Miki je ten, kto musí byť vzorom pre všetkých hudbymilovných. Je neuveriteľné, s akou vierou sa púšťa do nových vecí, ako hlboko vniká do toho, čo robí. A nanovo a naplno. Je iks muzikantov, ktorí kašlú na to a po dosiahnutí istej úrovne už len žijú z toho, čo sa naučili. Pár, naozaj len veľmi málo je tých, ktorí tak nemôžu. Oni musia hľadať, musia trýzniť samých seba, musia bolestne vnikať do svojho najtajnejšieho, aby to dali von, aby sa na chvíľu upokojili, na chvíľu mali pocit naplnenia, a potom to príde opäť. Strašný pocit nespokojnosti so sebou samým. A hľadanie a trýznenie. A nový kvas novej krásy..
Chcem mu závidieť, obdivujem ho, nezávidím mu, rozumiem mu.
A ďakujem. Silno ďakujem. To, čo vytvára, ma zoceľuje. Keď ho počúvam, zabúdam na všetky naše každodenné plače a nešťastia (oprávnené) nad všetkým, čo sa tu deje. Zrazu vidím inú pravdu, iný zmysel žitia a všetko ostatné je smiešne a strašne krátkodobé.
A zároveň si uvedomujem, že tu u nás žije niekto, kto nás všetkých posúva oveľa ďalej, než si to my všetci uvedomujeme. Že to, čo to zostane, je on a jeho Chopin (a Bach a Beethoven a ďalší), a nie naše plače. Že naše plače nikoho na svete nezaujímajú. Že nás netvoria, ani neposúvajú. On ale áno. On je to, o čom chcem hovoriť, keď budem hovoriť o nás.
Pred rokom som v Mníchove počul Editu Gruberovú v opere. Na konci bola klaňačka a ako prvá po zdvihnutí opony tam stála Gruberová. Diváci šaleli a ja som si prvýkrát v živote uvedomil, že som šťastný a cítim hrdosť na to, z ktorej krajiny pochádzam.
A teraz opäť. Bez opôn, bez publika, sám doma s pocitom spolupatričnosti. S pocitom hrdosti a vďaky k Mikimu. Nič ma tak neposúva, ako toto.
Miki Škuta
Chopin Recital
Vydal Pavlik Records, 2012
Chcem mu závidieť, obdivujem ho, nezávidím mu, rozumiem mu.
A ďakujem. Silno ďakujem. To, čo vytvára, ma zoceľuje. Keď ho počúvam, zabúdam na všetky naše každodenné plače a nešťastia (oprávnené) nad všetkým, čo sa tu deje. Zrazu vidím inú pravdu, iný zmysel žitia a všetko ostatné je smiešne a strašne krátkodobé.
A zároveň si uvedomujem, že tu u nás žije niekto, kto nás všetkých posúva oveľa ďalej, než si to my všetci uvedomujeme. Že to, čo to zostane, je on a jeho Chopin (a Bach a Beethoven a ďalší), a nie naše plače. Že naše plače nikoho na svete nezaujímajú. Že nás netvoria, ani neposúvajú. On ale áno. On je to, o čom chcem hovoriť, keď budem hovoriť o nás.
Pred rokom som v Mníchove počul Editu Gruberovú v opere. Na konci bola klaňačka a ako prvá po zdvihnutí opony tam stála Gruberová. Diváci šaleli a ja som si prvýkrát v živote uvedomil, že som šťastný a cítim hrdosť na to, z ktorej krajiny pochádzam.
A teraz opäť. Bez opôn, bez publika, sám doma s pocitom spolupatričnosti. S pocitom hrdosti a vďaky k Mikimu. Nič ma tak neposúva, ako toto.
Miki Škuta
Chopin Recital
Vydal Pavlik Records, 2012
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.