„Dnes, keď umenie napísať list všeobecne upadá, ťažko pochopíme, ako mohol byť list formou celých básnických zbierok alebo dokonca románov,“ píšu Brukner a Filip vo svojom Poetickom slovníku.
List – tá vlastnoručne písaná správa o našich životoch – je malou literatúrou, ktorá prebehne medzi dvoma ľuďmi. Môže sa stať však aj súčasťou tej naozajstnej, veľkej literatúry.
List ako literatúra, literatúra ako list
Dežo Ursiny, ktorého listy pani Zdenke vyšli nedávno, Franz Kafka, ktorého obrovitánsky zväzok listov priateľom zavŕšil jeho zobrané dielo v češtine, Július Satinský, ktorého Listy z onoho sveta vychádzajú teraz, a ktorý o sebe hovoril, že pestuje prudký písomný styk – to sú iba traja z mnohých pisateľov listov.
Literatúra túto tému spracúva dvojako: buď je nejaké dielo napísané vo forme fiktívneho listu, alebo sa reálne listy pre svoju umeleckú hodnotu stanú literatúrou. Pravdaže, nesmieme zabudnúť na motívy listov, najčastejšie záhadných alebo zasväcovacích, ktorými je zaprataná mysteriózna a detektívna literatúra.
Korešpondencia s antikou
Staré Grécko a starý Rím dali svetu kultivovanú korešpondenciu. Prvý vizionár poézie, Ovídius, vytvoril Listy heroín, štylizované a fiktívne listy, ktoré píše 21 mytologických (Penelopa) i reálnych (Sapfo) žien svojim neprítomným láskam, mužom, milencom, druhom. Táto intímna korešpondencia sa stala naozajstným bestsellerom svojej doby, čítala sa na verejných priestranstvách i v zátišiach súkromných domov. Dámy v týchto vyznaniach (hoci ich písal muž) nachádzali vlastné nenaplnené túžby a mužskej samoľúbosti konvenoval záujem žien o nich. Tieto listy, ktoré boli napísané bez nároku na odpoveď, sa však odpovede dočkali. Ovídiov priateľ Sabinus napísal niekoľko listov v mene mužských adresátov. Tak sa komplementárne doplnili ženské i mužské vyznania a stali sa vyjadrením veľkej sily imaginácie a emocionality.
Seneca posiela pozdrav svojmu Luciliovi
Stodvadsaťštyri listov filozofa Senecu, ktoré adresoval svojmu priateľovi, vošli do filozofie a literatúry ako Listy Luciliovi. Je to filozofický testament múdreho a vyrovnaného muža, ktorý je pár rokov pred smrťou. Všetky listy sa začínajú rovnakou floskulou „Seneca posílá pozdrav svému Luciliovi“ a končia sa zakaždým rovnako „Buď zdráv!“
Sú to dialógy na diaľku, plné vzplanutí, irónie, dobromyseľných napomenutí i dôrazných varovaní. Je v nich veľa pochybovania vykúpeného istotou poznania: „Bezpochyby se musím bát, že jednou chytím do pasti slabiky, nebo že mi jednou knížka sní sýr... To jsou ale dětinské hlouposti! Nad tím jsme vraštili čelo? Kvůli tomu jsme si nechali narůst dlouhé vousy? Tomu učíme se zasmušilou a bledou tváří?“ Mená a reálie z týchto listov sú už zabudnuté, ale to podstatné ostalo aktuálne dodnes: žičlivosť múdreho muža, ktorý sa prostredníctvom listu chce podeliť o svoje poznanie so svojím mladším priateľom.
Listy Peržanom
Aj Montesquieu zvolil pre svoje eseje formu listu. Jeho Perzské listy vyšli ako anonymný preklad z perzštiny. Je to 161 listov, ktoré píšu Uzbek, Roxana, Rizá, Solim sebe i iným adresátom. Fragmentárny spôsob písania o hocičom poskytuje skutočnému autorovi možnosť vyjadrovať sa k súčasnej situácii 18. storočia vo Francúzsku, a tým v celej západnej Európe. Do tkaniva zdanlivo banálnych udalostí vplieta zžieravé ironické šľahy: „Povahu západných kráľov vraj nemožno poznať, kým nemajú za sebou dve ťažké skúšky: milenku a spovedníka! ... Kráľova sila je jeho slabosťou a milenka ťaží rovnako z jeho slabosti aj sily.“ V týchto listoch nachádzame reflexie o obyčajných stránkach života, o vzdelanosti, čítaní, moci, túžbe po majetku, žiadostivosti tela i ctižiadostivosti ducha... Tým, že sa autor ukryl pod maskou cudzincov pochádzajúcich z inej kultúry, vytvoril si platformu na to, aby videl seba i spoločnosť z odstupu, bez ktorého nemôže existovať nijaký intelektuál.
Tajomstvo Portugalských listov
Portugalské listy, jedny z najvášnivejších a najkrajších ľúbostných vyznaní, aké boli kedy napísané, vyšli roku 1669 s plným názvom Portugalské listy preložené do francúzštiny. Práve tento drobný detail vyvolal otázky, či je ich autorkou podpísaná Mariana Alcoforadová –portugalská mníška, alebo údajný prekladateľ do francúzštiny Gabriel Joseph de Guilleragues. A hoci Alcoforadová je historicky doložená reálna postava, odborná mienka sa prikláňa na stranu Guilleragua. Isteže, bolo by romantickejšie, keby autorkou bola krásna, nešťastne zaľúbená mníška, ale ani triezva skutočnosť nemôže nič ubrať z veľkolepej citovosti tohto dielka: „Áno, cítim akési výčitky svedomia, ak každý okamih života nevyužijem pre Vás; ach, čo by som si počala bez toľkej nenávisti a bez toľkej lásky, ktorá mi napĺňa srdce?“ Dodnes sa o tento literárny skvost „bije“ francúzska literatúra s portugalskou, dôležitejšie však je, že patria do dedičstva najkrajších ľúbostných vyznaní, aké kedy vyslovila žena mužovi. A vôbec nie je podstatné, či to bol v skutočnosti muž.
Satan píše Bohu
Marka Twaina máme všetci uloženého v mysli ako autora láskavého humoru a dobrosrdečnej irónie. Vo svojom diele Listy zo Zeme (česky ako Dopisy z planety Země), ktoré sa niekedy uvádza aj ako Satanove listy, podáva diabol korešpondenčné správy zo Zeme, na ktorú bol za trest uvrhnutý, Stvoriteľovi. Je jasné, že nešetrí objekt svojho pozorovania – ľudstvo. Nelichotivo sa vyjadruje o pokrytectve veriacich, o dvojtvárnosti cirkevníkov, ktorí nežijú podľa svojej viery, o celkovom úpadku civilizácie. Tento postoj musel v puritánskej Amerike Twainovej doby zákonite vzbudiť nevôľu. Ale Satanove listy nie sú ateistickým dielom. Mark Twain si šťastlivo zvolil formu, ktorá mu pomohla zaťať naozaj do živého. V tomto diele, ktoré je neprávom na okraji jeho bibliografie, statočne vykonáva úlohu satirika: byť neľútostným, neláskavým a krutým katom našej dvojtvárnosti a pretvárky.
Epistolárna próza
Próze, ktorá je písaná na osnove listov, sa hovorí epistolárna. Takou je aj román v listoch Mirka Kovača Malvína. Kovačova próza je poskladaná z 15 listov, ktoré majú rôzny charakter. Niektoré sú úradné (Požehnanie Srbského pravoslávneho ženského osvetového družstva), iné sú denníkovými zápismi, nachádzame tam aj policajné správy z obhliadky mŕtvol, testament, protokol o totožnosti, pitevný protokol... Je jasné, že ide o fiktívne, štylizované listy a pre čitateľa nie je dôležité, či je postava Malvíny Trifkovićovej fiktívna, alebo reálna. Dôležité je, že sa autorovi podaril majstrovský kúsok: s použitím rôznorodých dokumentov, takpovediac zvonku, akoby dokumentárnou kamerou, vytvoril plastickú, plnokrvnú postavu, ktorej životnému príbehu sa dá uveriť. Kovačovo majstrovstvo prinieslo aj ďalší efekt: ako vedľajší produkt prináša táto próza aj presne načrtnutý obraz strednej Európy na prelome 19. a 20. storočia.
Slovenské listy
Slovenskí autori so žánrom listu pracujú už dávno. Bravúrne ho napríklad využil Pavel Vilikovský v románe Posledný kôň Pompejí, kde okrem základnej dejovej línie pobytu slovenského literáta v Anglicku skúmajúceho slovanskú citovosť prebieha ďalšia dejová vrstva uvádzaná zakaždým obradným spojením „priatelia píšu“. Nie je dôležité, či ide o autentické, alebo štylizované listy, je to legitímna súčasť Vilikovského literárnej bravúry.
Jedna z najkrajších slovenských poviedok Ihla od Dušana Mitanu obsahuje list, ktorý píše protagonistovi prózy jeho otec. Novela Františka Švantnera List je písaná ako list ženy, ktorá opúšťa svojho muža. Okrem praktických otázok rieši v ňom najmä svoje pocity zrady a opustenosti. Hoci pociťuje vinu, z celého listu vysvitá, že je, naopak, obeťou mužskej spupnosti a ambícií.
Listy Rudolfa Slobodu, ktoré vyšli naposledy v súbore Listy a eseje, sú autonómnou literatúrou, aj keď nimi autor zdanlivo reagoval na malicherné dobové aférky a nedorozumenia. Fedor Gál a Eugen Gindl vo svojej zobranej korešpondencii Two up zozbierali už nie svoju tradičnú korešpondenciu, ale maily, ktoré si navzájom vymieňali. Bolo by zaujímavé vyskúmať, ako sa nové médiá podieľajú na zmene jazyka a spôsobu vyjadrovania.
Či však ide o klasické písané listy, alebo o mailovanie alebo esemeskovanie, podstata zostáva rovnaká: túžba podeliť sa o videné, počuté, zažité, napremýšľané s adresátom na druhej strane.
daniel hevier
list
milá pani
kde nič nie je tam báseň
necháva všetko
srdce dych bolesť krv
bývam tu v tejto izbe
kde je všetko
ako v bláznivej koláži
ponožky víno zrkadlo
a všetko volá ži
nazúrene vyťahujem
pazúrivé slová
a potom do nich bacnem
takto píšem básne
List – tá vlastnoručne písaná správa o našich životoch – je malou literatúrou, ktorá prebehne medzi dvoma ľuďmi. Môže sa stať však aj súčasťou tej naozajstnej, veľkej literatúry.
List ako literatúra, literatúra ako list
Dežo Ursiny, ktorého listy pani Zdenke vyšli nedávno, Franz Kafka, ktorého obrovitánsky zväzok listov priateľom zavŕšil jeho zobrané dielo v češtine, Július Satinský, ktorého Listy z onoho sveta vychádzajú teraz, a ktorý o sebe hovoril, že pestuje prudký písomný styk – to sú iba traja z mnohých pisateľov listov.
Literatúra túto tému spracúva dvojako: buď je nejaké dielo napísané vo forme fiktívneho listu, alebo sa reálne listy pre svoju umeleckú hodnotu stanú literatúrou. Pravdaže, nesmieme zabudnúť na motívy listov, najčastejšie záhadných alebo zasväcovacích, ktorými je zaprataná mysteriózna a detektívna literatúra.
Korešpondencia s antikou
Staré Grécko a starý Rím dali svetu kultivovanú korešpondenciu. Prvý vizionár poézie, Ovídius, vytvoril Listy heroín, štylizované a fiktívne listy, ktoré píše 21 mytologických (Penelopa) i reálnych (Sapfo) žien svojim neprítomným láskam, mužom, milencom, druhom. Táto intímna korešpondencia sa stala naozajstným bestsellerom svojej doby, čítala sa na verejných priestranstvách i v zátišiach súkromných domov. Dámy v týchto vyznaniach (hoci ich písal muž) nachádzali vlastné nenaplnené túžby a mužskej samoľúbosti konvenoval záujem žien o nich. Tieto listy, ktoré boli napísané bez nároku na odpoveď, sa však odpovede dočkali. Ovídiov priateľ Sabinus napísal niekoľko listov v mene mužských adresátov. Tak sa komplementárne doplnili ženské i mužské vyznania a stali sa vyjadrením veľkej sily imaginácie a emocionality.
Seneca posiela pozdrav svojmu Luciliovi
Stodvadsaťštyri listov filozofa Senecu, ktoré adresoval svojmu priateľovi, vošli do filozofie a literatúry ako Listy Luciliovi. Je to filozofický testament múdreho a vyrovnaného muža, ktorý je pár rokov pred smrťou. Všetky listy sa začínajú rovnakou floskulou „Seneca posílá pozdrav svému Luciliovi“ a končia sa zakaždým rovnako „Buď zdráv!“
Sú to dialógy na diaľku, plné vzplanutí, irónie, dobromyseľných napomenutí i dôrazných varovaní. Je v nich veľa pochybovania vykúpeného istotou poznania: „Bezpochyby se musím bát, že jednou chytím do pasti slabiky, nebo že mi jednou knížka sní sýr... To jsou ale dětinské hlouposti! Nad tím jsme vraštili čelo? Kvůli tomu jsme si nechali narůst dlouhé vousy? Tomu učíme se zasmušilou a bledou tváří?“ Mená a reálie z týchto listov sú už zabudnuté, ale to podstatné ostalo aktuálne dodnes: žičlivosť múdreho muža, ktorý sa prostredníctvom listu chce podeliť o svoje poznanie so svojím mladším priateľom.
Listy Peržanom
Aj Montesquieu zvolil pre svoje eseje formu listu. Jeho Perzské listy vyšli ako anonymný preklad z perzštiny. Je to 161 listov, ktoré píšu Uzbek, Roxana, Rizá, Solim sebe i iným adresátom. Fragmentárny spôsob písania o hocičom poskytuje skutočnému autorovi možnosť vyjadrovať sa k súčasnej situácii 18. storočia vo Francúzsku, a tým v celej západnej Európe. Do tkaniva zdanlivo banálnych udalostí vplieta zžieravé ironické šľahy: „Povahu západných kráľov vraj nemožno poznať, kým nemajú za sebou dve ťažké skúšky: milenku a spovedníka! ... Kráľova sila je jeho slabosťou a milenka ťaží rovnako z jeho slabosti aj sily.“ V týchto listoch nachádzame reflexie o obyčajných stránkach života, o vzdelanosti, čítaní, moci, túžbe po majetku, žiadostivosti tela i ctižiadostivosti ducha... Tým, že sa autor ukryl pod maskou cudzincov pochádzajúcich z inej kultúry, vytvoril si platformu na to, aby videl seba i spoločnosť z odstupu, bez ktorého nemôže existovať nijaký intelektuál.
Tajomstvo Portugalských listov
Portugalské listy, jedny z najvášnivejších a najkrajších ľúbostných vyznaní, aké boli kedy napísané, vyšli roku 1669 s plným názvom Portugalské listy preložené do francúzštiny. Práve tento drobný detail vyvolal otázky, či je ich autorkou podpísaná Mariana Alcoforadová –portugalská mníška, alebo údajný prekladateľ do francúzštiny Gabriel Joseph de Guilleragues. A hoci Alcoforadová je historicky doložená reálna postava, odborná mienka sa prikláňa na stranu Guilleragua. Isteže, bolo by romantickejšie, keby autorkou bola krásna, nešťastne zaľúbená mníška, ale ani triezva skutočnosť nemôže nič ubrať z veľkolepej citovosti tohto dielka: „Áno, cítim akési výčitky svedomia, ak každý okamih života nevyužijem pre Vás; ach, čo by som si počala bez toľkej nenávisti a bez toľkej lásky, ktorá mi napĺňa srdce?“ Dodnes sa o tento literárny skvost „bije“ francúzska literatúra s portugalskou, dôležitejšie však je, že patria do dedičstva najkrajších ľúbostných vyznaní, aké kedy vyslovila žena mužovi. A vôbec nie je podstatné, či to bol v skutočnosti muž.
Satan píše Bohu
Marka Twaina máme všetci uloženého v mysli ako autora láskavého humoru a dobrosrdečnej irónie. Vo svojom diele Listy zo Zeme (česky ako Dopisy z planety Země), ktoré sa niekedy uvádza aj ako Satanove listy, podáva diabol korešpondenčné správy zo Zeme, na ktorú bol za trest uvrhnutý, Stvoriteľovi. Je jasné, že nešetrí objekt svojho pozorovania – ľudstvo. Nelichotivo sa vyjadruje o pokrytectve veriacich, o dvojtvárnosti cirkevníkov, ktorí nežijú podľa svojej viery, o celkovom úpadku civilizácie. Tento postoj musel v puritánskej Amerike Twainovej doby zákonite vzbudiť nevôľu. Ale Satanove listy nie sú ateistickým dielom. Mark Twain si šťastlivo zvolil formu, ktorá mu pomohla zaťať naozaj do živého. V tomto diele, ktoré je neprávom na okraji jeho bibliografie, statočne vykonáva úlohu satirika: byť neľútostným, neláskavým a krutým katom našej dvojtvárnosti a pretvárky.
Epistolárna próza
Próze, ktorá je písaná na osnove listov, sa hovorí epistolárna. Takou je aj román v listoch Mirka Kovača Malvína. Kovačova próza je poskladaná z 15 listov, ktoré majú rôzny charakter. Niektoré sú úradné (Požehnanie Srbského pravoslávneho ženského osvetového družstva), iné sú denníkovými zápismi, nachádzame tam aj policajné správy z obhliadky mŕtvol, testament, protokol o totožnosti, pitevný protokol... Je jasné, že ide o fiktívne, štylizované listy a pre čitateľa nie je dôležité, či je postava Malvíny Trifkovićovej fiktívna, alebo reálna. Dôležité je, že sa autorovi podaril majstrovský kúsok: s použitím rôznorodých dokumentov, takpovediac zvonku, akoby dokumentárnou kamerou, vytvoril plastickú, plnokrvnú postavu, ktorej životnému príbehu sa dá uveriť. Kovačovo majstrovstvo prinieslo aj ďalší efekt: ako vedľajší produkt prináša táto próza aj presne načrtnutý obraz strednej Európy na prelome 19. a 20. storočia.
Slovenské listy
Slovenskí autori so žánrom listu pracujú už dávno. Bravúrne ho napríklad využil Pavel Vilikovský v románe Posledný kôň Pompejí, kde okrem základnej dejovej línie pobytu slovenského literáta v Anglicku skúmajúceho slovanskú citovosť prebieha ďalšia dejová vrstva uvádzaná zakaždým obradným spojením „priatelia píšu“. Nie je dôležité, či ide o autentické, alebo štylizované listy, je to legitímna súčasť Vilikovského literárnej bravúry.
Jedna z najkrajších slovenských poviedok Ihla od Dušana Mitanu obsahuje list, ktorý píše protagonistovi prózy jeho otec. Novela Františka Švantnera List je písaná ako list ženy, ktorá opúšťa svojho muža. Okrem praktických otázok rieši v ňom najmä svoje pocity zrady a opustenosti. Hoci pociťuje vinu, z celého listu vysvitá, že je, naopak, obeťou mužskej spupnosti a ambícií.
Listy Rudolfa Slobodu, ktoré vyšli naposledy v súbore Listy a eseje, sú autonómnou literatúrou, aj keď nimi autor zdanlivo reagoval na malicherné dobové aférky a nedorozumenia. Fedor Gál a Eugen Gindl vo svojej zobranej korešpondencii Two up zozbierali už nie svoju tradičnú korešpondenciu, ale maily, ktoré si navzájom vymieňali. Bolo by zaujímavé vyskúmať, ako sa nové médiá podieľajú na zmene jazyka a spôsobu vyjadrovania.
Či však ide o klasické písané listy, alebo o mailovanie alebo esemeskovanie, podstata zostáva rovnaká: túžba podeliť sa o videné, počuté, zažité, napremýšľané s adresátom na druhej strane.
daniel hevier
list
milá pani
kde nič nie je tam báseň
necháva všetko
srdce dych bolesť krv
bývam tu v tejto izbe
kde je všetko
ako v bláznivej koláži
ponožky víno zrkadlo
a všetko volá ži
nazúrene vyťahujem
pazúrivé slová
a potom do nich bacnem
takto píšem básne
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.