Obyvateľov štátov bývalého Rakúsko-Uhorska už temer sto rokov nespája monarcha, zato ich spája až paranoická nedôvera k politikom, ktorých vnímajú ako naskrze skorumpovanú triedu. Pojem Politikverdrossenheit (znechutenosť z politiky) vymysleli v 60. rokoch Nemci, ale osvojili si ho najmä Rakúšania. Najskôr tak vyjadrovali odpor k vládam veľkej koalície ľudovcov a socialistov, ktorí si doslova rozparcelovali krajinu. Znehybnenie krajiny prelomil až ľudovec Wolfgang Schüssel, ktorý zavolal do vlády stranu Jörga Haidera, čím vydesil Európu.
Rakúsko získalo novú dynamiku, prišla éra reforiem a privatizácie podnikov, ktoré predtým slúžili aj ako dojné kravy politikov. Lenže až príliš veľa politikov Schüsselovej garnitúry využilo heslo „menej štátu, viac súkromia“ na vlastné obohacovanie. Bývalý minister financií a ikona liberálnych reforiem Karl-Heinz Grasser čelí toľkým korupčným obvineniam, že je ťažké z nich vybrať: napríklad za privatizáciu štátneho bytového podniku vraj získal provízie vo výške 800-tisíc eur. Alebo bývalý minister dopravy Hubert Gorbach za svoje služby pre Telecom Austria zinkasoval 240-tisíc eur.
No ako prvý bol odsúdený iný Schüsselov muž, ktorý mal v rokoch 2000 a 2004 ako minister vnútra zveľadiť právny štát – dnes 56-ročný Ernst Strasser.
.kto je to?
Strasser pochádza z prostej roľníckej rodiny. Mladý Ernst každý večer čistil doma chliev a možno sa už vtedy zaprisahal, že nebude viesť život ako jeho rodičia. Na gymnáziu bol hovorcom školy, potom išiel študovať právo do Salzburgu. Tu patril medzi politicky najangažovanejších, stal sa šéfom celorakúskej študentskej únie, prepojenej s ľudovcami. Už jeho spolužiakom bolo zrejmé, že má namierené vysoko. Ale po škole sa mu príliš nedarilo, úradničenie na ministerstvách ho celkom nenapĺňalo. Odbehol preto do biznisu, späť do politiky ho zlákal až dolnorakúsky hajtman Erwin Pröll, ktorý od neho chcel novú stranícku stratégiu postavenú na marketingu. Strasser sa do práce pustil s chuťou oddaného cynika – keď Pröll potreboval oslabiť vo voľbách stranu Zelených, Strasser z úzadia zorganizoval novú „akožezelenú“ kandidátku, ktorá konkurentom odlákala hlasy. A potom prišiel úplný vrchol: za svoje zásluhy sa stal ministrom vnútra v novej Schüsselovej vláde, na ktorú uvalila EÚ pre účasť Haiderovej strany diplomatické sankcie.
Strasser sa najskôr profiloval ako najliberálnejšia tvár vlády, za čo mal konflikty s haiderovcami. Jeho imidž sa postupne zmenil, keď ako minister presadil sprísnenie azylového zákona, a dostal tak nálepku politika nepriateľského voči imigrantom. Strasser presadil najväčšiu povojnovú reformu polície – lenže do rakúskych dejín sa zapísal niečím celkom iným.
.chcel sa mať dobre
Už za ministrovania mal vášeň pre spoločné poľovačky s jedným pochybným lobistom z prostredia zbrojárskeho biznisu, pričom boli podozrenia, že mu pri jednom veľkom vládnom kšefte pomohol. Strasser sa chcel z Viedne posunúť do Bruselu, kde mal zálusk na post eurokomisára, no Schüssel sa postavil proti.
Sklamaný Strasser sa stiahol z politiky a prešiel do poradenskej sféry, kde využíval získané kontakty z politiky. Od lobistu Petra Hocheggera, chlapíka namočeného azda vo všetkých kauzách, ktoré momentálne hýbu Rakúskom, dostal 100-tisíc eur, vraj za poradenstvo, ktorého náplň nevedel bližšie vysvetliť.
Hoci na Strasserovi ľpie pach podozrivého lobizmu, ľudovci ho v roku 2009 postavili na čelo svojej volebnej kandidátky do Európskeho parlamentu. Čerstvý europoslanec Strasser si novú pozíciu užíval a v rozhovoroch hovorieval: „Nie som v politike. Som v Bruseli.“ A potom vybuchla bomba. Dvaja britskí novinári zo Sunday Times, ktorí sa pred europoslancami vydávali za lobistov, oslovili Strassera s tým, že potrebujú zmeniť európske zákony v prospech ich biznisu, za čo by mu zaplatili. Exminister vnútra naletel. Na viacerých stretnutiach pred skrytou kamerou sa v náladičke vystatoval, že ako europoslanec pomáha piatim firmám, z ktorých mu každá platí ročný „honorár“ vo výške 100-tisíc eur. Rovnakú sumu si vypýtal aj od Britov, pred ktorými filozofoval, ako skvelo možno zladiť rolu lobistu s rolou europoslanca. Keď novinári zverejnili video, ktoré otriaslo Rakúskom, Strasser vyrukoval s historkou, že všetko len hral, údajne preto, aby zistil, aká tajná služba stojí za tou provokáciou. Tejto verzii sa však nedalo uveriť, pretože aj jeho kolegovia-poslanci vypovedali, ako ich Strasser presviedčal o potrebnosti jeho podozrivých poslaneckých návrhov. Viedenský súd aj na základe týchto svedectiev vymeral Strasserovi (zatiaľ neprávoplatne) štyri roky väzenia.
Optimisti preto veria, že prv tak rozšírená rakúska „gorila“ sa pomaly stáva ohrozeným druhom.
Rakúsko získalo novú dynamiku, prišla éra reforiem a privatizácie podnikov, ktoré predtým slúžili aj ako dojné kravy politikov. Lenže až príliš veľa politikov Schüsselovej garnitúry využilo heslo „menej štátu, viac súkromia“ na vlastné obohacovanie. Bývalý minister financií a ikona liberálnych reforiem Karl-Heinz Grasser čelí toľkým korupčným obvineniam, že je ťažké z nich vybrať: napríklad za privatizáciu štátneho bytového podniku vraj získal provízie vo výške 800-tisíc eur. Alebo bývalý minister dopravy Hubert Gorbach za svoje služby pre Telecom Austria zinkasoval 240-tisíc eur.
No ako prvý bol odsúdený iný Schüsselov muž, ktorý mal v rokoch 2000 a 2004 ako minister vnútra zveľadiť právny štát – dnes 56-ročný Ernst Strasser.
.kto je to?
Strasser pochádza z prostej roľníckej rodiny. Mladý Ernst každý večer čistil doma chliev a možno sa už vtedy zaprisahal, že nebude viesť život ako jeho rodičia. Na gymnáziu bol hovorcom školy, potom išiel študovať právo do Salzburgu. Tu patril medzi politicky najangažovanejších, stal sa šéfom celorakúskej študentskej únie, prepojenej s ľudovcami. Už jeho spolužiakom bolo zrejmé, že má namierené vysoko. Ale po škole sa mu príliš nedarilo, úradničenie na ministerstvách ho celkom nenapĺňalo. Odbehol preto do biznisu, späť do politiky ho zlákal až dolnorakúsky hajtman Erwin Pröll, ktorý od neho chcel novú stranícku stratégiu postavenú na marketingu. Strasser sa do práce pustil s chuťou oddaného cynika – keď Pröll potreboval oslabiť vo voľbách stranu Zelených, Strasser z úzadia zorganizoval novú „akožezelenú“ kandidátku, ktorá konkurentom odlákala hlasy. A potom prišiel úplný vrchol: za svoje zásluhy sa stal ministrom vnútra v novej Schüsselovej vláde, na ktorú uvalila EÚ pre účasť Haiderovej strany diplomatické sankcie.
Strasser sa najskôr profiloval ako najliberálnejšia tvár vlády, za čo mal konflikty s haiderovcami. Jeho imidž sa postupne zmenil, keď ako minister presadil sprísnenie azylového zákona, a dostal tak nálepku politika nepriateľského voči imigrantom. Strasser presadil najväčšiu povojnovú reformu polície – lenže do rakúskych dejín sa zapísal niečím celkom iným.
.chcel sa mať dobre
Už za ministrovania mal vášeň pre spoločné poľovačky s jedným pochybným lobistom z prostredia zbrojárskeho biznisu, pričom boli podozrenia, že mu pri jednom veľkom vládnom kšefte pomohol. Strasser sa chcel z Viedne posunúť do Bruselu, kde mal zálusk na post eurokomisára, no Schüssel sa postavil proti.
Sklamaný Strasser sa stiahol z politiky a prešiel do poradenskej sféry, kde využíval získané kontakty z politiky. Od lobistu Petra Hocheggera, chlapíka namočeného azda vo všetkých kauzách, ktoré momentálne hýbu Rakúskom, dostal 100-tisíc eur, vraj za poradenstvo, ktorého náplň nevedel bližšie vysvetliť.
Hoci na Strasserovi ľpie pach podozrivého lobizmu, ľudovci ho v roku 2009 postavili na čelo svojej volebnej kandidátky do Európskeho parlamentu. Čerstvý europoslanec Strasser si novú pozíciu užíval a v rozhovoroch hovorieval: „Nie som v politike. Som v Bruseli.“ A potom vybuchla bomba. Dvaja britskí novinári zo Sunday Times, ktorí sa pred europoslancami vydávali za lobistov, oslovili Strassera s tým, že potrebujú zmeniť európske zákony v prospech ich biznisu, za čo by mu zaplatili. Exminister vnútra naletel. Na viacerých stretnutiach pred skrytou kamerou sa v náladičke vystatoval, že ako europoslanec pomáha piatim firmám, z ktorých mu každá platí ročný „honorár“ vo výške 100-tisíc eur. Rovnakú sumu si vypýtal aj od Britov, pred ktorými filozofoval, ako skvelo možno zladiť rolu lobistu s rolou europoslanca. Keď novinári zverejnili video, ktoré otriaslo Rakúskom, Strasser vyrukoval s historkou, že všetko len hral, údajne preto, aby zistil, aká tajná služba stojí za tou provokáciou. Tejto verzii sa však nedalo uveriť, pretože aj jeho kolegovia-poslanci vypovedali, ako ich Strasser presviedčal o potrebnosti jeho podozrivých poslaneckých návrhov. Viedenský súd aj na základe týchto svedectiev vymeral Strasserovi (zatiaľ neprávoplatne) štyri roky väzenia.
Optimisti preto veria, že prv tak rozšírená rakúska „gorila“ sa pomaly stáva ohrozeným druhom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.