Ešte pred dvoma rokmi si na živobytie privyrábal rôznymi pomocnými a stavebnými prácami, dnes majú na You Tube niekoré z jeho piesní viac ako milión kliknutní. Sixto Rodríguez pochádza z mexickej prisťahovaleckej rodiny s indiánskymi koreňmi, ktorá sa začiatkom minulého storočia presťahovala do amerického mesta Detroit. Rodičia mu dali meno Sixto, pretože bol posledný zo šiestich súrodencov. Hudobník pochádzal z chudobnej rodiny, ktorá vôbec nemala na vzdelanie, a tak sa Sixto živil rôznymi robotníckymi prácami. Popritom sa naučil hrať na gitare a začal skladať vlastné pesničky. V roku 1967 mu vyšiel na malej značke prvý singel I‘ll Slip Away, vďaka ktorému si jeho talent všimli „veľké zvieratá“ z detroitských nahrávacích spoločností a ponúkli mu možnosť nahrať celý album. Od Rodríguezovho debutu Cold Fact (1970) sa očakávalo veľa, ale naopak , nestalo sa vôbec nič a album ihneď zapadol. O rok neskôr Rodríguez dostal druhú šancu, no ani Coming From Reality (1971) neurobil žiadnu dieru do sveta a spevákovi zrušili jeho kontrakt.
.spievajúci robotník
Rodríguez sa vrátil k manuálnemu zamestnaniu. Pracoval ako stavebný robotník, bol pumpárom alebo sťahovákom. Podľa jeho detí robil tie najšpinavšie práce, ktoré iní odmietali robiť. Popritom vyštudoval filozofiu a dokonca kandidoval aj do mestského parlamentu. Na hudbu nezanevrel, stále hrával v detroitských baroch, no ani vo sne mu nenapadlo, že sa niekedy v živote bude živiť hudbou. Nemohol tušiť, že v súvislosti s jeho osobu sa na druhej strane Atlantiku, v Južnej Afrike, odohráva úspešný príbeh. Začiatkom sedemdesiatych rokov tam v licencii vyšiel jeho album Cold Fact, kde sa z neho, zhodou okolností, stal veľký hit. Podľa pamätníkov mali mladí Juhoafričania v tom čase doma tri dôležité albumy – Abbey Road od The Beatles, Bridge Over Troubled Water od Simona and Garfunkla a Rodríguezov Cold Fact. Podľa odhadov sa z neho predalo okolo pol milióna platní. Vďaka sociálnym témam jeho piesní sa spevák sa stal pre mladých Juhoafričanov, nespokojných s apartheidom a policajným režimom v krajine tým, čo Bob Marley pre Jamajčanov. Cold Fact síce režim zakázal, no medzi ľuďmi sa šíril ako Krylove kazety v komunistickom Československu.
Až do zrušenia apartheidu žila krajina v medzinárodnej izolácii, čo spôsobilo, že Rodríguez nemal ani tušenia, že niekde na druhom konci sveta je slávny. Tantiémy z predaných platní sa k nemu nikdy nedostali, pretože sa na ceste k nemu rozpustili medzi licenčnými zmluvami rôznych firiem, pričom je veľmi pravdepodobné, že doma v USA sa na jeho hudbe niekto veľmi dobre nabalil. Ani Juhoafričania nevedeli o ňom takmer nič a obrázok o Rodríguezovi zostavovali z údajov vytlačených na obale alebo sa snažili vylúštiť z jeho textov. Okolo jeho osoby sa časom vytvorili rôzne fámy. Najrozšírenejšou bola povera, že vraj spáchal samovraždu na vlastnom koncerte, že sa pred divákmi stretil pištoľom do hlavy.
Keď začiatkom 90. rokov juhoafrický režim padol, krajine sa konečne otvorili dvere do sveta, ako keď u nás skončila železná opona. Dvaja Rodrígueozovi fanúšikovia sa rozhodli, že vyhľadajú svojho hrdinu. Po niekoľkomesačnom márnom hľadaní, v rámci ktorého aj spustili stránku The Great Rodríguez Hunt, ich nakoniec cez internet oslovila Rodríguezova dcéra. „Chcete sa dozvedieť niečo o mojom otcovi?“, napísala im s tým, že jej otec žije a že sa má dobre. Pre oboch pátračov to znelo, akoby sa ich idol vrátil z ríše mŕtvych.
.úspešné pátranie
Práve o tom je hudobný dokument Searching For Sugar Man švédskeho režiséra Malika Bendjelloula. Film je zároveň silným a dojímavým príbehom muža, ktorého talent svet prehliadol, ale nakoniec sa mu dostalo spravodlivého uznania. Keď ho Juhoafričania konečne objavili, boli šokovaní, že doma v USA ho nikdo nepozná. Neskôr mu v Južnej Afrike zorganizovali turné, ktoré bolo natoľko úspešné, že sa tam Rodríguez dodnes vracia. Keď sa prvýkrát vrátil do USA a ukazoval kamarátom fotografie z vypredaných koncertov, jeho kolegovia zo stavby len neveriacky krútili hlavou. Nemohli uveriť, že ich kamoš Sixto, behajúci po lešení, je ten chlapík z fotky, ktorému tlieskajú davy. Po tohtoročnej premiére filmu Searching For Sugar Man krásu jeho pesničiek ocenili aj americkí fanúšikovia.
Dokument ukazuje Rodrígueza ako úplne neznámeho muža, ktorý kráča sám ulicami zanedbaného Detroitu, no predsa istý úspech v minulosti zaznamenal. Na prelome 70. a 80. rokov pomerne úspešne koncertoval v Austrálii a na Novom Zélande. V roku 2003 hudobný časopis Mojo označil jeho album Cold Fact za „Buried Treasure“, čiže skrytý poklad svetovej popmusic. Ako však ukázali posledné udalosti v jeho živote, Rodríguez si za piesne ako Sugar Man, Street Boy alebo Crucify Your Mind zaslúžil oveľa viac než uznanie od hŕstky zberateľov platní. Jeho príbeh je len dôkazom toho, že dobré veci sa nestrácajú, ale to nie je všetko.
Život, ktorý prežil medzi druhým albumom a tým, ako sa nechal objaviť juhoafrickými fanúšikmi, nepovažuje za stratený. Vychoval svoje deti tak, aby sa mali lepšie ako on. Keď ho navštívili filmári v jeho dome, zistili, že po comebacku v Južnej Afrike si stále kúril drevom. Dnes hovorí, že je ešte vždy prekvapený z toho, čo sa mu prihodilo, ale niekde v hĺbke duše cíti, že svojim piesňam vždy veril, aj keď to trvalo 40 rokov, kým veci konečne do seba zapadli. „Domov je uznanie,“ povedal Rodríguez v dokumente o pátraní po Sugar Manovi, na ktorého konci filmári mohli objaviť trosku, zatrpknutého jedinca alebo len náhrobný kameň niekde na predmestí Detroitu. Namiesto toho našli krásneho človeka.
.spievajúci robotník
Rodríguez sa vrátil k manuálnemu zamestnaniu. Pracoval ako stavebný robotník, bol pumpárom alebo sťahovákom. Podľa jeho detí robil tie najšpinavšie práce, ktoré iní odmietali robiť. Popritom vyštudoval filozofiu a dokonca kandidoval aj do mestského parlamentu. Na hudbu nezanevrel, stále hrával v detroitských baroch, no ani vo sne mu nenapadlo, že sa niekedy v živote bude živiť hudbou. Nemohol tušiť, že v súvislosti s jeho osobu sa na druhej strane Atlantiku, v Južnej Afrike, odohráva úspešný príbeh. Začiatkom sedemdesiatych rokov tam v licencii vyšiel jeho album Cold Fact, kde sa z neho, zhodou okolností, stal veľký hit. Podľa pamätníkov mali mladí Juhoafričania v tom čase doma tri dôležité albumy – Abbey Road od The Beatles, Bridge Over Troubled Water od Simona and Garfunkla a Rodríguezov Cold Fact. Podľa odhadov sa z neho predalo okolo pol milióna platní. Vďaka sociálnym témam jeho piesní sa spevák sa stal pre mladých Juhoafričanov, nespokojných s apartheidom a policajným režimom v krajine tým, čo Bob Marley pre Jamajčanov. Cold Fact síce režim zakázal, no medzi ľuďmi sa šíril ako Krylove kazety v komunistickom Československu.
Až do zrušenia apartheidu žila krajina v medzinárodnej izolácii, čo spôsobilo, že Rodríguez nemal ani tušenia, že niekde na druhom konci sveta je slávny. Tantiémy z predaných platní sa k nemu nikdy nedostali, pretože sa na ceste k nemu rozpustili medzi licenčnými zmluvami rôznych firiem, pričom je veľmi pravdepodobné, že doma v USA sa na jeho hudbe niekto veľmi dobre nabalil. Ani Juhoafričania nevedeli o ňom takmer nič a obrázok o Rodríguezovi zostavovali z údajov vytlačených na obale alebo sa snažili vylúštiť z jeho textov. Okolo jeho osoby sa časom vytvorili rôzne fámy. Najrozšírenejšou bola povera, že vraj spáchal samovraždu na vlastnom koncerte, že sa pred divákmi stretil pištoľom do hlavy.
Keď začiatkom 90. rokov juhoafrický režim padol, krajine sa konečne otvorili dvere do sveta, ako keď u nás skončila železná opona. Dvaja Rodrígueozovi fanúšikovia sa rozhodli, že vyhľadajú svojho hrdinu. Po niekoľkomesačnom márnom hľadaní, v rámci ktorého aj spustili stránku The Great Rodríguez Hunt, ich nakoniec cez internet oslovila Rodríguezova dcéra. „Chcete sa dozvedieť niečo o mojom otcovi?“, napísala im s tým, že jej otec žije a že sa má dobre. Pre oboch pátračov to znelo, akoby sa ich idol vrátil z ríše mŕtvych.
.úspešné pátranie
Práve o tom je hudobný dokument Searching For Sugar Man švédskeho režiséra Malika Bendjelloula. Film je zároveň silným a dojímavým príbehom muža, ktorého talent svet prehliadol, ale nakoniec sa mu dostalo spravodlivého uznania. Keď ho Juhoafričania konečne objavili, boli šokovaní, že doma v USA ho nikdo nepozná. Neskôr mu v Južnej Afrike zorganizovali turné, ktoré bolo natoľko úspešné, že sa tam Rodríguez dodnes vracia. Keď sa prvýkrát vrátil do USA a ukazoval kamarátom fotografie z vypredaných koncertov, jeho kolegovia zo stavby len neveriacky krútili hlavou. Nemohli uveriť, že ich kamoš Sixto, behajúci po lešení, je ten chlapík z fotky, ktorému tlieskajú davy. Po tohtoročnej premiére filmu Searching For Sugar Man krásu jeho pesničiek ocenili aj americkí fanúšikovia.
Dokument ukazuje Rodrígueza ako úplne neznámeho muža, ktorý kráča sám ulicami zanedbaného Detroitu, no predsa istý úspech v minulosti zaznamenal. Na prelome 70. a 80. rokov pomerne úspešne koncertoval v Austrálii a na Novom Zélande. V roku 2003 hudobný časopis Mojo označil jeho album Cold Fact za „Buried Treasure“, čiže skrytý poklad svetovej popmusic. Ako však ukázali posledné udalosti v jeho živote, Rodríguez si za piesne ako Sugar Man, Street Boy alebo Crucify Your Mind zaslúžil oveľa viac než uznanie od hŕstky zberateľov platní. Jeho príbeh je len dôkazom toho, že dobré veci sa nestrácajú, ale to nie je všetko.
Život, ktorý prežil medzi druhým albumom a tým, ako sa nechal objaviť juhoafrickými fanúšikmi, nepovažuje za stratený. Vychoval svoje deti tak, aby sa mali lepšie ako on. Keď ho navštívili filmári v jeho dome, zistili, že po comebacku v Južnej Afrike si stále kúril drevom. Dnes hovorí, že je ešte vždy prekvapený z toho, čo sa mu prihodilo, ale niekde v hĺbke duše cíti, že svojim piesňam vždy veril, aj keď to trvalo 40 rokov, kým veci konečne do seba zapadli. „Domov je uznanie,“ povedal Rodríguez v dokumente o pátraní po Sugar Manovi, na ktorého konci filmári mohli objaviť trosku, zatrpknutého jedinca alebo len náhrobný kameň niekde na predmestí Detroitu. Namiesto toho našli krásneho človeka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.