.škola vs. edukácia
Ktovie, či si vôbec uvedomujeme ten ústavný paradox (článok 42): „Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná.“ Článok sa nachádza v druhej hlave Ústavy, ktorá hovorí o ľudských právach. Právo na vzdelanie, ako jedno z ľudských práv, napĺňame uložením povinnosti dochádzať do školy. Rozdiel je nielen medzi právom a povinnosťou, ale aj medzi školou a vzdelávaním.
„Predreformný“ školský zákon z roku 1984 sa volá O sústave základných a stredných škôl, „reformný“ z roku 2008 sa volá O výchove a vzdelávaní. Asi nič nevyjadruje nosnú myšlienku reformy lepšie ako táto zmena.
Celý predreformný zákon hovorí o školách ako organizáciách. Na ne je naviazané všetko: financovanie, stupne vzdelania atď. Samotné vzdelávanie je na okraji, akoby to bolo z definície jasné, že absolvovaním istého typu školy človek získa akési vzdelanie.
Nový zákon to mal zmeniť. Nie organizácie, ale vzdelávanie sa malo dostať do popredia. Začína sa to nádejne. Hneď druhá časť zákona je nazvaná Výchova a vzdelávanie. Definuje vzdelávacie programy a na ne sú naviazané stupne vzdelávania. Potom sa to však začína kaziť. Zrazu je tu povinná školská dochádzka, ktorá už nie je definovaná ako absolvovanie vzdelávacieho programu – teda získanie vzdelania – ale ako návšteva istého typu školy. A potom nasleduje tretia časť, nazvaná Sústava škôl – a duch predreformného zákona je späť... Na tomto príklade sa dá ukázať problém celej reformy. Správne sme identifikovali problém, vieme kadiaľ sa vybrať, aby sme ho vyriešili, vykročíme správnym smerom – ale v istom bode sa zastavíme, zľakneme sa príliš veľkých zmien a pokúšame sa zaradiť spiatočku. Namiesto toho, aby sme zlyhávajúci systém nahradili novým a poskytli ľuďom veľkú podporu na zvládnutie tejto zmeny, vytvoríme nejaký hybridný model a pokúšame sa spojiť staré s novým. K čomu to prirovnať? K perestrojke? Alebo k snahe prezerať si moderné internetové stránky na elektrónkovom počítači? Pre biblistov možno k nalievaniu nového vína do starých nádob?
.príklady perestrojky
Prvý príklad: financovanie. Jednou z často diskutovaných tém je, či má štát rovnako financovať štátne a neštátne školy. Keby nový zákon priniesol skutočnú zmenu systému, a nie perestrojku, táto debata by nemala zmysel. Bolo by totiž jasné, že štát používa dane na financovanie vzdelávania, nie na financovanie organizácií. Teda každý vzdelávací program by mal svoju cenu a na každého žiaka, ktorý tento vzdelávací program absolvuje, poukáže štát peniaze tej organizácii, ktorá mu vzdelávanie podľa príslušného programu poskytol. V tomto zmysle sa školou stáva každá inštitúcia, poskytujúca vzdelanie podľa zákonom definovaného vzdelávacieho programu. Či škola poskytuje jeden, alebo desať vzdelávacích programov, či sú tie programy podobné, alebo nie, alebo kto je zriaďovateľom školy – to všetko sa stáva nepodstatným.
Druhým príkladom sú samotné vzdelávacie programy. V predreformnom zákone bola veta: „Vo veciach výchovy a vzdelávania sú školy priamo riadené Ministerstvom školstva...“ V praxi to vyzeralo tak, že štát definoval predmety, ich obsah, počet hodín pre každý predmet v každom ročníku, ich obsah v jednotlivých ročníkoch a často ešte aj poradie tematických celkov. Na to všetko boli napísané učebnice – jednotné v každej škole. Ľahko sa organizovali predmetové olympiády, jednoduchšie bolo sťahovanie žiakov. Úloha učiteľa bola odučiť učivo v súlade s predpisom. Ak žiaci učivo v stanovenom postupe a tempe nezvládali, alebo boli, naopak, brzdení v rozvoji, učiteľ mohol iba bezmocne pokrčiť plecami: je mi to ľúto, postupujem podľa predpisu. Alebo niečo zmenil „na vlastnú päsť“ a dúfal, že „si to pred inšpekciou obháji“. Reformný zákon vetu o priamom riadení škôl ministerstvom neobsahuje. Rozdelil kompetencie medzi štát a školu. Cieľ: dať učiteľom možnosť prispôsobiť postup vzdelávania konkrétnej škole, triede. Záujem štátu je, aby na konci stupňa vzdelávania (nie na konci každého ročníka) všetci žiaci preukázateľne zvládli určitý rozsah vedomostí a zručností, ale nie je záujem štátu prikazovať, ako sa k nim má žiak s pomocou učiteľa prepracovať. To je, samozrejme, zásadná zmena. Učiteľ má dostať časť práv, ale aj povinností, ktoré mal predtým štát. Niektorí sa tejto možnosti potešili, lebo na ňu boli pripravení a len čakali na príležitosť. Iní sa trápili. Samozrejme, bolo by úplne namieste podporiť implementáciu zmien: komunikáciou, metodickými materiálmi, vzdelávaním učiteľov, vypracovaním vzorových riešení pre tvorbu školských vzdelávacích programov, adaptáciu sťahujúcich sa žiakov... Namiesto toho prišiel perestrojkový prístup: štátny vzdelávací program bol – v rozpore so zákonom – vypracovaný po ročníkoch a bol natoľko podrobný, že tí, ktorí sa na slobodu tešili, boli sklamaní. Aj naďalej dúfajú, že si svoje inovácie pred inšpekciou obhája. Štát si ponechal monopol na schvaľovanie jednotných učebníc, čím aj naďalej pomerne úspešne priamo riadi školy vo veciach výchovy a vzdelávania...
.čakanie na reformu
Podčiarknuté a sčítané, školský zákon z roku 2008 a všetko, čo s ním súviselo, nepriniesol želanú reformu. Namiesto toho, aby bol systém reformovaný, zostal deformovaný nesúrodým spojením dvoch odlišných svetonázorových koncepcií. Je riešením návrat k starému systému? Ten zlyhával. Myslím, že treba urobiť skutočnú reformu – zmenu systému. Ale tak, aby ju ľudia zvládli – inak sa nepodarí. V skutočnosti oveľa viac síl ako zmene systémových pravidiel treba venovať podpore ľudí, ich rastu a odvahe na inovácie: 1. Dôkladne celý systém premyslieť , ukázať a vysvetliť jeho finálnu podobu; 2. Nastaviť prechodné obdobia, aby sa zmeny na seba funkčne nadväzovali ; 3. Každý krok dôkladne odkomunikovať ; 4. Ak je to možné, najprv zmeny odpilotovať; 5. Vypracovať alternatívne nezáväzné vzorové riešenia úloh, ktoré sú pre školy a učiteľov nové; 5. Adekvátne zaplatiť kreatívnu prácu učiteľov. Stále dúfam, že reforma je možná. Kvôli našim deťom a kvôli našej krajine.
Autor bol od marca 2011 do apríla 2012 námestník riaditeľky Štátneho pedagogického ústavu
Ktovie, či si vôbec uvedomujeme ten ústavný paradox (článok 42): „Každý má právo na vzdelanie. Školská dochádzka je povinná.“ Článok sa nachádza v druhej hlave Ústavy, ktorá hovorí o ľudských právach. Právo na vzdelanie, ako jedno z ľudských práv, napĺňame uložením povinnosti dochádzať do školy. Rozdiel je nielen medzi právom a povinnosťou, ale aj medzi školou a vzdelávaním.
„Predreformný“ školský zákon z roku 1984 sa volá O sústave základných a stredných škôl, „reformný“ z roku 2008 sa volá O výchove a vzdelávaní. Asi nič nevyjadruje nosnú myšlienku reformy lepšie ako táto zmena.
Celý predreformný zákon hovorí o školách ako organizáciách. Na ne je naviazané všetko: financovanie, stupne vzdelania atď. Samotné vzdelávanie je na okraji, akoby to bolo z definície jasné, že absolvovaním istého typu školy človek získa akési vzdelanie.
Nový zákon to mal zmeniť. Nie organizácie, ale vzdelávanie sa malo dostať do popredia. Začína sa to nádejne. Hneď druhá časť zákona je nazvaná Výchova a vzdelávanie. Definuje vzdelávacie programy a na ne sú naviazané stupne vzdelávania. Potom sa to však začína kaziť. Zrazu je tu povinná školská dochádzka, ktorá už nie je definovaná ako absolvovanie vzdelávacieho programu – teda získanie vzdelania – ale ako návšteva istého typu školy. A potom nasleduje tretia časť, nazvaná Sústava škôl – a duch predreformného zákona je späť... Na tomto príklade sa dá ukázať problém celej reformy. Správne sme identifikovali problém, vieme kadiaľ sa vybrať, aby sme ho vyriešili, vykročíme správnym smerom – ale v istom bode sa zastavíme, zľakneme sa príliš veľkých zmien a pokúšame sa zaradiť spiatočku. Namiesto toho, aby sme zlyhávajúci systém nahradili novým a poskytli ľuďom veľkú podporu na zvládnutie tejto zmeny, vytvoríme nejaký hybridný model a pokúšame sa spojiť staré s novým. K čomu to prirovnať? K perestrojke? Alebo k snahe prezerať si moderné internetové stránky na elektrónkovom počítači? Pre biblistov možno k nalievaniu nového vína do starých nádob?
.príklady perestrojky
Prvý príklad: financovanie. Jednou z často diskutovaných tém je, či má štát rovnako financovať štátne a neštátne školy. Keby nový zákon priniesol skutočnú zmenu systému, a nie perestrojku, táto debata by nemala zmysel. Bolo by totiž jasné, že štát používa dane na financovanie vzdelávania, nie na financovanie organizácií. Teda každý vzdelávací program by mal svoju cenu a na každého žiaka, ktorý tento vzdelávací program absolvuje, poukáže štát peniaze tej organizácii, ktorá mu vzdelávanie podľa príslušného programu poskytol. V tomto zmysle sa školou stáva každá inštitúcia, poskytujúca vzdelanie podľa zákonom definovaného vzdelávacieho programu. Či škola poskytuje jeden, alebo desať vzdelávacích programov, či sú tie programy podobné, alebo nie, alebo kto je zriaďovateľom školy – to všetko sa stáva nepodstatným.
Druhým príkladom sú samotné vzdelávacie programy. V predreformnom zákone bola veta: „Vo veciach výchovy a vzdelávania sú školy priamo riadené Ministerstvom školstva...“ V praxi to vyzeralo tak, že štát definoval predmety, ich obsah, počet hodín pre každý predmet v každom ročníku, ich obsah v jednotlivých ročníkoch a často ešte aj poradie tematických celkov. Na to všetko boli napísané učebnice – jednotné v každej škole. Ľahko sa organizovali predmetové olympiády, jednoduchšie bolo sťahovanie žiakov. Úloha učiteľa bola odučiť učivo v súlade s predpisom. Ak žiaci učivo v stanovenom postupe a tempe nezvládali, alebo boli, naopak, brzdení v rozvoji, učiteľ mohol iba bezmocne pokrčiť plecami: je mi to ľúto, postupujem podľa predpisu. Alebo niečo zmenil „na vlastnú päsť“ a dúfal, že „si to pred inšpekciou obháji“. Reformný zákon vetu o priamom riadení škôl ministerstvom neobsahuje. Rozdelil kompetencie medzi štát a školu. Cieľ: dať učiteľom možnosť prispôsobiť postup vzdelávania konkrétnej škole, triede. Záujem štátu je, aby na konci stupňa vzdelávania (nie na konci každého ročníka) všetci žiaci preukázateľne zvládli určitý rozsah vedomostí a zručností, ale nie je záujem štátu prikazovať, ako sa k nim má žiak s pomocou učiteľa prepracovať. To je, samozrejme, zásadná zmena. Učiteľ má dostať časť práv, ale aj povinností, ktoré mal predtým štát. Niektorí sa tejto možnosti potešili, lebo na ňu boli pripravení a len čakali na príležitosť. Iní sa trápili. Samozrejme, bolo by úplne namieste podporiť implementáciu zmien: komunikáciou, metodickými materiálmi, vzdelávaním učiteľov, vypracovaním vzorových riešení pre tvorbu školských vzdelávacích programov, adaptáciu sťahujúcich sa žiakov... Namiesto toho prišiel perestrojkový prístup: štátny vzdelávací program bol – v rozpore so zákonom – vypracovaný po ročníkoch a bol natoľko podrobný, že tí, ktorí sa na slobodu tešili, boli sklamaní. Aj naďalej dúfajú, že si svoje inovácie pred inšpekciou obhája. Štát si ponechal monopol na schvaľovanie jednotných učebníc, čím aj naďalej pomerne úspešne priamo riadi školy vo veciach výchovy a vzdelávania...
.čakanie na reformu
Podčiarknuté a sčítané, školský zákon z roku 2008 a všetko, čo s ním súviselo, nepriniesol želanú reformu. Namiesto toho, aby bol systém reformovaný, zostal deformovaný nesúrodým spojením dvoch odlišných svetonázorových koncepcií. Je riešením návrat k starému systému? Ten zlyhával. Myslím, že treba urobiť skutočnú reformu – zmenu systému. Ale tak, aby ju ľudia zvládli – inak sa nepodarí. V skutočnosti oveľa viac síl ako zmene systémových pravidiel treba venovať podpore ľudí, ich rastu a odvahe na inovácie: 1. Dôkladne celý systém premyslieť , ukázať a vysvetliť jeho finálnu podobu; 2. Nastaviť prechodné obdobia, aby sa zmeny na seba funkčne nadväzovali ; 3. Každý krok dôkladne odkomunikovať ; 4. Ak je to možné, najprv zmeny odpilotovať; 5. Vypracovať alternatívne nezáväzné vzorové riešenia úloh, ktoré sú pre školy a učiteľov nové; 5. Adekvátne zaplatiť kreatívnu prácu učiteľov. Stále dúfam, že reforma je možná. Kvôli našim deťom a kvôli našej krajine.
Autor bol od marca 2011 do apríla 2012 námestník riaditeľky Štátneho pedagogického ústavu
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.