Príčinou bola účasť na neoficiálnej výstave organizovanej Annou Fárovou v roku 1982 na tenisových kurtoch v Prahe a na nej pár fotografií. Keď sa na ne dnes, v čase Cynických oblúd a Grausa s Trnkom pozriete, iba ťažko uveríte, že za ne mohol ísť niekto do väzenia. Štreit po prepustení musel prestať učiť. Začal pracovať ako dispečer na družstve, pokračoval vo fotení ľudí, s ktorými pracoval a žil a v organizovaní neoficiálnych výstav, vďaka ktorým sa zo Sovinca stalo jedno z centier československej kultúry. Štreit dnes hodnotí svoju skúsenosť s komunistickým väzením ako jedinečný zážitok.
A Ako dodáva Ľubo Stacho, komunisti nemohli pre neho ako pre fotografa urobiť nič lepšie, ako vyhodiť ho do terénu medzi ľudí. Aj tak je to vláštne, ako citlivo vtedy komunisti identifikovali medzi fotografmi ako svojho úhlavného arcinepriateľa práve Jindřicha Štreita. Skúsme si predstaviť tú scénu, ako sa v dajakej hráškovozeleno vymaľovanej zafajčenej kancelárii dostal do rúk dôstojníka ŠTB spis so Štreitovými fotografiami. Pozrel sa na ne, prelistoval ich raz, druhý krát a potom ešte do tretice, aby napokon s ušami červenými od napätia, snažiac sa kontorlovať dych a rozbúchané srdce, zdvihol telefón a zavolal svojmu nadriadenému: S týmto, s týmto tu musíme niečo urobiť.
Tým hlavným, čo štvalo komunistov na Štreitových fotografiách, bola ich schopnosť vypovedať cez zachytenie jedného okamžiku niečo podstatné o tom, aký je svet okolo nás, akí sme my, ľudia, ktorí v ňom žijeme. Ich buričstvo nespočívalo pritom v prvoplánovej snahe vzoprieť sa. Štreit cez svoje fotografie hľadá a nahádza pravdu o tomto svete. Jeho hlavnou silou je jeho humanizmus, pochopenie a láska k ľuďom, s ktorými žije. Štreit je často vtipný a dokáže zachytiť absurditu nášho bytia, v jeho fotkách je však vždy úsmev, nikdy nie úškrn. Toto všetko platí aj pre Štreitove fotografie o viere.
Výstava Brána naděje, ktorá bola otvorená v galérii Michalský dvor a ktorú zorganizovala Česká centrála cestovného ruchu, bola koncipovaná na základe prosby Arcibiskupa olomouckého Jana Graubera, ktorý oslovil Jindřicha Štreita s tým, že by bol rád, keby k Miléniu pripravil výstavu, ktorá by zachytávala prepojenie obyčajného života s cirkvou a náboženským životom. Fotografie sú výberom z rôznych krajín a z rituálov rôznych cirkví a zachytávajú cyklus života od narodenia až po smrť.
Človek má neodolateľnú potrebu organizovať a triediť. Štreit delí a predstavuje nám svoju tvorbu v cykloch. Iba ťažko voči tomu niečo namietať. Ak sa však chceme pozrieť a pochopiť Štreita ako fotografa, jeden takýto cyklus nestačí. Je to ako snažiť sa odhadnúť podobu kvádra pri pohľade na jeho prierez jednou rovinou - nech ho urobíte hociako, vždy vám pravá podoba kvádra skrytá. Napriek tejto výhrade je Brána naděje veľmi silná. Pre neverca a človeka z mesta predstavuje Brána naděje pohľad do sveta, o ktorom sa až zdráha uveriť , že naozaj existuje. Do sveta, ktorý je už nenávratne stratený. Štreit hovorí o viere veľmi neprvoplánovým spôsobom. Medzi najsilnejšie fotografie z cyklu patria fotografie, ktoré akoby na prvý pohľad mali s náboženstvom málo alebo nič spoločné - muž sadiaci strom, muž poddávajúci ruku žene prechádzajúcej cez šmykľavý mostík nad potokom v lese, skupina mníšok bežiacich po lúke.
Štreit fotil a fotí na čiernobiely kinofilm. Toto médium zvláda majstrovsky a dokáže z neho vyťažiť nesmierne bohatú tonalitu. Dôležitý nie je film, ale absencia farby, ktorá podtrhuje význam svetla vo fotografiách. Štreitove fotografie sú momentky, zachytávajúce nearanžované a neplánované okamžiky života. Štreit je pritom veľmi silný v dvoch rovnako podstatných oblastiach. Má skvelé oko a dokáže zachytiť rozhodujúci okamžik s opakujúcou sa presnosťou, ktorú by sme dnes medzi mladšími fotografmi iba ťažko hľadali. Jeho schopnosť vystihnúť rozhodujúci okamžik a zachytiť v kompozícii výpoveď o človeku a dobe, v ktorej žuje, je jedinečná. Štreit vysekáva z toku času kamienky momentov, eliminuje hlušinu a predkladá nám diamanty, na ktoré narazil. Najsilnejší je doma, v Sovinci, ktorý pozná a kde poznajú aj jeho. Veľmi presvedčivý však dokáže byť i na miestach, kde sa ocitne po prvý krát. Jediné, čo v jeho portfóliu nenájdeme je anonymita mestského človeka.
Štreit je okrem toho i výborný editor. Na to, aby získal jednu fotografiu, ktorú zaradí do portfólia, potrebuje vyfotiť päť kinofilmov, čiže 180 záberov. Tento pomer nie je pre živú fotografiu ničím nezvyčajný - Robert Frank vyfotil pri práci na The Americans na jednu publikovanú fotografiu takmer 10 kinofilmov. Rozhodnutie o tom, čo do svojho portfólia zaradiť a čo nie je kritickým bodom práce fotografa. A ak pri fotení pracuje hlavne intuitívne, práve editovanie je miestom pre uvedomelú tvorbu jeho posolstva. Tu sa práve naplno otvára priestor pre Štreitov neutuchajúci humanizmus. Rovnako dôležité ako to, čo nám ukazuje je i to, čo sa nakoniec rozhodne nezverejniť.
Fotografia ako médium sa posúva. Pri prechádzaní Štreitovými fotografiami sa iba ťažko ubrániť dojmu, že viac stráca ako získava. Problém pritom nie je v tom, že film nahradili digitálne fotoaparáty a že vďaka pokroku techniky sa dnes stal fotografom v podstate každý. A možno ani nie to, že živá fotografia, fotografia okamžiku a fotografia bežného života sa z médií vytratili. Štreitova tvorba nemá dnes veľa nasledovníkov. Ako on sám hovorí, dnešná mladá generácia už nemá potrebu hovoriť o svete okolo seba a nahradila ju potrebov hovoriť o sebe. "Já jsem z generace, kdy jsme nepitvali své nitro, my jsme se nažili zachytit společnost, vztahy ve společnosti, problémy či radosti společnosti. V současné době, možná je to i tou inflací fotografie, mladí lidé mají sami sebe nejblíž a tak se snaží pitvat sami sebe. Přinášet výpověď o svých pocitech. Jestli je to dobře, nebo je to špatně, to nechme času."
Komunistický režim nenávidel Štreitove fotografie, lebo bol postavený na lži a tak nemohol zniesť pravdu, ktorú ukazovali. Dnes už zlo vie, že nemusí zatvárať a zakazovať. Stačí ignorácia a dostatočný prísun hlušiny. To eskalujúce sa víťazstvo tuposti, ktoré zažívame dnes a tu okolo nás nie je náhoda, ale dôsledok. Štreitove fotografie nie sú iba nostalgickou spomienkou na časy, ktoré boli ale už nebudú. Sú jedným z pilierov, na ktorých stojí zvyšok príčetnosti našej súčasnosti. Brána naděje je výstava, ktorú si treba ísť pozrieť.
A Ako dodáva Ľubo Stacho, komunisti nemohli pre neho ako pre fotografa urobiť nič lepšie, ako vyhodiť ho do terénu medzi ľudí. Aj tak je to vláštne, ako citlivo vtedy komunisti identifikovali medzi fotografmi ako svojho úhlavného arcinepriateľa práve Jindřicha Štreita. Skúsme si predstaviť tú scénu, ako sa v dajakej hráškovozeleno vymaľovanej zafajčenej kancelárii dostal do rúk dôstojníka ŠTB spis so Štreitovými fotografiami. Pozrel sa na ne, prelistoval ich raz, druhý krát a potom ešte do tretice, aby napokon s ušami červenými od napätia, snažiac sa kontorlovať dych a rozbúchané srdce, zdvihol telefón a zavolal svojmu nadriadenému: S týmto, s týmto tu musíme niečo urobiť.
Tým hlavným, čo štvalo komunistov na Štreitových fotografiách, bola ich schopnosť vypovedať cez zachytenie jedného okamžiku niečo podstatné o tom, aký je svet okolo nás, akí sme my, ľudia, ktorí v ňom žijeme. Ich buričstvo nespočívalo pritom v prvoplánovej snahe vzoprieť sa. Štreit cez svoje fotografie hľadá a nahádza pravdu o tomto svete. Jeho hlavnou silou je jeho humanizmus, pochopenie a láska k ľuďom, s ktorými žije. Štreit je často vtipný a dokáže zachytiť absurditu nášho bytia, v jeho fotkách je však vždy úsmev, nikdy nie úškrn. Toto všetko platí aj pre Štreitove fotografie o viere.
Výstava Brána naděje, ktorá bola otvorená v galérii Michalský dvor a ktorú zorganizovala Česká centrála cestovného ruchu, bola koncipovaná na základe prosby Arcibiskupa olomouckého Jana Graubera, ktorý oslovil Jindřicha Štreita s tým, že by bol rád, keby k Miléniu pripravil výstavu, ktorá by zachytávala prepojenie obyčajného života s cirkvou a náboženským životom. Fotografie sú výberom z rôznych krajín a z rituálov rôznych cirkví a zachytávajú cyklus života od narodenia až po smrť.
Človek má neodolateľnú potrebu organizovať a triediť. Štreit delí a predstavuje nám svoju tvorbu v cykloch. Iba ťažko voči tomu niečo namietať. Ak sa však chceme pozrieť a pochopiť Štreita ako fotografa, jeden takýto cyklus nestačí. Je to ako snažiť sa odhadnúť podobu kvádra pri pohľade na jeho prierez jednou rovinou - nech ho urobíte hociako, vždy vám pravá podoba kvádra skrytá. Napriek tejto výhrade je Brána naděje veľmi silná. Pre neverca a človeka z mesta predstavuje Brána naděje pohľad do sveta, o ktorom sa až zdráha uveriť , že naozaj existuje. Do sveta, ktorý je už nenávratne stratený. Štreit hovorí o viere veľmi neprvoplánovým spôsobom. Medzi najsilnejšie fotografie z cyklu patria fotografie, ktoré akoby na prvý pohľad mali s náboženstvom málo alebo nič spoločné - muž sadiaci strom, muž poddávajúci ruku žene prechádzajúcej cez šmykľavý mostík nad potokom v lese, skupina mníšok bežiacich po lúke.
Štreit fotil a fotí na čiernobiely kinofilm. Toto médium zvláda majstrovsky a dokáže z neho vyťažiť nesmierne bohatú tonalitu. Dôležitý nie je film, ale absencia farby, ktorá podtrhuje význam svetla vo fotografiách. Štreitove fotografie sú momentky, zachytávajúce nearanžované a neplánované okamžiky života. Štreit je pritom veľmi silný v dvoch rovnako podstatných oblastiach. Má skvelé oko a dokáže zachytiť rozhodujúci okamžik s opakujúcou sa presnosťou, ktorú by sme dnes medzi mladšími fotografmi iba ťažko hľadali. Jeho schopnosť vystihnúť rozhodujúci okamžik a zachytiť v kompozícii výpoveď o človeku a dobe, v ktorej žuje, je jedinečná. Štreit vysekáva z toku času kamienky momentov, eliminuje hlušinu a predkladá nám diamanty, na ktoré narazil. Najsilnejší je doma, v Sovinci, ktorý pozná a kde poznajú aj jeho. Veľmi presvedčivý však dokáže byť i na miestach, kde sa ocitne po prvý krát. Jediné, čo v jeho portfóliu nenájdeme je anonymita mestského človeka.
Štreit je okrem toho i výborný editor. Na to, aby získal jednu fotografiu, ktorú zaradí do portfólia, potrebuje vyfotiť päť kinofilmov, čiže 180 záberov. Tento pomer nie je pre živú fotografiu ničím nezvyčajný - Robert Frank vyfotil pri práci na The Americans na jednu publikovanú fotografiu takmer 10 kinofilmov. Rozhodnutie o tom, čo do svojho portfólia zaradiť a čo nie je kritickým bodom práce fotografa. A ak pri fotení pracuje hlavne intuitívne, práve editovanie je miestom pre uvedomelú tvorbu jeho posolstva. Tu sa práve naplno otvára priestor pre Štreitov neutuchajúci humanizmus. Rovnako dôležité ako to, čo nám ukazuje je i to, čo sa nakoniec rozhodne nezverejniť.
Fotografia ako médium sa posúva. Pri prechádzaní Štreitovými fotografiami sa iba ťažko ubrániť dojmu, že viac stráca ako získava. Problém pritom nie je v tom, že film nahradili digitálne fotoaparáty a že vďaka pokroku techniky sa dnes stal fotografom v podstate každý. A možno ani nie to, že živá fotografia, fotografia okamžiku a fotografia bežného života sa z médií vytratili. Štreitova tvorba nemá dnes veľa nasledovníkov. Ako on sám hovorí, dnešná mladá generácia už nemá potrebu hovoriť o svete okolo seba a nahradila ju potrebov hovoriť o sebe. "Já jsem z generace, kdy jsme nepitvali své nitro, my jsme se nažili zachytit společnost, vztahy ve společnosti, problémy či radosti společnosti. V současné době, možná je to i tou inflací fotografie, mladí lidé mají sami sebe nejblíž a tak se snaží pitvat sami sebe. Přinášet výpověď o svých pocitech. Jestli je to dobře, nebo je to špatně, to nechme času."
Komunistický režim nenávidel Štreitove fotografie, lebo bol postavený na lži a tak nemohol zniesť pravdu, ktorú ukazovali. Dnes už zlo vie, že nemusí zatvárať a zakazovať. Stačí ignorácia a dostatočný prísun hlušiny. To eskalujúce sa víťazstvo tuposti, ktoré zažívame dnes a tu okolo nás nie je náhoda, ale dôsledok. Štreitove fotografie nie sú iba nostalgickou spomienkou na časy, ktoré boli ale už nebudú. Sú jedným z pilierov, na ktorých stojí zvyšok príčetnosti našej súčasnosti. Brána naděje je výstava, ktorú si treba ísť pozrieť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.