Domy ma bavia
Vždy ma bavilo pozerať si domy. Mal som z toho taký nádherný zážitok, ako by som sa najedol najlepšieho jedla či videl vymakaný film. Začalo sa to asi v Ríme, kde som žil štyri roky, naši ma riadne prehnali pamiatkami, v kuse, v kuse, v kuse, takže teraz tie rímske obchádzam oblúkom. Čím som starší, tým je ťažšie násť budovu, ktorá mi dokáže poskytnúť silnú emóciu. Aj s hudbou je to podobne. Ak ma však nejaká nadchne, šetrím si ju, nepúšťam ju dokola, lebo viem, že existuje len konečný počet počutí, pokým mi nezovšednie.
Skladám
Kapela je krásne hoby, len už na ňu nie je toľko času. Teraz síce máme dva mesiace parádne voľno, ale v apríli zas ideme na turné s albumom Menšina. Väčšinu textov skladám ja, bolo mi to vždy blízke, obaja rodičia celý život robia s literatúrou, dedo bol básnik, od základky som písal eseje do rôznych súťaží.
Na chalupe som
Chalupa je fantastické miesto, samota bez vody, keď som žil v New Yorku, nebol deň, aby som si na ňu nespomenul. Čo tam robím? Som. Prvé tri dni len sedím a pozerám okolo seba. Nie som ten typ na chalupárske práce, radšej vymýšľam, napríklad letnú exteriérovú kúpeľňu. Drevené plató, z ktorého vyrastá marhuľa, napustí sa sud, večer je voda zohriata od slnka, dá sa sprchovať.
Nakupujem rád
Rád nakupujem topánky, môj rekord je 36 funkčných párov. Bavia ma, sledujem ich dizajn, aj keď potom nosím väčšinou stále jedny. Žene topánky ani oblečenie nekupujem, lebo ani po rokoch neviem odhadnúť jej vkus, hoci ho má absolútne fantastický. Ale kupujem jej kvety, často, len tak. To že som spoznal svoju ženu, je najlepšia vec, čo sa mi udiala v živote.
Odriekam si
Rád sa pozerám na televízor, aj keď to považujem za vyhodený čas, a milujem sladkosti. Proti makovým lokšiam nemám šancu. Kebyže nemám pevnú vôľu, tak som obrovský. Hudobníci vedia, aké nebezpečné sú nočné zastávky na pumpách. Väčšinou si tam len smutne kúpim minerálku. Pracujem na tom, aby jedlo pre mňa nebolo udalosťou dňa.
Prvý dojem mi nejde
Som kráľ zlého prvého dojmu, 90 percent ľudí, ktorí ma vidia prvýkrát, si po piatich minútach myslia, že som úplný debil. Len tí, čo vyčkajú ďalších desať minút, azda zistia, že to tak nie je. Keď mi niečo nejde najlepšie, nemám problém si to priznať, ale keď mi niečo ide, tak sa netvárim, že nie. Usilujem sa vyjsť s každým mierumilovne, som totálny vyjednávač, otec je diplomat a ja som pri ňom pochopil, že vhodne zvolené slovo v správnom momente má väčší význam ako hocičo iné.
Rád chválim
Keď sa mi niečo páči, rád to pochválim. Nájdem si mail či telefón aj na človeka, ktorého osobne nepoznám, len aby som mu povedal, že urobil niečo super. Človek potrebuje dobrú spätnú väzbu, zvlášť na Slovensku, kde ľudia radi hovoria zlé veci. Nie som ako klasickí pravdári, ktorí, aj keď to nikoho nezaujíma, majú pocit, že musia vždy povedať bolestivú pravdu. Veď sme kamaráti, argumentujú. Ja musím cítiť, že človek je na kritiku pripravený a nezdevastuje ho to. Niekedy by som rád povedal krutú pravdu, ale nádej je dôležitejšia ako skúsenosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.