Keď som bol v septembri 1989 prvý raz v Spojených štátoch, môj švagor Jirko Sykora, jakubiskovský herec a redaktor Hlasu Ameriky, mi hovoril, že po príchode do Spojených štátov celý rok natieral steny domov a umýval riad. Bolo to tvrdé. Povedal mi: „Nezabudol som na to, lebo som sa na vlastnej koži naučil vážiť si prácu, jej cenu a hodnotu toho, že sa dokážem o seba postarať.“ Vtedy som pochopil praktickú podstatu slobody.
Keď sme s Fedorom Gálom, Jánom Budajom, Valérom Mikulom, Martinom Bútorom, Petrom Tatárom v pracovni Alfréda Zimmermana formulovali prvé Programové vyhlásenie VPN z 20. novembra, posledná veta vyhlásenia: „Zoberme ako občania svoje záležitosti do vlastných rúk!“ bola aj priamym výrazom mojej americkej skúsenosti. Už nikdy som nezabudol, že v Spojených štátoch som našiel pozitívne myslenie, vieru vo vlastné sily, kreativitu, vynaliezavosť, poctivosť a odvahu ísť za svojím snom.
Odvtedy sa všeličo zmenilo. Fascináciu Spojenými štátmi nahrádza rastúci antiamerikanizmus. U nás, ale aj v Európe. Rastie počet tých, pre ktorých prestáva byť sloboda základnou hodnotou. O súčasnej kríze hovoria ako o krachu a konci kapitalizmu. Akosi mi to vzdialene pripomína prvú polovicu dvadsiateho storočia, keď v Európe viedla kríza kapitalizmu a demokratických hodnôt k nástupu komunizmu a fašizmu.
Vyzerá to, akoby sme Američanov nepotrebovali. Akoby sa ich hodnoty prežili. Ja si, naopak, myslím, že pokiaľ sa od nich odklonili, nemajú ich opúšťať, ale sa k nim vrátiť. Som presvedčený, že si k nim nájdu cestu, lebo sú v nich hlboko zakorenené. A želal by som si, aby sa z tých hodnôt čo najviac zakorenilo aj v nás.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.