Preto radšej zdôrazňuje, že je to z lásky ku krajine, kultúre a, teraz to najzaujímavejšie: inteligencii Ruska. Vraj by sa aj bez francúzskeho zvýšenia daní presťahoval už dávno. Nuž, ale neurobil to ani dávno, ba ani nedávno, ale až teraz. Napriek nespochybniteľným hereckým výkonom v minulosti, milovnícky pátos v jeho najnovšej role páchne akousi „umelinou“ či rovno gýčom.
.do Ruska, za slobodou
Dejiny poznajú viacero vĺn, druhov a motívov migrácie medzi Ruskom a Západom. Rovnako aj vzájomných sympatií a antipatií. Mohli by sme ich preberať veľmi dlho, Rusko je, koniec koncov, krajina veľkých protikladov, a teda môže predstavovať veľmi rôzne zdroje tak príťažlivosti, ako aj pocitov odporu. Ale aby sa do Ruska utekalo pre ekonomické slobody – to tu veru ešte nebolo, napriek tomu, že vysoké progresívne zdanenie na Západe nie je žiadnou veľkou novotou, aspoň pre tých, ktorých pamäť siaha trochu ďalej než po triumfalistické 90. roky. „Prípad Depardieu“ by izolovaný mohol vyzerať ako „úlet“ výstredného jednotlivca. Zdá sa však, že má zaujímavejší kontext – a ten stojí za krátke pristavenie. Môže sa ukázať príznačným pre našu dobu, a aj pre vývoj našej vlastnej politickej scény. A nepochybne súvisí s dnešnou ekonomickou krízou.
Nikto azda seriózne nepochybuje o hodnotách ruskej kultúry. Bolo by ešte smiešnejšie, keby sme sa začali hádať na tému krás ruskej krajiny. Čo však slobodymilovný človek môže sotva obdivovať, je ruský spôsob vládnutia. Ak ho niekto kladie za vzor Západu, musíme sa pýtať, aké motívy ho vedú, a akými predstavami sa jeho obdiv inšpiruje. A zodpovedajú vôbec jeho „ideály“ ruskej realite? To posledné nie je ani zďaleka samozrejmé. Poznáme významné príklady nepochybne vysoko inteligentných a vzdelaných osôb na Západe, ktoré prejavovali neuveriteľne hlúpo nekritický obdiv k Stalinovi a jeho režimu. Neboli to zďaleka len komunisti; u nich by bol podobný obdiv aspoň viac pochopiteľný než u „buržoázno-humanistických“ intelektuálov, bohémov alebo dokonca veľkopodnikateľov. Samozrejme, vieme, že dnešné Rusko nie je ZSSR a Putin nie je Stalin. Chce však napriek tomu niekto tvrdiť, že dnešní saturovaní zbohatlíci, odcudzení intelektuáli či proti vlastnej spoločnosti rebelujúci umelci sú pri styku s autoritárskymi vodcami iných krajín imúnni proti zvodom, akým svojho času podľahol G. B. Shaw alebo manželia Webbovci? Množstvo príkladov svedčí o opaku.
.ja na to mám, vy nuly!
Depardieu sa asi v Rusku nebude príliš stýkať s odporcami režimu, hoci je možné, že hostiteľskí mocipáni mu zariadia kontakt s nejakými správne vybranými osobami, uplatniac svoje legendárne zručnosti. A ako je to s jeho milovanou inteligenciou? Hovoríme tu o fenoméne, typickom v klasickej podobe najmä pre Rusko 19. storočia. V Rusku sa vtedy len pomaly vyvíjali niektoré atribúty modernej industriálnej spoločnosti. Bola tu takmer neprítomná trieda buržoázie, o ktorej Komunistický manifest vyhlasoval, že zohrala v dejinách zvrchovane revolučnú úlohu. Spolu s ňou chýbal priemyselný proletariát, do ktorého Marx vkladal svoje nádeje na oslobodenie ľudstva. Akokoľvek sa však v Rusku niektoré javy nedostavovali, boli tu iné výraznejšie prítomné, významné aj v tom, že mohli poukazovať na niektoré skryté procesy pod povrchom západnej spoločnosti. V Rusku vznikla zvláštna trieda viac-menej vzdelaných, často chudobných osôb, ktoré, dosiahnuc istú mieru sebauvedomenia, začali reflektovať problémy doby a svojej krajiny. Zároveň sa však ocitli vo zvláštnom spoločenskom vákuu, odrezané od možnosti politickej participácie, ba aj od prostej možnosti beztrestne zverejniť svoje názory. Boli to osoby a skupiny sužované pocitom odcudzenia od existujúceho poriadku, úzkosti zo všadeprítomnej perzekúcie a udavačov, aj obsedantným pocitom viny voči nevoľníckemu ľudu. To všetko znemožňuje politickú činnosť a núti uchyľovať sa ku konšpiračným praktikám ilegálnych „krúžkov“, k metafyzike, chiliastickým víziám a nakoniec k revolučným a teroristickým doktrínam. Ruská inteligencia bola, skrátka, triedou nešťastnou, rozorvanou, a – ak použijeme Dostojevského slovník – posadnutou.
Čo by si Depardieu v takejto spoločnosti počal? Predvádzajúc svoj slaninou obrastený pupok pod tradičnou rubaškou v prítomnosti ruskej smotánky pripomína skôr výstredného multimilionára, ktorý je doma všade, viac však tam, kde sú nižšie dane. Jeho rusofilné vzplanutie sa nenapája z doposiaľ typických a tradičných zdrojov, a už vôbec to nie je gesto solidarity s biednymi a nešťastnými. Skutočné, hoci oficiálne nepriznané posolstvo jeho gesta znie: „Ja na to mám, vy nuly!“ Celé to páchne neúprimnosťou a postmoderne frivolnou hrou s významovo vyprázdnenými symbolmi. Z oboch strán. A pripomína to istý nemilý príznak, ktorý sa vyskytuje aj v našich končinách. Nemyslím na „tradičných“ slavjanofilov. Ide o opätovne rastúci obdiv v radoch istého druhu „novej pravice“ ku krajinám, kombinujúcim nízke dane a vysoký ekonomický rast s policajným, technokraticko-donucujúcim alebo militaristickým štýlom vládnutia. V „krúžkoch“ týchto osôb pritom nie je nijakou vzácnosťou prirovnávanie EÚ k Stalinovmu ZSSR alebo tretej ríši či precítene vynášané kliatby nad „socializmom“ v USA pod Obamovým vedením. Ktovie, možno viacerí obdivovatelia Pinocheta a východoázijských tigrov čoskoro vzplanú láskou novou: ku Kremľu; záleží na vývoji okolností. Tejto láske v každom prípade chýba démonický zápal revolučnej inteligencie aj jej zúfalá situácia. Je to nezáväzný flirt, na ktorý jednako treba disponovať istými „prostriedkami“. Alebo, ako píše dámsky časopis na tému milostných vzťahov, „romantika niečo stojí“. Zabudnite na disidentskú, rozorvanú a strapatú inteligenciu, trpiacu nespavosťou! Máme novú dobu. A nových hrdinov.
Autor je vysokoškolský pedagóg, napísal knihu Diablova práca. Úvahy o totalitarizme (2005).
.do Ruska, za slobodou
Dejiny poznajú viacero vĺn, druhov a motívov migrácie medzi Ruskom a Západom. Rovnako aj vzájomných sympatií a antipatií. Mohli by sme ich preberať veľmi dlho, Rusko je, koniec koncov, krajina veľkých protikladov, a teda môže predstavovať veľmi rôzne zdroje tak príťažlivosti, ako aj pocitov odporu. Ale aby sa do Ruska utekalo pre ekonomické slobody – to tu veru ešte nebolo, napriek tomu, že vysoké progresívne zdanenie na Západe nie je žiadnou veľkou novotou, aspoň pre tých, ktorých pamäť siaha trochu ďalej než po triumfalistické 90. roky. „Prípad Depardieu“ by izolovaný mohol vyzerať ako „úlet“ výstredného jednotlivca. Zdá sa však, že má zaujímavejší kontext – a ten stojí za krátke pristavenie. Môže sa ukázať príznačným pre našu dobu, a aj pre vývoj našej vlastnej politickej scény. A nepochybne súvisí s dnešnou ekonomickou krízou.
Nikto azda seriózne nepochybuje o hodnotách ruskej kultúry. Bolo by ešte smiešnejšie, keby sme sa začali hádať na tému krás ruskej krajiny. Čo však slobodymilovný človek môže sotva obdivovať, je ruský spôsob vládnutia. Ak ho niekto kladie za vzor Západu, musíme sa pýtať, aké motívy ho vedú, a akými predstavami sa jeho obdiv inšpiruje. A zodpovedajú vôbec jeho „ideály“ ruskej realite? To posledné nie je ani zďaleka samozrejmé. Poznáme významné príklady nepochybne vysoko inteligentných a vzdelaných osôb na Západe, ktoré prejavovali neuveriteľne hlúpo nekritický obdiv k Stalinovi a jeho režimu. Neboli to zďaleka len komunisti; u nich by bol podobný obdiv aspoň viac pochopiteľný než u „buržoázno-humanistických“ intelektuálov, bohémov alebo dokonca veľkopodnikateľov. Samozrejme, vieme, že dnešné Rusko nie je ZSSR a Putin nie je Stalin. Chce však napriek tomu niekto tvrdiť, že dnešní saturovaní zbohatlíci, odcudzení intelektuáli či proti vlastnej spoločnosti rebelujúci umelci sú pri styku s autoritárskymi vodcami iných krajín imúnni proti zvodom, akým svojho času podľahol G. B. Shaw alebo manželia Webbovci? Množstvo príkladov svedčí o opaku.
.ja na to mám, vy nuly!
Depardieu sa asi v Rusku nebude príliš stýkať s odporcami režimu, hoci je možné, že hostiteľskí mocipáni mu zariadia kontakt s nejakými správne vybranými osobami, uplatniac svoje legendárne zručnosti. A ako je to s jeho milovanou inteligenciou? Hovoríme tu o fenoméne, typickom v klasickej podobe najmä pre Rusko 19. storočia. V Rusku sa vtedy len pomaly vyvíjali niektoré atribúty modernej industriálnej spoločnosti. Bola tu takmer neprítomná trieda buržoázie, o ktorej Komunistický manifest vyhlasoval, že zohrala v dejinách zvrchovane revolučnú úlohu. Spolu s ňou chýbal priemyselný proletariát, do ktorého Marx vkladal svoje nádeje na oslobodenie ľudstva. Akokoľvek sa však v Rusku niektoré javy nedostavovali, boli tu iné výraznejšie prítomné, významné aj v tom, že mohli poukazovať na niektoré skryté procesy pod povrchom západnej spoločnosti. V Rusku vznikla zvláštna trieda viac-menej vzdelaných, často chudobných osôb, ktoré, dosiahnuc istú mieru sebauvedomenia, začali reflektovať problémy doby a svojej krajiny. Zároveň sa však ocitli vo zvláštnom spoločenskom vákuu, odrezané od možnosti politickej participácie, ba aj od prostej možnosti beztrestne zverejniť svoje názory. Boli to osoby a skupiny sužované pocitom odcudzenia od existujúceho poriadku, úzkosti zo všadeprítomnej perzekúcie a udavačov, aj obsedantným pocitom viny voči nevoľníckemu ľudu. To všetko znemožňuje politickú činnosť a núti uchyľovať sa ku konšpiračným praktikám ilegálnych „krúžkov“, k metafyzike, chiliastickým víziám a nakoniec k revolučným a teroristickým doktrínam. Ruská inteligencia bola, skrátka, triedou nešťastnou, rozorvanou, a – ak použijeme Dostojevského slovník – posadnutou.
Čo by si Depardieu v takejto spoločnosti počal? Predvádzajúc svoj slaninou obrastený pupok pod tradičnou rubaškou v prítomnosti ruskej smotánky pripomína skôr výstredného multimilionára, ktorý je doma všade, viac však tam, kde sú nižšie dane. Jeho rusofilné vzplanutie sa nenapája z doposiaľ typických a tradičných zdrojov, a už vôbec to nie je gesto solidarity s biednymi a nešťastnými. Skutočné, hoci oficiálne nepriznané posolstvo jeho gesta znie: „Ja na to mám, vy nuly!“ Celé to páchne neúprimnosťou a postmoderne frivolnou hrou s významovo vyprázdnenými symbolmi. Z oboch strán. A pripomína to istý nemilý príznak, ktorý sa vyskytuje aj v našich končinách. Nemyslím na „tradičných“ slavjanofilov. Ide o opätovne rastúci obdiv v radoch istého druhu „novej pravice“ ku krajinám, kombinujúcim nízke dane a vysoký ekonomický rast s policajným, technokraticko-donucujúcim alebo militaristickým štýlom vládnutia. V „krúžkoch“ týchto osôb pritom nie je nijakou vzácnosťou prirovnávanie EÚ k Stalinovmu ZSSR alebo tretej ríši či precítene vynášané kliatby nad „socializmom“ v USA pod Obamovým vedením. Ktovie, možno viacerí obdivovatelia Pinocheta a východoázijských tigrov čoskoro vzplanú láskou novou: ku Kremľu; záleží na vývoji okolností. Tejto láske v každom prípade chýba démonický zápal revolučnej inteligencie aj jej zúfalá situácia. Je to nezáväzný flirt, na ktorý jednako treba disponovať istými „prostriedkami“. Alebo, ako píše dámsky časopis na tému milostných vzťahov, „romantika niečo stojí“. Zabudnite na disidentskú, rozorvanú a strapatú inteligenciu, trpiacu nespavosťou! Máme novú dobu. A nových hrdinov.
Autor je vysokoškolský pedagóg, napísal knihu Diablova práca. Úvahy o totalitarizme (2005).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.