aj nové alebo novoobjavené témy: otázky moderného školského manažmentu, akého učiteľa bude krajina potrebovať v roku 2020, ako získať na Slovensko slovenských absolventov špičkových svetových univerzít. Prinajmenšom dve iniciatívy v tomto prostredí (aktivity Managerie, vedenej Stanislavom Boledovičom, a vznikajúca nadácia Branislava Kleskeňa, za ktorou sú súkromné peniaze niekoľkých úspešných Slovákov) sa snažia presne o to, čo školstvo veľmi potrebuje: silné prepájanie školských a vzdelávacích tém s mimoškolským prostredím. Niektorí známi aktivisti zo školského prostredia sa pustili do zakladania nových škôl, respektíve pobočiek už jestvujúcich škôl (Roman Baranovič, Peter Halák).
Toto všetko boli minulý rok znaky nového, vitálnejšieho pohybu vo vzdelávacej oblasti. Rok 2012 by tak bol napokon rokom dobrých správ, keby nebolo „vyššej moci". V tomto prípade noviel školského zákona.
.krok späť
Vláda a minister školstva Dušan Čaplovič podobne ako všetci v krajine dobre zaregistrovali neuspokojivé príznaky na úrovni základného a stredného školstva: relatívne slabšia úroveň absolventov viacerých stredných odborných škôl, kolísavá úroveň gymnázií, nízka naplnenosť, a teda aj efektivita viacerých stredných škôl. Určenie príčin tohto stavu a následné nápravné opatrenia sú však najhoršou správou v oblasti školstva za minulý rok, ak nie za dlhšie obdobie. Školské novely dali VÚC-kám, ktoré sú zriaďovateľmi stredných škôl, právomoc určiť strop pre počet otváraných tried v školách iných zriaďovateľov (prakticky cirkevných a súkromných). Ešte vážnejší je však krok k regulácii počtu žiakov, ktorí idú na gymnáziá, stanovením priemeru známok 2,0, ktoré každý žiak musí splniť. Dajme bokom obrovské rozdiely vo výpovednej hodnote vysvedčení, ktoré potvrdí každý riaditeľ gymnázia. To, čo tento zákon urobí so selekciou na gymnáziá, možno už vopred predpokladať: najviac dopadne na chudobnejších ľudí s nižším sociálnym kapitálom, kde rodičia ťažšie zvládnu pubertu svojich ôsmakov, a kde zároveň nebudú mať dostatočnú silu a zručnosť „zatlačiť" na základnú školu, aby zabránili červenej karte pre vstup na gymnázium. A to už nehovoríme o tom, že zákon stanovil aj priemer známok 2,75 pre žiakov, ktorí sa hlásia na strednú školu s maturitou. Uvidíme, ako dopadne v tejto veci podanie poslanca Beblavého na Ústavný súd.
Vďaka novelám školského zákona tak nakoniec rok 2012 pre školstvo nebol rokom dobrých správ. Pohár, žiaľ, nie je spolovice plný, ale spolovice prázdny. Aspoň sa bude o čo usilovať v roku 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.