Lotroviny Pištu Vandala

Napríklad vezieme sa autom po Prievozskej a zrazu vidíme, že dve postavy sú v akomsi zvláštnom tanci. Jeden z aktérov je chvíľu vo vzduchu, chvíľu na zemi. Druhý z nich, ten väčší, je motorom. Roztáča šialené kolo. Nebýva zvykom, že by v tomto ponurom meste ľudia tancovali bláznivé domorodé tance uprostred dňa a na verejnosti. Preto zbystríme. Obraz sa vyčíri a vidíme, že testosterónový nadšenec mastí svoju družku, dáva jej cez „držku“.
Moja žena skríkne: „Zastav!“ no ja ešte chvíľu pokračujem v jazde. Hysterickosť druhého „Zastav!“ mi pritlačí nohu na brzdu. Manželka vybehne a kričí hlasom, aký som nikdy nepočul. Rozrezala by ním kovovú tabuľu. „Necháš ju, ty hajzel! Už volám na teba fízlov!“ vreští a máva telefónom, akože už je s nimi v kontakte. Agresor zmizne v prvom vchode a obeť si cupitá, akoby ju pred chvíľou ani nikto nemangľoval.
Celé to trvalo dvadsať sekúnd a už sme fujazdili kade ľahšie.
„Videl si ho, idiota!“ vrčala ďalej a ja som si pripadal ako zbabelec, ktorý vypleštene sedí v aute a cmúľa cukríčky, pokým jeho žena odkláňa z obežnej dráhy Zeme smrtonosný asteroid.
Pre svoju nečinnosť som však mal rozumové argumenty rokmi cibrenej „nevšímavej otrlosti“: „Veď okolo chodilo množstvo ľudí a nikto nič nepodnikol. Zrejme vedeli, prečo. A čo ak ju bil oprávnene? Načapal ju s milencom, prehajdákala dedičstvo, narobila dlžoby. Čo ak to začala ona? Čo ak bojoval za svoje ideály, vieru, presvedčenie...“
„Vy chlapi len mudrujete, zvažujete za a proti, robíte analýzy a výsledok je taký, že sedíte na zadku a smradíte vo fotelkách, lebo sa bojíte, že by vám dal niekto po papuli.“ povedala a mávla rukou.
Milí priatelia, mala pravdu. Ale tak, ako nemôže každý tancovať balet, nemôže byť každý človek hrdina ani mučeník. Ale je dobré, ak nám má kto nastaviť zrkadlo.