Keď som s kniežaťom asi pred rokom hovoril, bolo to v čase, keď jeho šance klesli na minimum. Objavil sa prostredný, a preto akceptovaný úradník Fischer, a tiež hrubý a preto obľúbený populista Zeman. Vtedy sa aj jemu zdalo, že Česko sa zaradí medzi tú európsku nudu, kde sa na najvyššie posty nemôže dostať nič originálne a autentické. Ale potom sa stalo čosi ako zázrak.
No nebol to zázrak. Bolo to spojenie rozumu a srdca. Tvorivá kampaň, jasné slovo osobností, a aj prekvapujúca aktivita médií premenili druhé kolo z ospalej nudy na najočakávanejší súboj široko-ďaleko. Česká spoločnosť, unavená a znechutená hnilobou vrcholovej politiky, si v poslednej chvíli spomenula na Masaryka a Havla a v ich svetle bolo zrazu jasno: kto, ak nie knieža môže vrátiť Česku tú špecifickú hrdosť na vlastný štát, ktorú im dával najskôr tatíček a potom otec Moci bezmocných?
Ale nebolo to ľahké rozhodnutie. Karel Schwarzenberg má predsa nemecké korene, je katolík a je šľachtic. Niet nevýhodnejšej kombinácie pre priamu voľbu českého prezidenta. Nemci, katolíci a šľachta zanechali v českej histórii okrem pozitív aj veľmi boľavé stopy, a na vzdore voči nim sa formovala moderná česká štátnosť. Ak je napriek tomu knieža v druhom kole a má reálnu šancu dostať sa na Hrad, je jasné, že česká verejnosť práve robí neuveriteľne krásny a dospelý krok. Navyše, knieža v kľúčovej veci netaktizuje, keď povojnový odsun sudetských Nemcov priamo v televíznej kampani naďalej označuje za zločin. Zdá sa mi, že práve to je vrchol celých prezidentských volieb a je to mravný prelom, ktorý Česku veľmi prajem, a aj ticho závidím.
Nie je vôbec jasné, ako to dopadne. Zeman je ťažký súper, vyžívajúci sa v podpásových úderoch, na ktoré spodné prúdy českej verejnosti rady počujú. Ale už teraz je Česko iné ako pred rokom. Iná, aktívnejšia je jeho elita, a iný, zrelší, je aj celý verejný diskurz o mieste Česka v dejinách.
O rok a pár mesiacov budú prezidentské voľby aj u nás. A tak ako pred rokom s kniežaťom, aj teraz sa zdá, že hrozí len nuda a ďalší triumf straníckych kalkulácií. Je vôbec možné, že by Slovensko zažilo podobný „zázrak“ ako Česko?
Vidím tri limitujúce faktory: nemáme takú zaujímavú elitu ako Česko, nemáme tradíciu Masaryka a Havla, a nemáme Karla Schwarzenberga. Ale vidím tu aj tri prednosti: únavu zo štyroch nevydarených prezidentov, prílišnú moc Smeru, ktorá si žiada protiváhu, a veľkú nechuť reformnej časti verejnosti k opozícii, ktorá by mohla jej zneistených lídrov viesť k hľadaniu iných než vyhandlovaných kandidátov.
Mám na mysli dve mená s príbehom: František Mikloško a Martin Bútora. Nemožné? Pozrite sa cez rieku Moravu.
No nebol to zázrak. Bolo to spojenie rozumu a srdca. Tvorivá kampaň, jasné slovo osobností, a aj prekvapujúca aktivita médií premenili druhé kolo z ospalej nudy na najočakávanejší súboj široko-ďaleko. Česká spoločnosť, unavená a znechutená hnilobou vrcholovej politiky, si v poslednej chvíli spomenula na Masaryka a Havla a v ich svetle bolo zrazu jasno: kto, ak nie knieža môže vrátiť Česku tú špecifickú hrdosť na vlastný štát, ktorú im dával najskôr tatíček a potom otec Moci bezmocných?
Ale nebolo to ľahké rozhodnutie. Karel Schwarzenberg má predsa nemecké korene, je katolík a je šľachtic. Niet nevýhodnejšej kombinácie pre priamu voľbu českého prezidenta. Nemci, katolíci a šľachta zanechali v českej histórii okrem pozitív aj veľmi boľavé stopy, a na vzdore voči nim sa formovala moderná česká štátnosť. Ak je napriek tomu knieža v druhom kole a má reálnu šancu dostať sa na Hrad, je jasné, že česká verejnosť práve robí neuveriteľne krásny a dospelý krok. Navyše, knieža v kľúčovej veci netaktizuje, keď povojnový odsun sudetských Nemcov priamo v televíznej kampani naďalej označuje za zločin. Zdá sa mi, že práve to je vrchol celých prezidentských volieb a je to mravný prelom, ktorý Česku veľmi prajem, a aj ticho závidím.
Nie je vôbec jasné, ako to dopadne. Zeman je ťažký súper, vyžívajúci sa v podpásových úderoch, na ktoré spodné prúdy českej verejnosti rady počujú. Ale už teraz je Česko iné ako pred rokom. Iná, aktívnejšia je jeho elita, a iný, zrelší, je aj celý verejný diskurz o mieste Česka v dejinách.
O rok a pár mesiacov budú prezidentské voľby aj u nás. A tak ako pred rokom s kniežaťom, aj teraz sa zdá, že hrozí len nuda a ďalší triumf straníckych kalkulácií. Je vôbec možné, že by Slovensko zažilo podobný „zázrak“ ako Česko?
Vidím tri limitujúce faktory: nemáme takú zaujímavú elitu ako Česko, nemáme tradíciu Masaryka a Havla, a nemáme Karla Schwarzenberga. Ale vidím tu aj tri prednosti: únavu zo štyroch nevydarených prezidentov, prílišnú moc Smeru, ktorá si žiada protiváhu, a veľkú nechuť reformnej časti verejnosti k opozícii, ktorá by mohla jej zneistených lídrov viesť k hľadaniu iných než vyhandlovaných kandidátov.
Mám na mysli dve mená s príbehom: František Mikloško a Martin Bútora. Nemožné? Pozrite sa cez rieku Moravu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.