Koncom minulého roka mu vyšiel netradičný album. Nemá podobu cédečka, platne ani digitálu. Dvadsať nových Beckových pesničiek sa objavilo vo forme notového záznamu, tak ako to robili skladatelia a editori, ktorí takýmto spôsobom vydávali vtedajšie popové šlágre v prvej polovici 20. storočia. Je to počin, ktorý nemá v súčasnej popmusic obdobu.
Na sociálnych sieťach a You Tube sa už objavili viaceré pesničky z Beckovo projektu, ktorý dostal názov Song Reader: Twenty. Pritom to nebolo tak dávno, čo sa hudba distribuovala takýmto spôsobom. Keď ste chceli počuť hudbu, museli ste ísť za ňou, prípadne ste museli mať znalosti, aby ste si ju mohli zahrať. Dnes vám stačí otvoriť okno na vašom počítači a môžete si pustiť hocijakú pesničku, ktorá vám napadne. Beck so svojím „novým albumom“ ukazuje, čo všetko sa takýmto spôsobom bezbrehej konzumácie hudby vytráca. Človek si prestáva hudbu vážiť. „Žijeme v časoch, keď je hudba všade dostupná. Zapojíš sa na nej, zahráš si ju raz na You Tube, potom na ňu zabudneš a ona sa stratí vo interentovej zajačej nore. Nie je to bohviečo, byť v dnešných časoch pesničkárom. Verím, že môj Song Reader poukáže na to, ako sa naše vnímanie hudby odlišuje od toho, ako vnímali hudbu predošlé generácie,“ povedal Beck pre magazín Uncut. Na projekte začal pracovať pred ôsmimi rokmi, no pre jeho koncertnú a štúdiovú aktivitu sa k tomu dostal len nedávno. Pesničky, ktoré napísal medzitým, vychádzajú z klasických žánrov ako blues, džez alebo folk a podľa Becka vychádzajú z Great American Songbook (Veľkého amerického spevníka), ktorý vytvárali významní skladatelia tej doby, ktorí skladali piesne na oslavy, pohreby alebo zábavy.
Trik je v tom, že Beck nemá v budúcnosti v pláne zverejniť svoje nové pesničky vo zvukovej forme. Má vraj hotové demá, ale tie si chce nechať pre seba. Je zvedavý, ako sa s jeho songmi popasujú ľudia. Bežnou praxou bolo, že ľudia vedeli hudbu čítať. Podľa magazínu Uncut sa z notového záznamu piesne Sweet Leilani, ktorú v roku 1937 spopularizoval Bing Crosby, predalo 54 miliónov kópií. Takzvaná „sheet music“ sa vydáva dodnes, ale jej význam je druhotný, ako suvenír pre menej zdatných, ktorí si chcú napríklad zahrať Adele a podľa ucha nevedia nájsť tie správne akordy. V prípade Beckových pesničiek však nikto s výnimkou autora nepozná originál, takže každý interpret sa môže zariadiť podľa svojho vkusu. Napríklad pieseň Do We? Do We má na You Tube svoju industriálnu, džezovú aj folkovú podobu ,podľa toho, ako ju skupina či interpret prečítali.
Rôzna intepretácia bola Beckovým hlavným zámerom: „Páči sa mi myšlienka, že keď napíšete pieseň, nemusíte ju rovno zaškatuľkovať. Napríklad jedna z mojich najobľúbenejších skladieb od Hanka Williamsa je Lovesick Blues. Pritom ide o džezovú pieseň, ktorá bola napísaná v dvadsiatych rokoch minulého storočia, čiže dvadsať rokov predtým, než ju Hank nahral. Táto pieseň si tak našla svoj nový hlas v inej dobe a úplne inom hudobnom štýle.“
Na sociálnych sieťach a You Tube sa už objavili viaceré pesničky z Beckovo projektu, ktorý dostal názov Song Reader: Twenty. Pritom to nebolo tak dávno, čo sa hudba distribuovala takýmto spôsobom. Keď ste chceli počuť hudbu, museli ste ísť za ňou, prípadne ste museli mať znalosti, aby ste si ju mohli zahrať. Dnes vám stačí otvoriť okno na vašom počítači a môžete si pustiť hocijakú pesničku, ktorá vám napadne. Beck so svojím „novým albumom“ ukazuje, čo všetko sa takýmto spôsobom bezbrehej konzumácie hudby vytráca. Človek si prestáva hudbu vážiť. „Žijeme v časoch, keď je hudba všade dostupná. Zapojíš sa na nej, zahráš si ju raz na You Tube, potom na ňu zabudneš a ona sa stratí vo interentovej zajačej nore. Nie je to bohviečo, byť v dnešných časoch pesničkárom. Verím, že môj Song Reader poukáže na to, ako sa naše vnímanie hudby odlišuje od toho, ako vnímali hudbu predošlé generácie,“ povedal Beck pre magazín Uncut. Na projekte začal pracovať pred ôsmimi rokmi, no pre jeho koncertnú a štúdiovú aktivitu sa k tomu dostal len nedávno. Pesničky, ktoré napísal medzitým, vychádzajú z klasických žánrov ako blues, džez alebo folk a podľa Becka vychádzajú z Great American Songbook (Veľkého amerického spevníka), ktorý vytvárali významní skladatelia tej doby, ktorí skladali piesne na oslavy, pohreby alebo zábavy.
Trik je v tom, že Beck nemá v budúcnosti v pláne zverejniť svoje nové pesničky vo zvukovej forme. Má vraj hotové demá, ale tie si chce nechať pre seba. Je zvedavý, ako sa s jeho songmi popasujú ľudia. Bežnou praxou bolo, že ľudia vedeli hudbu čítať. Podľa magazínu Uncut sa z notového záznamu piesne Sweet Leilani, ktorú v roku 1937 spopularizoval Bing Crosby, predalo 54 miliónov kópií. Takzvaná „sheet music“ sa vydáva dodnes, ale jej význam je druhotný, ako suvenír pre menej zdatných, ktorí si chcú napríklad zahrať Adele a podľa ucha nevedia nájsť tie správne akordy. V prípade Beckových pesničiek však nikto s výnimkou autora nepozná originál, takže každý interpret sa môže zariadiť podľa svojho vkusu. Napríklad pieseň Do We? Do We má na You Tube svoju industriálnu, džezovú aj folkovú podobu ,podľa toho, ako ju skupina či interpret prečítali.
Rôzna intepretácia bola Beckovým hlavným zámerom: „Páči sa mi myšlienka, že keď napíšete pieseň, nemusíte ju rovno zaškatuľkovať. Napríklad jedna z mojich najobľúbenejších skladieb od Hanka Williamsa je Lovesick Blues. Pritom ide o džezovú pieseň, ktorá bola napísaná v dvadsiatych rokoch minulého storočia, čiže dvadsať rokov predtým, než ju Hank nahral. Táto pieseň si tak našla svoj nový hlas v inej dobe a úplne inom hudobnom štýle.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.