Skepsa je oprávnená z celej škály dôvodov. Predovšetkým, prezident má na hospodársku politiku podstatne menší dosah, než sa na prvý pohľad zdá. Aj keď je hlavou exekutívy, prakticky všetky relevantné rozhodnutia sú prijímané Kongresom, ktorý sa vyznačuje podstatne väčšou mierou autonómie než parlamenty, ktoré poznáme z Európy. Navyše, prezident čelí rozdelenému Kongresu, s republikánskou väčšinou v Snemovni reprezentantov, a to v situácii nevídanej straníckej polarizácie.
Ďalšie dôvody na skepsu ponúka podrobnejší pohľad na prezidenta samotného – a tiež na jeho výsledky z prvého volebného obdobia. Akokoľvek Obamovi nemožno uprieť šarm a výrečnosť, jeho schopnosti ako efektívneho vyjednávača sú obmedzené, nehovoriac o samotnom obsahu hospodárskej politiky, ktorý je jeho srdcu najbližší.
V čase jeho nástupu do funkcie sa zasadil o prijatie masívneho fiškálneho stimulu, zdôvodneného keynesiánskymi argumentmi. Celková veľkosť vládnych výdajov pre roky 2009 až 2019 v rámci prijatého Recovery and Reinvestment Act je odhadovaná na 831 miliárd dolárov. Keynesiánsky argument pre fiškálny stimulus však nerieši to, ako efektívne sú tieto prostriedky minuté, pointou je iba ich rýchle minutie za účelom zamestnania nečinných výrobných faktorov. V realite však na kvalite verejných výdajov záleží. Lenže Obama v roku 2009 úplne rezignoval na akúkoľvek snahu ovplyvniť obsah fiškálneho stimulu a ponechal na členoch Kongresu, aby pretavili bezprecedentnú výdajovú expanziu na svoj politický osoh, a to cielenými programami, zameranými na ich vlastné volebné obvody.
Obama vyniká ako vzletný rečník a charizmatická osobnosť, ale v prvom volebnom období preukázal len malú trpezlivosť s každodenným chodom svojho úradu. Prezidentova Rada ekonomických poradcov, tradične veľmi dôležitý poradný orgán prezidenta, za Obamu trpela zlým manažmentom a nebývalo vysokým obratom svojich predsedov, ktorí zo svojho postu odchádzali viditeľne frustrovaní.
Jednoducho povedané, Obama sa nezdá dobrým lídrom do ekonomickej nepohody. A tej si Amerika ešte užije dosť, vzhľadom na dva hlboké problémy, ktoré sa za Obamovho vládnutia nepodarilo napraviť. Prvým je dlhodobé spomalenie rastu produktivity, ktoré sa začalo už v sedemdesiatych rokoch a ktoré je zodpovedné okrem iného za faktickú stagnáciu reálnej mediánovej mzdy v krajine za posledných štyridsať rokov. Druhým, súvisiacim problémom je dlhodobo neudržateľná fiškálna situácia Spojených štátov. Či už Obamovi fandíte, alebo nie, všetci musíme dúfať, že v najbližších štyroch rokoch sa americkej ekonomike bude dariť lepšie – hoci aj napriek čerstvo inaugurovanému prezidentovi. Autor je ekonóm v Legatum Institute v Londýne.
Ďalšie dôvody na skepsu ponúka podrobnejší pohľad na prezidenta samotného – a tiež na jeho výsledky z prvého volebného obdobia. Akokoľvek Obamovi nemožno uprieť šarm a výrečnosť, jeho schopnosti ako efektívneho vyjednávača sú obmedzené, nehovoriac o samotnom obsahu hospodárskej politiky, ktorý je jeho srdcu najbližší.
V čase jeho nástupu do funkcie sa zasadil o prijatie masívneho fiškálneho stimulu, zdôvodneného keynesiánskymi argumentmi. Celková veľkosť vládnych výdajov pre roky 2009 až 2019 v rámci prijatého Recovery and Reinvestment Act je odhadovaná na 831 miliárd dolárov. Keynesiánsky argument pre fiškálny stimulus však nerieši to, ako efektívne sú tieto prostriedky minuté, pointou je iba ich rýchle minutie za účelom zamestnania nečinných výrobných faktorov. V realite však na kvalite verejných výdajov záleží. Lenže Obama v roku 2009 úplne rezignoval na akúkoľvek snahu ovplyvniť obsah fiškálneho stimulu a ponechal na členoch Kongresu, aby pretavili bezprecedentnú výdajovú expanziu na svoj politický osoh, a to cielenými programami, zameranými na ich vlastné volebné obvody.
Obama vyniká ako vzletný rečník a charizmatická osobnosť, ale v prvom volebnom období preukázal len malú trpezlivosť s každodenným chodom svojho úradu. Prezidentova Rada ekonomických poradcov, tradične veľmi dôležitý poradný orgán prezidenta, za Obamu trpela zlým manažmentom a nebývalo vysokým obratom svojich predsedov, ktorí zo svojho postu odchádzali viditeľne frustrovaní.
Jednoducho povedané, Obama sa nezdá dobrým lídrom do ekonomickej nepohody. A tej si Amerika ešte užije dosť, vzhľadom na dva hlboké problémy, ktoré sa za Obamovho vládnutia nepodarilo napraviť. Prvým je dlhodobé spomalenie rastu produktivity, ktoré sa začalo už v sedemdesiatych rokoch a ktoré je zodpovedné okrem iného za faktickú stagnáciu reálnej mediánovej mzdy v krajine za posledných štyridsať rokov. Druhým, súvisiacim problémom je dlhodobo neudržateľná fiškálna situácia Spojených štátov. Či už Obamovi fandíte, alebo nie, všetci musíme dúfať, že v najbližších štyroch rokoch sa americkej ekonomike bude dariť lepšie – hoci aj napriek čerstvo inaugurovanému prezidentovi. Autor je ekonóm v Legatum Institute v Londýne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.