V ekonomických teóriách, prevládajúcich po druhej svetovej vojne, existoval určitý rozpor. Povojnoví ekonómovia na jednej strane zvykli predpokladať, že človek konajúci na trhu podlieha vlastným motiváciam, a snaží sa napríklad maximalizovať svoj zisk. Ale na druhej strane tiež predpokladali, že len čo ten istý človek koná z pozície predstaviteľa štátu, jeho osobné motivácie prestávajú byť podstatné. Človek-byrokrat je podľa týchto teórií robot, vykonávajúci nariadenia politikov, kým človek-politik volí najlepšie z riešení navrhnutých odborníkmi.
Predpoklad rozlišujúci medzi podstatou ľudského konania vo verejnej a v súkromnej sfére je pre ekonóma-teoretika z istého pohľadu výhodný. Umožňuje mu z pozície odborníka navrhnúť akýkoľvek fyzicky vykonateľný štátny zásah. A tiež očakávať, že politik alebo úradník ho dokonale a nezištne uvedú do praxe, navyše v najlepšom záujme občanov. Takýto predpoklad dvojjedinosti ľudí v súkromnej a verejnej sfére je však zároveň ťažko obhájiteľný. Neberie totiž do úvahy podstatnú časť reality. Po príchode z nákupu v potravinách do práce sa politici a štátni úradníci predsa neprestávajú riadiť vlastnými motiváciami. Práve naopak, osobné motivácie sú pri ich rozhodovaní dôležité stále.
Buchanan si so svojimi spolupracovníkmi uvedomil dôležitosť motivácií vo všetkých sférach ľudských životov. Preto odmietol rozpor medzi sebeckým podnikateľom či spotrebiteľom na jednej strane, a dobromyseľným politikom či úradníkom na strane druhej. Znovuobjavil poznatok, ktorý býval v ekonómii osemnásteho a devätnásteho storočia samozrejmosťou: ľudia reagujú na motivácie všade. Teda na trhu, v parlamente, aj na úradoch. Pričom ekonomické teórie musia túto konzistentnosť ľudského konania rešpektovať.
.logika deficitov
Zaujímavou a aktuálnou ukážkou argumentov teórie verejnej voľby je kniha Demokracia v deficite (Democracy in Deficit), ktorú Buchanan napísal s Richardom Wagnerom, jeho študentom a neskôr dlhoročným kolegom na George Mason University. Buchanan a Wagner v tejto knihe vysvetľujú zmenu týkajúcu sa federálnych rozpočtov v Spojených štátoch. Kým pred druhou svetovou vojnou vykazovali federálne rozpočty prebytky aj deficity, po druhej svetovej vojne začali Spojené štáty na federálnej úrovni systematicky smerovať len k rozpočtovým deficitom. Buchanan a Wagner vysvetľujú toto smerovanie k deficitom, ktoré sa zďaleka netýka len Ameriky, nárastom popularity keynesiánskych makroekonomických politík.
Samozrejme, keynesiánska politika sama osebe k deficitom viesť nemusí. Jej pôvodnou myšlienkou bolo vytvárať rozpočtové schodky v časoch nedostatočného celkového agregátneho dopytu (teda počas recesie), a naopak, rozpočtové prebytky v časoch nadbytočného celkového dopytu (teda počas konjunktúry). Avšak realizácia každej politiky prebieha v kontexte konkrétneho štátneho aparátu, ktorým je v tomto prípade demokratický politický systém USA. Podľa Buchanana a Wagnera je príčinou opakujúcich sa deficitov práve súhra keynesiánstva s demokraciou.
Keynesiánstvo zažilo v tridsiatych až päťdesiatych rokoch minulého storočia prudký nárast popularity. V očiach verejnosti narušilo dovtedy rešpektované pravidlo, ktoré v časoch mieru velilo vláde dosahovať vyrovnaný federálny rozpočet. Bez funkčného pravidla vyrovnaných rozpočtov je však podľa Buchanana a Wagnera demokratický systém odsúdený k rastúcim deficitom, rovnako ako to dnes ilustrujú krajiny Eurozóny. Voliči v demokracii rozdielne posudzujú dôsledky rozpočtových schodkov a prebytkov. Pozitíva deficitov v podobe konkrétnych výdavkových verejných projektov alebo znížených daní sú pre voličov ľahko viditeľné. Negatíva deficitov v podobe cenovej inflácie a budúcich vyšších daní však často ostávajú skryté. S deficitmi ostro kontrastuje vnímanie rozpočtových prebytkov. Pri nich sú voličom zrejmé negatíva v podobe zvýšených daní alebo zrušených verejných projektov. Avšak už ťažšie si uvedomujú pozitíva nižšej inflácie a nižšieho budúceho daňového zaťaženia.
Alebo povedané inak: Voliči v podstate pre seba žiadajú nízke dane a súčasne veľkorysé verejné výdavky, lebo podliehajú ilúzii, že táto kombinácia je pre nich najvýhodnejšia. Deficity a rast zadlženia sú jediným spôsobom ako politici v demokracii týmto dvom protichodným požiadavkám občanov môžu vyhovieť, aby dosiahli znovuzvolenie. Ak ich teda nebrzdí účinné pravidlo vyrovnaného rozpočtu...
.nasledovníci
Buchananovo dielo, ktorého veľká časť je voľne dostupná na internete, výrazne presahuje hranice ekonómie. Početné knihy a články však nie sú jeho jediným odkazom. Zostal po ňom aj akademický program a generácie ekonómov, ktoré ako učiteľ a kolega ovplyvnil.
Buchananov program je dnes predovšetkým spojený s katedrou ekonómie na spomínanej George Mason University (GMU). Na tejto škole pôsobí v radoch profesorov mnoho jeho bývalých študentov. Nachádza sa tam Centrum pre štúdium verejnej voľby (Center for Study of Public Choice), a v takzvanom Buchanan House je uložená jeho korešpondencia. Čo je však dôležitejšie, ekonómovia na GMU pokračujú v Buchananovej tradícii a neboja sa ísť proti prúdu prevládajúcich intelektuálnych tendencií. Tento odkaz spája komunitu predstaviteľov experimentálnej ekonómie, novej inštitucionálnej ekonómie, rakúskej ekonómie a teórie verejnej voľby na George Mason University a robí z tohto miesta unikátne výskumné centrum.
James Buchanan až do konca života písal, prednášal a jeho pracovná morálka bola vzorom a motiváciou pre všetkých, čo ho poznali. Jeho smrť je nenahraditeľnou stratou; o budúcnosť jeho odkazu sa však obávať netreba.
Autor študuje na George Mason University a New York University.
Predpoklad rozlišujúci medzi podstatou ľudského konania vo verejnej a v súkromnej sfére je pre ekonóma-teoretika z istého pohľadu výhodný. Umožňuje mu z pozície odborníka navrhnúť akýkoľvek fyzicky vykonateľný štátny zásah. A tiež očakávať, že politik alebo úradník ho dokonale a nezištne uvedú do praxe, navyše v najlepšom záujme občanov. Takýto predpoklad dvojjedinosti ľudí v súkromnej a verejnej sfére je však zároveň ťažko obhájiteľný. Neberie totiž do úvahy podstatnú časť reality. Po príchode z nákupu v potravinách do práce sa politici a štátni úradníci predsa neprestávajú riadiť vlastnými motiváciami. Práve naopak, osobné motivácie sú pri ich rozhodovaní dôležité stále.
Buchanan si so svojimi spolupracovníkmi uvedomil dôležitosť motivácií vo všetkých sférach ľudských životov. Preto odmietol rozpor medzi sebeckým podnikateľom či spotrebiteľom na jednej strane, a dobromyseľným politikom či úradníkom na strane druhej. Znovuobjavil poznatok, ktorý býval v ekonómii osemnásteho a devätnásteho storočia samozrejmosťou: ľudia reagujú na motivácie všade. Teda na trhu, v parlamente, aj na úradoch. Pričom ekonomické teórie musia túto konzistentnosť ľudského konania rešpektovať.
.logika deficitov
Zaujímavou a aktuálnou ukážkou argumentov teórie verejnej voľby je kniha Demokracia v deficite (Democracy in Deficit), ktorú Buchanan napísal s Richardom Wagnerom, jeho študentom a neskôr dlhoročným kolegom na George Mason University. Buchanan a Wagner v tejto knihe vysvetľujú zmenu týkajúcu sa federálnych rozpočtov v Spojených štátoch. Kým pred druhou svetovou vojnou vykazovali federálne rozpočty prebytky aj deficity, po druhej svetovej vojne začali Spojené štáty na federálnej úrovni systematicky smerovať len k rozpočtovým deficitom. Buchanan a Wagner vysvetľujú toto smerovanie k deficitom, ktoré sa zďaleka netýka len Ameriky, nárastom popularity keynesiánskych makroekonomických politík.
Samozrejme, keynesiánska politika sama osebe k deficitom viesť nemusí. Jej pôvodnou myšlienkou bolo vytvárať rozpočtové schodky v časoch nedostatočného celkového agregátneho dopytu (teda počas recesie), a naopak, rozpočtové prebytky v časoch nadbytočného celkového dopytu (teda počas konjunktúry). Avšak realizácia každej politiky prebieha v kontexte konkrétneho štátneho aparátu, ktorým je v tomto prípade demokratický politický systém USA. Podľa Buchanana a Wagnera je príčinou opakujúcich sa deficitov práve súhra keynesiánstva s demokraciou.
Keynesiánstvo zažilo v tridsiatych až päťdesiatych rokoch minulého storočia prudký nárast popularity. V očiach verejnosti narušilo dovtedy rešpektované pravidlo, ktoré v časoch mieru velilo vláde dosahovať vyrovnaný federálny rozpočet. Bez funkčného pravidla vyrovnaných rozpočtov je však podľa Buchanana a Wagnera demokratický systém odsúdený k rastúcim deficitom, rovnako ako to dnes ilustrujú krajiny Eurozóny. Voliči v demokracii rozdielne posudzujú dôsledky rozpočtových schodkov a prebytkov. Pozitíva deficitov v podobe konkrétnych výdavkových verejných projektov alebo znížených daní sú pre voličov ľahko viditeľné. Negatíva deficitov v podobe cenovej inflácie a budúcich vyšších daní však často ostávajú skryté. S deficitmi ostro kontrastuje vnímanie rozpočtových prebytkov. Pri nich sú voličom zrejmé negatíva v podobe zvýšených daní alebo zrušených verejných projektov. Avšak už ťažšie si uvedomujú pozitíva nižšej inflácie a nižšieho budúceho daňového zaťaženia.
Alebo povedané inak: Voliči v podstate pre seba žiadajú nízke dane a súčasne veľkorysé verejné výdavky, lebo podliehajú ilúzii, že táto kombinácia je pre nich najvýhodnejšia. Deficity a rast zadlženia sú jediným spôsobom ako politici v demokracii týmto dvom protichodným požiadavkám občanov môžu vyhovieť, aby dosiahli znovuzvolenie. Ak ich teda nebrzdí účinné pravidlo vyrovnaného rozpočtu...
.nasledovníci
Buchananovo dielo, ktorého veľká časť je voľne dostupná na internete, výrazne presahuje hranice ekonómie. Početné knihy a články však nie sú jeho jediným odkazom. Zostal po ňom aj akademický program a generácie ekonómov, ktoré ako učiteľ a kolega ovplyvnil.
Buchananov program je dnes predovšetkým spojený s katedrou ekonómie na spomínanej George Mason University (GMU). Na tejto škole pôsobí v radoch profesorov mnoho jeho bývalých študentov. Nachádza sa tam Centrum pre štúdium verejnej voľby (Center for Study of Public Choice), a v takzvanom Buchanan House je uložená jeho korešpondencia. Čo je však dôležitejšie, ekonómovia na GMU pokračujú v Buchananovej tradícii a neboja sa ísť proti prúdu prevládajúcich intelektuálnych tendencií. Tento odkaz spája komunitu predstaviteľov experimentálnej ekonómie, novej inštitucionálnej ekonómie, rakúskej ekonómie a teórie verejnej voľby na George Mason University a robí z tohto miesta unikátne výskumné centrum.
James Buchanan až do konca života písal, prednášal a jeho pracovná morálka bola vzorom a motiváciou pre všetkých, čo ho poznali. Jeho smrť je nenahraditeľnou stratou; o budúcnosť jeho odkazu sa však obávať netreba.
Autor študuje na George Mason University a New York University.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.