Je dôležité uvedomiť si, že takzvaný fiškálny útes, o ktorom sa v Spojených štátoch hovorí, je obyčajná šaráda. Samozrejme, v Amerike je veľa svedomitých reformátorov, ktorí chcú skrotiť dlh a pracujú na tom, aby sme sa vyhli toľko ohlasovanému a obrovskému pádu. Ale popri týchto reformátoroch tu máme aj cynikov, ktorí ako vždy len využívajú príležitosť na podporu svojich vysnívaných cieľov, ktoré však náš problém s dlhom iba zhoršia. Problém je, že všetci, ktorí ho majú riešiť, pracujú v hraniciach systému, ktorý sa stal nebezpečne patologickým. A diskusia o fiškálnom útese je len ďalším dôkazom tejto patológie.
Bolo to len nedávno, v roku 2011, keď sa prezident Barack Obama a Kongres zhodli na prijatí zákona, ktorým sa a) federálny dlh zvýšil o viac ako dva bilióny amerických dolárov (na 16,4 bilióna dolárov) a b) redukcia federálnych výdavkov o menej ako jednu desatinu tejto sumy sa začne v roku 2013. Rôznorodosť a celá paleta najrôznejších a dočasných daňových výnimiek, ktoré mali podporovať ekonomiku už od čias Veľkej recesie, sa mali tiež skončiť v roku 2013. Teraz, keď sme si na nový dlh požičali a tieto peniaze už aj minuli, sa vyhliadka na možné zníženie ročného biliónového deficitu o akúkoľvek významenjšiu sumu považuje za katastrofu, ktorej sa musíme za každú cenu vyhnúť. A myslia si to, čuduj sa svete, inak rozumní ľudia.
Otázka znie: čo treba spraviť, aby sme nemuseli škrtať výdavky a zvyšovať dane? Decembrový otvorene stranícky návrh, ktorý hovoril iba o zvýšení daní pre bohatých, zakrýval konsenzus, ktorý majú lídri obidvoch strán, demokratov aj republikánov, na dvoch dôležitých veciach. Podľa tohto konsenzu veľká väčšina Američanov, ktorí patria k strednej triede, musí byť ušetrená akýchkoľvek priamych následkov. Inými slovami, ich dane z príjmu sa nesmú zvýšiť a ich zdravotné a sociálne poistenie a výhody nesmú byť v dohľadnom čase zredukované. A to znamená, že akékoľvek škrty a úspory budú len také efemérne, ako tie z predminulého roka. Druhým prvkom konsenzu je presvedčenie, že federálny dlh musí byť okamžite navýšený o ďalšie dva až tri bilióny dolárov, s vidinou ďalšieho navýšenia v podobnom rozsahu.
Tieto princípy de facto reprezentujú americkú fiškálnu politiku od skorých 60. rokov 20. storočia. Jej podstatou je kontinuita vládnych pôžičiek s cieľom, aby sme mali na zaplatenie súčasnej spotreby. Táto politika je nezamýšľaným dôsledkom keynesianizmu. Keynesianizmus totiž prišiel s návrhom, že vlády môžu agregátny dopyt podporovať míňaním, ktoré je objemnejšie ako objem príjmov, pochádzajúcich z daní a iných zdrojov štátu v čase ekonomického poklesu.
V minulosti si vlády požičiavali najmä na investície, ktorými sa mala zabezpečiť alebo zlepšiť budúcnosť, to znamená také investície, z ktorých by mali priamy osoh aj budúce generácie. Išlo napríklad o investície do inraštruktúry, ako napríklad cesty, riečne dopravné systémy alebo aj vojny a rozširovanie územia. Vojny, mimochodom, boli takmer vždy financované na dlh. A keď napríklad Jefferson získal územie Louisiany, zdroje pochádzali najmä zo štátnych cenných papierov, na ktoré Napoleon promptne ponúkol zľavu.
Keynesovým prínosom bola myšlienka, že štát si môže celkom legitímne požičať nielen na rozvoj produkcie, ale aj spotreby. Tak ako si bonitný jednotlivec môže zobrať hypotéku na vlastný dom, pričom ručí iba budúcimi prijímami, tak si vlády začali požičiavať a budúcim bohatstvom ručili za svoje aktuálne potreby a výdavky. Vždy existovali prípady, ako napríklad prírodné katastrofy, počas ktorých vlády míňali toľko, koľko potrebovali, a keď bolo potrebné, tak si na to požičali, len aby zoči-voči okamžitým hrozbám a obrovským stratám, mohli konať. Keynes však v 30. rokoch minulého storočia tento princíp zovšeobecnil, aby tak dokázal pokryť výdavky v ohromnom objeme, ktorý spôsobila Veľká hospodárska kríza 30. rokov. Keynesovi povojnoví apoštoli urobili niekoľko ďalších vylepšení, ako napríklad „proticyklickú stabilizáciu“ a „vyrovnaný rozpočet plnej zamestnanosti“, ktoré mali zmierniť aj ďalšie, inak rutinné fluktuácie ekonomického cyklu.
Boli to však dôležité intelektuálne zmeny. Hoci čelili mnohým námietkam a výhradám, boli to svojím spôsobom obdivuhodné pokusy, ako striktnejšie a priliehavejšie reagovať na ťažkosti a problémy modernej ekonomiky s cieľom, aby sa zabezpečil individuálny blahobyt. Ale podobne ako mnohé iné návrhy, aj tieto vychádzali z konkrétneho milieu, a potom toto milieu často prekvapivým spôsobom premenili. Keynesiánske „všelieky“ boli vymyslené v časoch, keď bol ešte vyrovnaný rozpočet všeobecne akceptovanou normou. A teda predpokladalo sa, že dlhy, ktoré vzniknú počas recesií a ekonomického úpadku, budú vyrovnané v nasledujúcich rokoch ekonomického rastu rozpočtovými prebytkami. Perspektíva vyrovnaného hospodárenia v dlhodobom meradle sa zdala bezproblémová nielen počas veľkej hospodárskej krízy, ale aj neskôr počas troch dekád po druhej svetovej vojne (až do roku 1974), keď ekonomika prudko rástla a dlhodobý rast iba občas narušovali mierne recesie.
Čo sa však nepredpokladalo, bol dlhodobý dôsledok keynesiánskych návrhov na kontext praktickej politiky. Ako sa ukázalo, vládnych politikov to naučilo uvažovať nad súčasnými príjmami a výdavkami novým spôsobom, konkrétne tak, že začali zvažovať potreby, ktoré im boli známe v prítomnosti, za cenu, ktorú budú mať v imaginatívnej budúcnosti. Problém je, že problémy a ťažkosti súčasnosti poznáme dobre, budúcnosť je však vždy len abstrakcia. A navyše, americké myslenie má progresívny charakter, takže budúcnosť vidí vždy s očakávaním prosperity a vyriešením problémov, čoho predpokladom je vyriešenie problémov súčasnosti. Tento spôsob myslenia spôsobil, že rozdiel medzi investovaním a spotrebou sa začal zmazávať až strácať.
Ešte zákernejšie bolo, že keynesiánske pôžičky zvyšovali možnosti, ako poskytnúť voličom ako celku viac výhod, ako umoňovali financovať dane tých istých voličov. Nech už sa v budúcnosti stane čokoľvek, vládla istota, že populácia mladých a ešte nenarodených vzrastie. To znamená, že dlhy raz budú splatené či už všetkými, alebo len niektorými z nich, na čo poslúžia ich budúce dane alebo prispôsobenie platieb a pôžičiek, prípadne zlikvidovanie a odpísanie časti dlhu vo vyššej inflácii.
Keď ekonómovia uisťujú politikov, že väčší dlh štátu vlastne nepredstavuje problém, pretože „dlžíme sami sebe,“ používajú pritom upokojujúce kolektívne „my“, aby tak prehliadli všetky tie ťažké rozhodnutia, týkajúce sa získavania zdrojov a vyrovnávania sa s nákladmi v spleti rôznych konkurečných záujmov a priorít, inými slovami, prehliadajú všetky ťažkosti praktickej politiky. Pripomína to starý vtip, keď sa osamelý kovboj, sprevádzaný iba svojím oddaným indiánskym spoločníkom Tontom, ocitol zoči-voči zúrivej prevahe Apačov, spýtal svojho druha: A čo teraz urobíme my Tonto? A ten mu s pohľadom na svojich indiánskych bratov odpovedal: Čo myslíš pod tým „my“, kemosabe?
Nech už je to akokoľvek, politici vždy ľahko dokázali vyriešiť svoje problémy a svoje obmedzenia tak, že ich presunuli na svojich nasledovníkov, ktorí vzhľadom na to museli riešiť ešte väčšie problémy.
Vďaka takejto politickej dynamike skončil formálny keynesianizmus, ten ktorý počítal s dlhodobo vyrovnaným hospodárením, rýchlo v prachu. V Spojených štátoch bol za 52 rokov po roku 1960 federálny rozpočet vo vyrvovnanom stave iba päťkrát. Hoci, treba dodať, deficity pred rokom 1975 boli len minimálne. Znamenalo to teda, že deficity kumulatívne vysoko prevyšovali rozpočtové prebytky a dlhodobo sa stratila akákoľvek fiškálna rovnováha. Každý ďalší nový rok priniesol vždy nový a jedinečný dôvod na to, aby sme si mohli požičať o trochu viac na trochu dlhšie obdobie, čo však ustavične viac a viac zvyšovalo spotrebu na úkor produkcie. Výnimočné obdobie rokov 1998 až 2001, keď existovali rozpočtové prebytky, možno pripísať železnej disciplíne prezidenta Billa Clintona a republikánskeho Kongresu (teda prednostiam kontrolujúcej sa moci alebo aj takzvanej dot.com bubline). Treba však dodať, že tieto prebytky boli prekvapením aj pre prezidenta Clintona. Biely dom pôvodne v rozpočte očakával deficit a deficity mali pokračovať až do roku 2002.
Tento príbeh je vážnejší než len krivky na papieri. Po období stagflácie v 70. rokoch sa k ľavicovému keynesianizmu pripojili konzervatívni, „antikeynesiánski“ ekonómovia takzvanej ponukovej stránky (supply-side economics). A to bola nová sila, ktorá ďalej zväčšovala dlhy. Teória ponukovej stránky odmietla manažment agregátneho dopytu a zdôrazňovala mikroekonomické iniciatívy, najmä vysokú mieru zdanenia, ktorá potláčala ekonomický rast. A opäť sa niečo zopakovalo. Dôležitý intelektuálny pokrok započal niečo, čo začalo žiť vlastným životom. Pre časopisy a redakčné komenáre sa znižovanie daní stalo hlavným nástrojom na podporu ekonomického rastu. Pre politikov to znamenalo získanie ďalšieho nástroja, ktorý podporoval spotrebu za cenu navyšujúcich sa dlhov.
Prezident Ronald Reagan a kongresman Jack Kemp boli autentickými zástancami ponukovej stránky a podobne ako ďalší republikáni dobre rozumeli tomu, že znižovanie daní je dobrou politickou témou, ktorá dokáže získať vo voľbách hlasy. Ako reakcia na demokratov, ktorí hovoria neustále o výdavkoch, prišli republikáni so znižovaním daní, a nie obmedzovaním a fiškálnou zdržanlivosťou. A potom prišiel ďalší problém, ktorý sa objavil počas prvého obdobia Reaganovej vlády. Reaganova administratíva bola oveľa úspešnejšia v znižovaní daní než znižovaní výdavkov, ekonomika sa však rýchlo začala zotavovať, pričom deficit aj dlh prudko rástli. Čo mali konzervatívci, ktorí hovorili o malom štáte, robiť?
Pracoval som v tých rokoch v Bielom dome a spomínam si na mnoho diskusií, ktoré trvali hlboko do noci, kde sme viedli spory o tom, akú stratégiu zvoliť. Tá, ktorej sa hovorilo „vyhladovať beštiu“ (Starve the Beast) hovorila o tom, že verejnosť bude tolerovať iba také deficitné hospodárenie, ktoré bude možné spojiť so znižovaním daní, a teda za istých okolností donútené škrtať niektoré výdavky.
Druhá stratégia, „rozhodujúci je účet“ (Serve the Check), tvrdila, že jediný spôsob, ako obmedziť míňanie, bol zaplatiť zaň plnú cenu, to znamená stanoviť priemernú sadzbu dane z príjmu pre jednotlivcov na úrovni 20 percent, aby sme zistili, či si verejnosť naozaj želá, aby federálna vláda míňala 20 percent národného produktu.
Reagan sa rozhodol „vyhladovať beštiu“. Keďže chcem zachovať lojalitu, poznamenám iba to, že po tom, ako bola inflácia skrotená a ekonomika sa odrazila odo dna, Reagan bol stále presvedčený o tom, že najväčšou investíciou do budúcnosti je zničenie Sovietskeho zväzu. To sa, napokon, úspešne podarilo, žiaľ, nikto nepredpokladal, že súčasne s tým vzrastie aj tolerancia verejnosti k vysokému dlhu a deficitu. Dnes sa zdá, že táto tolerancia je doslova bezhraničná, najmä ak verejnosť čelí abstraktným číslam v novinových titulkoch namiesto skutočných a hmatateľných dôsledkov.
Znižovanie daní a slogan „žiadne nové dane“ sa odvtedy stal hlavným volebným heslom republikánskej strany. Tým sa postupne odpútali od pôvodnej teórie ponukovej stránky rovnako, ako sa to predtým stalo keynesiánom. Daňové výnimky a bonusy pre masy (a nie pre bohatých a firmy, ako to bolo pôvodne), sa stali otázkou konsenzu a predbiehania sa obidvoch hlavných strán. V priebehu posledných 30 rokov sa vďaka tomu čoraz viac Američanov tešilo daňovým úľavám, ktoré boli zamerané na také rôzne aktivity ako deti alebo nízkoenergetické spotrebiče.
Premena fiškálnej politiky bola sprevádzaná a do značnej miery aj spôsobená premenou americkej politiky. V 70. rokoch boli staré hierarchické establišmenty oboch politických strán nahradené viac decentralizovanými a populistickými nástupcami. Dotklo sa to aj finančných výborov kongresu, a teda aj spôsobov a prostriedkov nakladania s finančnými zdrojmi štátu, ktoré prišli o predchádzajúce vedenie. A do tohto vákua vstúpili légie dobre organizovaných záujmových skupín. Americká spoločnosť pritom bohatla, bola vzdelanejšia a začala starnúť. To všetko znamená, že sa začala viac zaoberať témami zdravotníctva, pohodlia a vlastného zabezpečenia.
Všetky tieto hlboké zmeny bolo možné zvládnuť, keby bolo zachované staré pravidlo vyrovnaného hospodárenia a povinnosť politikov robiť rozhodnutia medzi protichodnými záujmami len do takej miery, akú umožňovali zdroje. Namiesto toho sa však štáty oddali spotrebe financovanej na dlh. Retrospektívne sa zdá, že zlomovým okamihom bol moment expanzie amerického zdravotníctva, ktoré začalo pokrývať predpísané lieky. Stalo sa to počas posledného roku Reaganovej vlády, aj keď vtedy – na Reaganovo naliehanie – to ešte bolo rozpočtovo neutrálne opatrenie. Lieky boli prefinancované iba do takej miery, ako to umožňovali dane. To sa ukázalo ako veľmi nepopulárne, z čoho sa poučili ďalší republikáni. Reforma prezidenta Georgea W. Busha v roku 2003, ktorá priniesla ročné náklady vo výške 60 miliárd dolárov, bola už z troch štvrtín financovaná na dlh. A to bolo populárne.
Éra rastúcich dlhov štátu bola od 70. rokov sprevádzaná slabším a nestabilným ekonomickým rastom, meraným rastom HDP na hlavu, strednými a priemernými príjmami a cekovou priemyselnou produkciou. Zostáva otázkou pre ekonomických historikov, či spotreba na dlh napokon znížila, alebo stimulovala tento rast. Nateraz sa zdá, berúc do úvahy ekonomické stimuly prezidentov Busha a Obamu, že obrovské deficity a rast dlhu sú prekážkou ekonomického rastu a dôvodom ekonomického prepadu mnohých Američanov.
Dlh americkej federálnej vlády je momentálne na úrovni 75 percent HDP a ďalej prudko rastie. Ak by sme do dlhu zarátali aj vnútroštátny dlh voči sociálnej poisťovni a ďalším programom, dlh presiahne úroveň 100 percent HDP. Nachádzame sa teda na úrovniach, kde – historicky vzaté – dlhy bránia rastu a štáty bankrotujú. Dokonca aj vtedy, ak majú k dispozícii nízko úročené pôžičky. Naša zadlženosť je však celkovo ešte väčšia, oveľa väčšia, než bola počas druhej svetovej vojny a oveľa horšia, než je to v krízou postihnutej EÚ. Keď vezmeme do úvahy priepasť medzi očakávanými platbami na sociálne a zdravotné poistenie a nárokmi z neho plynúcimi (čo vládne štatistiky vytrvalo ignorujú), náš federálny dlh je viac než 500 percent HDP. Ak by sme mali dosiahnuť rovnováhu, predpokladalo by to, že budúce generácie odvedú štátu všetky svoje celoživotné príjmy, čo, samozrejme, nie je možné. Až tieto čísla však ukazujú naše reálne finančné škody a dôsledky spotreby financovanej na dlh. Ak štát nezmení svoj prístup, celkom určite nám hrozia obrovské straty, možno politická nestabilita a v najhoršom prípade pokusy o konfiškovanie majetku v latinskoamerickom štýle.
Preto ak máme tomuto vývoju predísť, potrebujeme vznik novej férovej rétoriky vo verejnej sfére. Pre našich politikov by malo byť vecou cti a hanby, aby viac nepredstierali, že zdaňujú bohatších v prospech priemerne zarábajúcich, keď v skutočnosti prerozdeľujú majetok mladých a ešte nenarodených. Potrebujeme novú rétoriku, ktorá stanoví, že hoci pôžičky štátu sú v istých okolnostiach oprávnené, rutinné prerozdelenie majetku na úkor ešte nenarodených je nedemokratické, korumpujúce a v svojom dôsledku ochudobňujúce. Na to, aby sme si to uvedomili a urobili tento intelektuálny skok, väčšiu krízu nepotrebujeme. Christopher DeMuth/
Spolupracuje s Hudson Institute vo Washingtone. V rokoch 1986 až 2008 bol riaditeľom prestížneho think-tanku American Enterprise Institute. Narodil sa v roku 1946 v meste v Kenilworth v štáte Illinois. Študoval na Harvarde a University of Chicago, po škole pracoval pre Daniela Patricka Moynihana, prezidenta Richarda Nixona a neskôr pre prezidenta Ronalda Reagana. Prednášal na Kennedy School of Government na Harvard university, v American Enterprise vydával a viedol časopis Regulation magazine. Spolu s manželkou Susan má tri deti a päť vnúčat. Článok vyšiel vo vianočnom čísle Weekly Standard.
Bolo to len nedávno, v roku 2011, keď sa prezident Barack Obama a Kongres zhodli na prijatí zákona, ktorým sa a) federálny dlh zvýšil o viac ako dva bilióny amerických dolárov (na 16,4 bilióna dolárov) a b) redukcia federálnych výdavkov o menej ako jednu desatinu tejto sumy sa začne v roku 2013. Rôznorodosť a celá paleta najrôznejších a dočasných daňových výnimiek, ktoré mali podporovať ekonomiku už od čias Veľkej recesie, sa mali tiež skončiť v roku 2013. Teraz, keď sme si na nový dlh požičali a tieto peniaze už aj minuli, sa vyhliadka na možné zníženie ročného biliónového deficitu o akúkoľvek významenjšiu sumu považuje za katastrofu, ktorej sa musíme za každú cenu vyhnúť. A myslia si to, čuduj sa svete, inak rozumní ľudia.
Otázka znie: čo treba spraviť, aby sme nemuseli škrtať výdavky a zvyšovať dane? Decembrový otvorene stranícky návrh, ktorý hovoril iba o zvýšení daní pre bohatých, zakrýval konsenzus, ktorý majú lídri obidvoch strán, demokratov aj republikánov, na dvoch dôležitých veciach. Podľa tohto konsenzu veľká väčšina Američanov, ktorí patria k strednej triede, musí byť ušetrená akýchkoľvek priamych následkov. Inými slovami, ich dane z príjmu sa nesmú zvýšiť a ich zdravotné a sociálne poistenie a výhody nesmú byť v dohľadnom čase zredukované. A to znamená, že akékoľvek škrty a úspory budú len také efemérne, ako tie z predminulého roka. Druhým prvkom konsenzu je presvedčenie, že federálny dlh musí byť okamžite navýšený o ďalšie dva až tri bilióny dolárov, s vidinou ďalšieho navýšenia v podobnom rozsahu.
Tieto princípy de facto reprezentujú americkú fiškálnu politiku od skorých 60. rokov 20. storočia. Jej podstatou je kontinuita vládnych pôžičiek s cieľom, aby sme mali na zaplatenie súčasnej spotreby. Táto politika je nezamýšľaným dôsledkom keynesianizmu. Keynesianizmus totiž prišiel s návrhom, že vlády môžu agregátny dopyt podporovať míňaním, ktoré je objemnejšie ako objem príjmov, pochádzajúcich z daní a iných zdrojov štátu v čase ekonomického poklesu.
V minulosti si vlády požičiavali najmä na investície, ktorými sa mala zabezpečiť alebo zlepšiť budúcnosť, to znamená také investície, z ktorých by mali priamy osoh aj budúce generácie. Išlo napríklad o investície do inraštruktúry, ako napríklad cesty, riečne dopravné systémy alebo aj vojny a rozširovanie územia. Vojny, mimochodom, boli takmer vždy financované na dlh. A keď napríklad Jefferson získal územie Louisiany, zdroje pochádzali najmä zo štátnych cenných papierov, na ktoré Napoleon promptne ponúkol zľavu.
Keynesovým prínosom bola myšlienka, že štát si môže celkom legitímne požičať nielen na rozvoj produkcie, ale aj spotreby. Tak ako si bonitný jednotlivec môže zobrať hypotéku na vlastný dom, pričom ručí iba budúcimi prijímami, tak si vlády začali požičiavať a budúcim bohatstvom ručili za svoje aktuálne potreby a výdavky. Vždy existovali prípady, ako napríklad prírodné katastrofy, počas ktorých vlády míňali toľko, koľko potrebovali, a keď bolo potrebné, tak si na to požičali, len aby zoči-voči okamžitým hrozbám a obrovským stratám, mohli konať. Keynes však v 30. rokoch minulého storočia tento princíp zovšeobecnil, aby tak dokázal pokryť výdavky v ohromnom objeme, ktorý spôsobila Veľká hospodárska kríza 30. rokov. Keynesovi povojnoví apoštoli urobili niekoľko ďalších vylepšení, ako napríklad „proticyklickú stabilizáciu“ a „vyrovnaný rozpočet plnej zamestnanosti“, ktoré mali zmierniť aj ďalšie, inak rutinné fluktuácie ekonomického cyklu.
Boli to však dôležité intelektuálne zmeny. Hoci čelili mnohým námietkam a výhradám, boli to svojím spôsobom obdivuhodné pokusy, ako striktnejšie a priliehavejšie reagovať na ťažkosti a problémy modernej ekonomiky s cieľom, aby sa zabezpečil individuálny blahobyt. Ale podobne ako mnohé iné návrhy, aj tieto vychádzali z konkrétneho milieu, a potom toto milieu často prekvapivým spôsobom premenili. Keynesiánske „všelieky“ boli vymyslené v časoch, keď bol ešte vyrovnaný rozpočet všeobecne akceptovanou normou. A teda predpokladalo sa, že dlhy, ktoré vzniknú počas recesií a ekonomického úpadku, budú vyrovnané v nasledujúcich rokoch ekonomického rastu rozpočtovými prebytkami. Perspektíva vyrovnaného hospodárenia v dlhodobom meradle sa zdala bezproblémová nielen počas veľkej hospodárskej krízy, ale aj neskôr počas troch dekád po druhej svetovej vojne (až do roku 1974), keď ekonomika prudko rástla a dlhodobý rast iba občas narušovali mierne recesie.
Čo sa však nepredpokladalo, bol dlhodobý dôsledok keynesiánskych návrhov na kontext praktickej politiky. Ako sa ukázalo, vládnych politikov to naučilo uvažovať nad súčasnými príjmami a výdavkami novým spôsobom, konkrétne tak, že začali zvažovať potreby, ktoré im boli známe v prítomnosti, za cenu, ktorú budú mať v imaginatívnej budúcnosti. Problém je, že problémy a ťažkosti súčasnosti poznáme dobre, budúcnosť je však vždy len abstrakcia. A navyše, americké myslenie má progresívny charakter, takže budúcnosť vidí vždy s očakávaním prosperity a vyriešením problémov, čoho predpokladom je vyriešenie problémov súčasnosti. Tento spôsob myslenia spôsobil, že rozdiel medzi investovaním a spotrebou sa začal zmazávať až strácať.
Ešte zákernejšie bolo, že keynesiánske pôžičky zvyšovali možnosti, ako poskytnúť voličom ako celku viac výhod, ako umoňovali financovať dane tých istých voličov. Nech už sa v budúcnosti stane čokoľvek, vládla istota, že populácia mladých a ešte nenarodených vzrastie. To znamená, že dlhy raz budú splatené či už všetkými, alebo len niektorými z nich, na čo poslúžia ich budúce dane alebo prispôsobenie platieb a pôžičiek, prípadne zlikvidovanie a odpísanie časti dlhu vo vyššej inflácii.
Keď ekonómovia uisťujú politikov, že väčší dlh štátu vlastne nepredstavuje problém, pretože „dlžíme sami sebe,“ používajú pritom upokojujúce kolektívne „my“, aby tak prehliadli všetky tie ťažké rozhodnutia, týkajúce sa získavania zdrojov a vyrovnávania sa s nákladmi v spleti rôznych konkurečných záujmov a priorít, inými slovami, prehliadajú všetky ťažkosti praktickej politiky. Pripomína to starý vtip, keď sa osamelý kovboj, sprevádzaný iba svojím oddaným indiánskym spoločníkom Tontom, ocitol zoči-voči zúrivej prevahe Apačov, spýtal svojho druha: A čo teraz urobíme my Tonto? A ten mu s pohľadom na svojich indiánskych bratov odpovedal: Čo myslíš pod tým „my“, kemosabe?
Nech už je to akokoľvek, politici vždy ľahko dokázali vyriešiť svoje problémy a svoje obmedzenia tak, že ich presunuli na svojich nasledovníkov, ktorí vzhľadom na to museli riešiť ešte väčšie problémy.
Vďaka takejto politickej dynamike skončil formálny keynesianizmus, ten ktorý počítal s dlhodobo vyrovnaným hospodárením, rýchlo v prachu. V Spojených štátoch bol za 52 rokov po roku 1960 federálny rozpočet vo vyrvovnanom stave iba päťkrát. Hoci, treba dodať, deficity pred rokom 1975 boli len minimálne. Znamenalo to teda, že deficity kumulatívne vysoko prevyšovali rozpočtové prebytky a dlhodobo sa stratila akákoľvek fiškálna rovnováha. Každý ďalší nový rok priniesol vždy nový a jedinečný dôvod na to, aby sme si mohli požičať o trochu viac na trochu dlhšie obdobie, čo však ustavične viac a viac zvyšovalo spotrebu na úkor produkcie. Výnimočné obdobie rokov 1998 až 2001, keď existovali rozpočtové prebytky, možno pripísať železnej disciplíne prezidenta Billa Clintona a republikánskeho Kongresu (teda prednostiam kontrolujúcej sa moci alebo aj takzvanej dot.com bubline). Treba však dodať, že tieto prebytky boli prekvapením aj pre prezidenta Clintona. Biely dom pôvodne v rozpočte očakával deficit a deficity mali pokračovať až do roku 2002.
Tento príbeh je vážnejší než len krivky na papieri. Po období stagflácie v 70. rokoch sa k ľavicovému keynesianizmu pripojili konzervatívni, „antikeynesiánski“ ekonómovia takzvanej ponukovej stránky (supply-side economics). A to bola nová sila, ktorá ďalej zväčšovala dlhy. Teória ponukovej stránky odmietla manažment agregátneho dopytu a zdôrazňovala mikroekonomické iniciatívy, najmä vysokú mieru zdanenia, ktorá potláčala ekonomický rast. A opäť sa niečo zopakovalo. Dôležitý intelektuálny pokrok započal niečo, čo začalo žiť vlastným životom. Pre časopisy a redakčné komenáre sa znižovanie daní stalo hlavným nástrojom na podporu ekonomického rastu. Pre politikov to znamenalo získanie ďalšieho nástroja, ktorý podporoval spotrebu za cenu navyšujúcich sa dlhov.
Prezident Ronald Reagan a kongresman Jack Kemp boli autentickými zástancami ponukovej stránky a podobne ako ďalší republikáni dobre rozumeli tomu, že znižovanie daní je dobrou politickou témou, ktorá dokáže získať vo voľbách hlasy. Ako reakcia na demokratov, ktorí hovoria neustále o výdavkoch, prišli republikáni so znižovaním daní, a nie obmedzovaním a fiškálnou zdržanlivosťou. A potom prišiel ďalší problém, ktorý sa objavil počas prvého obdobia Reaganovej vlády. Reaganova administratíva bola oveľa úspešnejšia v znižovaní daní než znižovaní výdavkov, ekonomika sa však rýchlo začala zotavovať, pričom deficit aj dlh prudko rástli. Čo mali konzervatívci, ktorí hovorili o malom štáte, robiť?
Pracoval som v tých rokoch v Bielom dome a spomínam si na mnoho diskusií, ktoré trvali hlboko do noci, kde sme viedli spory o tom, akú stratégiu zvoliť. Tá, ktorej sa hovorilo „vyhladovať beštiu“ (Starve the Beast) hovorila o tom, že verejnosť bude tolerovať iba také deficitné hospodárenie, ktoré bude možné spojiť so znižovaním daní, a teda za istých okolností donútené škrtať niektoré výdavky.
Druhá stratégia, „rozhodujúci je účet“ (Serve the Check), tvrdila, že jediný spôsob, ako obmedziť míňanie, bol zaplatiť zaň plnú cenu, to znamená stanoviť priemernú sadzbu dane z príjmu pre jednotlivcov na úrovni 20 percent, aby sme zistili, či si verejnosť naozaj želá, aby federálna vláda míňala 20 percent národného produktu.
Reagan sa rozhodol „vyhladovať beštiu“. Keďže chcem zachovať lojalitu, poznamenám iba to, že po tom, ako bola inflácia skrotená a ekonomika sa odrazila odo dna, Reagan bol stále presvedčený o tom, že najväčšou investíciou do budúcnosti je zničenie Sovietskeho zväzu. To sa, napokon, úspešne podarilo, žiaľ, nikto nepredpokladal, že súčasne s tým vzrastie aj tolerancia verejnosti k vysokému dlhu a deficitu. Dnes sa zdá, že táto tolerancia je doslova bezhraničná, najmä ak verejnosť čelí abstraktným číslam v novinových titulkoch namiesto skutočných a hmatateľných dôsledkov.
Znižovanie daní a slogan „žiadne nové dane“ sa odvtedy stal hlavným volebným heslom republikánskej strany. Tým sa postupne odpútali od pôvodnej teórie ponukovej stránky rovnako, ako sa to predtým stalo keynesiánom. Daňové výnimky a bonusy pre masy (a nie pre bohatých a firmy, ako to bolo pôvodne), sa stali otázkou konsenzu a predbiehania sa obidvoch hlavných strán. V priebehu posledných 30 rokov sa vďaka tomu čoraz viac Američanov tešilo daňovým úľavám, ktoré boli zamerané na také rôzne aktivity ako deti alebo nízkoenergetické spotrebiče.
Premena fiškálnej politiky bola sprevádzaná a do značnej miery aj spôsobená premenou americkej politiky. V 70. rokoch boli staré hierarchické establišmenty oboch politických strán nahradené viac decentralizovanými a populistickými nástupcami. Dotklo sa to aj finančných výborov kongresu, a teda aj spôsobov a prostriedkov nakladania s finančnými zdrojmi štátu, ktoré prišli o predchádzajúce vedenie. A do tohto vákua vstúpili légie dobre organizovaných záujmových skupín. Americká spoločnosť pritom bohatla, bola vzdelanejšia a začala starnúť. To všetko znamená, že sa začala viac zaoberať témami zdravotníctva, pohodlia a vlastného zabezpečenia.
Všetky tieto hlboké zmeny bolo možné zvládnuť, keby bolo zachované staré pravidlo vyrovnaného hospodárenia a povinnosť politikov robiť rozhodnutia medzi protichodnými záujmami len do takej miery, akú umožňovali zdroje. Namiesto toho sa však štáty oddali spotrebe financovanej na dlh. Retrospektívne sa zdá, že zlomovým okamihom bol moment expanzie amerického zdravotníctva, ktoré začalo pokrývať predpísané lieky. Stalo sa to počas posledného roku Reaganovej vlády, aj keď vtedy – na Reaganovo naliehanie – to ešte bolo rozpočtovo neutrálne opatrenie. Lieky boli prefinancované iba do takej miery, ako to umožňovali dane. To sa ukázalo ako veľmi nepopulárne, z čoho sa poučili ďalší republikáni. Reforma prezidenta Georgea W. Busha v roku 2003, ktorá priniesla ročné náklady vo výške 60 miliárd dolárov, bola už z troch štvrtín financovaná na dlh. A to bolo populárne.
Éra rastúcich dlhov štátu bola od 70. rokov sprevádzaná slabším a nestabilným ekonomickým rastom, meraným rastom HDP na hlavu, strednými a priemernými príjmami a cekovou priemyselnou produkciou. Zostáva otázkou pre ekonomických historikov, či spotreba na dlh napokon znížila, alebo stimulovala tento rast. Nateraz sa zdá, berúc do úvahy ekonomické stimuly prezidentov Busha a Obamu, že obrovské deficity a rast dlhu sú prekážkou ekonomického rastu a dôvodom ekonomického prepadu mnohých Američanov.
Dlh americkej federálnej vlády je momentálne na úrovni 75 percent HDP a ďalej prudko rastie. Ak by sme do dlhu zarátali aj vnútroštátny dlh voči sociálnej poisťovni a ďalším programom, dlh presiahne úroveň 100 percent HDP. Nachádzame sa teda na úrovniach, kde – historicky vzaté – dlhy bránia rastu a štáty bankrotujú. Dokonca aj vtedy, ak majú k dispozícii nízko úročené pôžičky. Naša zadlženosť je však celkovo ešte väčšia, oveľa väčšia, než bola počas druhej svetovej vojny a oveľa horšia, než je to v krízou postihnutej EÚ. Keď vezmeme do úvahy priepasť medzi očakávanými platbami na sociálne a zdravotné poistenie a nárokmi z neho plynúcimi (čo vládne štatistiky vytrvalo ignorujú), náš federálny dlh je viac než 500 percent HDP. Ak by sme mali dosiahnuť rovnováhu, predpokladalo by to, že budúce generácie odvedú štátu všetky svoje celoživotné príjmy, čo, samozrejme, nie je možné. Až tieto čísla však ukazujú naše reálne finančné škody a dôsledky spotreby financovanej na dlh. Ak štát nezmení svoj prístup, celkom určite nám hrozia obrovské straty, možno politická nestabilita a v najhoršom prípade pokusy o konfiškovanie majetku v latinskoamerickom štýle.
Preto ak máme tomuto vývoju predísť, potrebujeme vznik novej férovej rétoriky vo verejnej sfére. Pre našich politikov by malo byť vecou cti a hanby, aby viac nepredstierali, že zdaňujú bohatších v prospech priemerne zarábajúcich, keď v skutočnosti prerozdeľujú majetok mladých a ešte nenarodených. Potrebujeme novú rétoriku, ktorá stanoví, že hoci pôžičky štátu sú v istých okolnostiach oprávnené, rutinné prerozdelenie majetku na úkor ešte nenarodených je nedemokratické, korumpujúce a v svojom dôsledku ochudobňujúce. Na to, aby sme si to uvedomili a urobili tento intelektuálny skok, väčšiu krízu nepotrebujeme. Christopher DeMuth/
Spolupracuje s Hudson Institute vo Washingtone. V rokoch 1986 až 2008 bol riaditeľom prestížneho think-tanku American Enterprise Institute. Narodil sa v roku 1946 v meste v Kenilworth v štáte Illinois. Študoval na Harvarde a University of Chicago, po škole pracoval pre Daniela Patricka Moynihana, prezidenta Richarda Nixona a neskôr pre prezidenta Ronalda Reagana. Prednášal na Kennedy School of Government na Harvard university, v American Enterprise vydával a viedol časopis Regulation magazine. Spolu s manželkou Susan má tri deti a päť vnúčat. Článok vyšiel vo vianočnom čísle Weekly Standard.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.