„Alebo sa náhle rozmohla epidémia hluchoty, čo je inak naša národná vlastnosť,” píše Peter Krištúfek vo svojom historickom románe. Jeho písaním sa podujal na neľahkú, ambicióznu úlohu: cez príbeh jednej košatej rodiny ako cez celuloidový filmový pás premietnuť (Krištúfek je aj filmár, jeho Neviditeľný svet s Ivanom Trojanom práve vyšiel na DVD) komplikované ostatné storočie slovenského národa. Nápad to nie je nový. Tak napríklad spracoval Jonathan Littell v Láskavej bohyni krátke, no kruté dejiny nemeckého nacizmu, podobne opísala postalinský ruský komunizmus Ľudmila Ulická vo svojom Zelenom stane. Nápad je to nebezpečný. Hrozí totiž, že autor svoju literárnu rodinu preťaží všetkými možnými bremenami doby, v dôsledku čoho jej príbeh prestane byť uveriteľný a stane sa príliš didaktický. Peter Krištúfek sa sa tomu vyhol. Príbeh Adama Trnovského, jeho otca Alfonza, ich blízkych aj vzdialenejších príbuzných, ich susedov vo fiktívnom mestečku Brežany a v (skutočnej) Bratislave napriek svojej košatosti a veľkému historickému záberu drží bez problémov pokope.
Hlavným rozprávačom je Adam, starnúci, neveľmi úspešný filmár. Hlavným hrdinom je jeho (v čase rozprávania) nebohý otec Alfonz, vážený brežiansky lekár, ktorý s pribúdajúcim vekom stráca sluch. Kľúčovým miestom, okolo ktorého sa, ako okolo kameňa hodeného do vody, do všetkých smerov šíri rodinná sága, je Alfonzov dom. Adam doň prichádza, aby z neho definitívne vysťahoval zvyšný nábytok. A pritom spomína.
Čo to bolo za storočie, ktoré sa začalo za súmraku monarchie a skončilo na úsvite postkomunizmu? Ako veľké dejiny vplývali na tie malé, rodinné, osobné? Ako skúšali charaktery a pevnosť chrbtových kostí? Ako inteligentných, vnímavých, v podstate „dobrých” ľudí menili na postavičky, zamotané do sietí ich vlastných zlyhaní a kompromisov?
„Keďže sme holubičím národom – s perím a jemnými zobákmi, s pazúrikmi len tak akurát, hrkútame ako hrdličky – po svojom sme sa pustili do boja. Nie tak naozaj, len takým tým holubičím spôsobom, prostredníctvom symbolov. Aktom odporu bolo všetko, aj to, keď ste išli ráno na záchod. Čo z toho, že vás nikto nevidel.”
Dom hluchého je opus magnum Petra Krištúfka. Je to román o podstatných veciach, napísaný bez zbytočných ornamentov (áno, tých 550 strán tvorí jasný, hutný text, editor Viktor Suchý odviedol dobrú prácu – čokoľvek ďalšie vyškrtnúť by bola škoda), so zjavnou osobnou angažovanosťou (ktorá však autorovi nebránila poodstúpiť od románového diania a nad svojimi postavami sa pousmiať) a s hlbokou znalosťou historických súvislostí. Autor svojich hrdinov nešetrí, nesnaží sa seba ani nás presvedčiť o tom, že „taká bola doba” a že „ináč sa nedalo”. Jeho románové rozprávanie je chirurgicky presné. Zlo je zlo a dobro je dobro. Len občas je medzi jedno a druhé postavený slabý, zlyhávajúci človek. Človek, ktorý sa bojí, človek, ktorý nechce ohroziť svoju rodinu, človek zvažujúci možné dopady väčších a menších ziel. Stačí, ak sa čitateľ na chvíľu pozrie okolo seba a hlavne do seba a hneď vie, aké je to ťažké.
A potom tie naše národné, sebautešujúce mýty: o tom, že sme boli vždy len bezmocnými obeťami, že my sme vlastne nikdy nikomu nechceli ublížiť. Neboli a chceli. Aj o tom je výborný, svižne napísaný, traumy odhaľujúci a nakoniec hádam aj liečivý Krištúfkov Dom hluchého. Kniha s veľmi pekným a funkčným grafickým dizajnom (Janka a Palo Bálikovci) má len jednu chybu: vyšla krátko pred Vianocami, a tak sa nedostala do žiadnej z koncoročných ankiet. Keby vyšla trochu skôr, stala by sa veľmi pravdepodobne Knihou roka.
Peter Krištúfek: Dom hluchého, Marenčin PT, 2012
Hlavným rozprávačom je Adam, starnúci, neveľmi úspešný filmár. Hlavným hrdinom je jeho (v čase rozprávania) nebohý otec Alfonz, vážený brežiansky lekár, ktorý s pribúdajúcim vekom stráca sluch. Kľúčovým miestom, okolo ktorého sa, ako okolo kameňa hodeného do vody, do všetkých smerov šíri rodinná sága, je Alfonzov dom. Adam doň prichádza, aby z neho definitívne vysťahoval zvyšný nábytok. A pritom spomína.
Čo to bolo za storočie, ktoré sa začalo za súmraku monarchie a skončilo na úsvite postkomunizmu? Ako veľké dejiny vplývali na tie malé, rodinné, osobné? Ako skúšali charaktery a pevnosť chrbtových kostí? Ako inteligentných, vnímavých, v podstate „dobrých” ľudí menili na postavičky, zamotané do sietí ich vlastných zlyhaní a kompromisov?
„Keďže sme holubičím národom – s perím a jemnými zobákmi, s pazúrikmi len tak akurát, hrkútame ako hrdličky – po svojom sme sa pustili do boja. Nie tak naozaj, len takým tým holubičím spôsobom, prostredníctvom symbolov. Aktom odporu bolo všetko, aj to, keď ste išli ráno na záchod. Čo z toho, že vás nikto nevidel.”
Dom hluchého je opus magnum Petra Krištúfka. Je to román o podstatných veciach, napísaný bez zbytočných ornamentov (áno, tých 550 strán tvorí jasný, hutný text, editor Viktor Suchý odviedol dobrú prácu – čokoľvek ďalšie vyškrtnúť by bola škoda), so zjavnou osobnou angažovanosťou (ktorá však autorovi nebránila poodstúpiť od románového diania a nad svojimi postavami sa pousmiať) a s hlbokou znalosťou historických súvislostí. Autor svojich hrdinov nešetrí, nesnaží sa seba ani nás presvedčiť o tom, že „taká bola doba” a že „ináč sa nedalo”. Jeho románové rozprávanie je chirurgicky presné. Zlo je zlo a dobro je dobro. Len občas je medzi jedno a druhé postavený slabý, zlyhávajúci človek. Človek, ktorý sa bojí, človek, ktorý nechce ohroziť svoju rodinu, človek zvažujúci možné dopady väčších a menších ziel. Stačí, ak sa čitateľ na chvíľu pozrie okolo seba a hlavne do seba a hneď vie, aké je to ťažké.
A potom tie naše národné, sebautešujúce mýty: o tom, že sme boli vždy len bezmocnými obeťami, že my sme vlastne nikdy nikomu nechceli ublížiť. Neboli a chceli. Aj o tom je výborný, svižne napísaný, traumy odhaľujúci a nakoniec hádam aj liečivý Krištúfkov Dom hluchého. Kniha s veľmi pekným a funkčným grafickým dizajnom (Janka a Palo Bálikovci) má len jednu chybu: vyšla krátko pred Vianocami, a tak sa nedostala do žiadnej z koncoročných ankiet. Keby vyšla trochu skôr, stala by sa veľmi pravdepodobne Knihou roka.
Peter Krištúfek: Dom hluchého, Marenčin PT, 2012
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.