Školská reforma mohla mať v minulom volebnom období, ak by politici konali, tvár Zuzany Humajovej. Analytička Konzervatívneho inštitútu má v hlave jasnú predstavu, ako by mali fungovať naše základné a stredné školy.
.ste spoluautorkou reformy základných a stredných škôl a ako analytička sa zamýšľate nad tým, ako zmeniť školský systém. Ako ste sa vlastne k tomu dostali?
Vyštudovala som učiteľský smer na Filozofickej fakulte UK, ale pôvodne som učiť nechcela. Do školstva ma vtiahlo v polovici 90. rokov až moje dieťa, ktoré študovalo na cirkevnej bilingválnej škole v experimentálnom overovaní a celé to dianie na škole ma veľmi zaujímalo.
.boli ste niekedy aj klasickou učiteľkou?
Áno, učila som slovenčinu a nemčinu. Potom som bola zástupkyňou riaditeľa, vytvárala som nové učebné osnovy, čo mi otvorilo nové obzory. Spolu s ďalšími kolegami sme sa potom rozhodli založiť súkromnú školu a práve vtedy som začala vnímať, ako funguje celý ten systém. Zistila som, že hoci po roku 1989 sa urobilo veľa systémových zmien, školstvo ostalo uzavreté a inovatívne zmeny sa pre finančné a byrokratické prekážky veľmi robiť nedajú.
.čo to malo byť za školu?
Tiež bilingválna súkromná škola. Mali sme dobré kontakty so zahraničím, rátali sme so zahraničnými kvalifikovanými lektormi a mali sme už pripravenú koncepciu, ktorú sme potom chceli ponúkať aj ďalej. Ale nezískali sme peniaze a tím ľudí sa rozpŕchol.
.aké skúsenosti ste si odniesli zo svojej učiteľskej praxe?
Veľmi dobré. Naša škola intenzívne spolupracovala s rodičmi a už v tom čase sme mali – na bilingválnej škole! – aj integrované deti s poruchami dyslexie a dysgrafie. Vytvárali sme pre ne špeciálne programy a išlo nám to.
.dnes pôsobíte ako analytička v Konzervatívnom inštitúte. Prečo?
Už dávnejšie som mala v hlave istý reformný koncept. Ale všetci sa tu v reformných návrhoch orientovali len na vysoké školy, tie základné a stredné stáli na okraji záujmu. Ani ľudí z prostredia MESA 10 sa mi nepodarilo presvedčiť, že pri reforme nemá ísť iba o decentralizáciu riadenia či peňazí, ale aj o obsah toho, čo sa majú deti učiť. A že ten systém musí byť nastavený aj hodnotovo. Celkom prirodzene sme sa v tomto názore zhodli s Petrom Zajacom a KI sa rozhodol, že aj školstvo bude jednou z jeho nosných tém.
.prečo základné a stredné školy ani v tom takzvanom reformnom prostredí nikoho nezaujímali?
Tieto školy sú súčasťou povinnej školskej dochádzky, berie sa ako úplná samozrejmosť, že štát diktuje školám, čo sa má učiť a vlastne sa o ne stará. Nijakému protrhovému reformátorovi sa preto do tejto oblasti nechce veľmi liezť. A navyše, školstvo nie je nijaká zlatá baňa. Školy nezarábajú peniaze, naopak, do nich treba investovať. Ďalším problémom je, že zvíťazila politická nad odbornou rétorikou. Stagnuje pedagogický výskum, nemáme výstupy odborníkov, ktorí by mohli inšpirovať politikov. Preto degeneruje odborné prostredie a preto je aj spoločenská diskusia biedna.
.ivana Škodová nám povedala, že na Slovensku sa vážne venuje problematike siekt asi šesť ľudí. Koľko ľudí vážne premýšľa nad reformou školského systému?
Odborníci, ktorí sa pozerajú na školstvo ako na celok a premýšľajú nad jeho reformou, sa dajú zrátať na prstoch jednej ruky. Ale je tu dosť ľudí, ktorí sa vyznajú v jednotlivých oblastiach vzdelávacieho systému.
.na Slovensku je sedem pedagogických fakúlt, na ktorých učia desiatky profesorov a docentov. Nie sú tam nejaké reformné nápady a zaujímavé osobnosti?
Mám pocit, že mnohí si strážia len vlastnú kariéru a svoj úzko špecializovaný záber. Koncepčne premýšľavých ľudí tam veľa nie je. Ale poznám odborníkov, ktorí sú z toho prostredia frustrovaní a radšej o koncepčných veciach s nami komunikujú v think-tanku.
.najznámejším slovenským pedagógom je Miron Zelina, autor projektu Milénium, ktorému sa podarilo spropagovať svoj pohľad na školstvo ako nikomu inému. Ako hodnotíte jeho úlohu?
Milénium bola štátna objednávka od ministra Ftáčnika, ktorý chcel, aby vznikol nejaký reformný koncept. V tom čase bolo užitočné, aby sa niektoré jeho princípy naplnili.
.aké?
Napríklad, že deti treba viesť k schopnosti použiť naučené veci, vedieť s nimi narábať. Veľká chyba bola v tom, že sa Milénium povýšilo na jediný koncepčný dokument, hoci to bola iba všeobecná vízia bez jasnej stratégie. Tým, že nevzniklo nič nové, všetci začali k Miléniu vzhliadať ako k modle a dnes sa považuje za samozrejmosť, že školy majú učiť podľa tvorivo-humanistickej teórie Milénia.
.nový minister školstva Mikolaj (SNS) prišiel s novým školským návrhom zákona. V ňom označuje za nový cieľ vzdelávania práve tvorivo-humanistický prístup. O čo vlastne ide?
Ide o to, že deti sa majú v škole dobre cítiť a ich tvorivý potenciál sa má čo najviac rozvinúť.
.každý chce, aby sa jeho dieťa v škole dobre cítilo...
Iste, ale primárnym prostredím dieťaťa je rodina, kde všetko to, o čom táto teória hovorí, by deti mali dostať. Samozrejme, dobre to znie pre rodičov, ktorých dieťa je v stálom strese. Zaneprázdnení rodičia tiež chcú, aby škola dala ich deťom to, čo im oni nevedia dať. Je však úlohou školy suplovať rodinu, alebo je ňou odovzdávanie nejakého kultúrneho kódu a sumy poznatkov?
.vaša odpoveď?
Mne prekáža, že tu neexistuje o tejto veci diskurz, že tu sa na niečo jednoducho len naskočilo. V učebniciach pedagogiky sa dočítate o mnohých pedagogických smeroch, z ktorých všetky sú legitímne. My však chceme zákonom povýšiť jednu teóriu na jedinú, podľa ktorej majú vzdelávať všetky školy. A to je návrat pred rok 1989.
.naše deti majú vedieť jazyky, mať obrovské množstvo vedomostí a zároveň absolvovať rôzne výchovy od náboženskej cez sexuálnu až po multikultúrnu. Môže to škola zvládnuť tak, aby v nej dieťa netrávilo celý deň?
Ani minister, ani náš inštitút nie sú schopní nadizajnovať ideálnu školu. Preto potrebujeme pluralitné prostredie, kde si každý rodič bude môcť vybrať takú školu, ktorá mu vyhovuje. Takéto prostredie by prinieslo diskusiu aj o tom, ktorý prístup je lepší a ktorý horší.
.podľa vás by mala škola čo naučiť?
Je slovenskou raritou, že my tu v pedagogickom pojmosloví umelo rozlišujeme medzi vzdelaním a výchovou. Je to vidieť na delení predmetov – na čisto výchovné a vzdelávacie, pritom to delenie nezodpovedá realite. Aj na výtvarnej výchove sa deti vzdelávajú – učia sa rôzne techniky, história umenia. A teraz sa tlačia do škôl ďalšie výchovy. Chaos v pojmoch spôsobí obrovský problém aj pri vytváraní integrovaných predmetov. Budú vzdelávacie, budú výchovné?
.dlhodobo voláte po tom, aby si školy vytvárali vlastné školské programy. Nový návrh zákona zavádza dvojúrovňový model vzdelávania: štát stanoví základ učiva a školy si k nemu pridajú vlastné programy. Nie je to vlastne naplnenie vašej predstavy?
Sú dve možnosti – buď sa to ministrovi Mikolajovi čiastočne podarí presadiť, ale tým pádom zhasne očakávanie reformy, teda zanikne v spoločnosti poletujúca túžba po tom, aby sa deti učili inak, aby školy fungovali inak. Keď sa opýtate rodičov, oni nevedia pomenovať, čo sa má stať, iba vedia, že niečo sa v tých školách má udiať. A keď sa to formálne udeje, tak si všetci odškrtnú, že sa to už urobilo. Reformný potenciál zhasne. A už sa s tým nebude dať nič urobiť.
.druhá možnosť je aká?
Možno sa vďaka Mikolajovmu návrhu predsa len vytvorí prostredie, ktoré sa postupne a pomaly bude dať napĺňať zmysluplnými vecami.
.existuje teda aj optimálnejší variant, že to aj s Mikolajovým zákonom nebude celkom stratené?
Áno, je to možné. A bola by som náchylná veriť aj v túto optimistickú možnosť, keby existovali páky, ktorými si školské prostredie už samo bude veci ďalej usmerňovať.
.v ministrovom návrhu zákona sú tie páky, či nie?
Nie je to tak. Jeho návrh nerozpúšťa autoritársku centrálnu moc, on ju, naopak, posilňuje. Naďalej bude zoznam predmetov a tém definovaný na úrovni štátu. Školám ostane veľmi malý priestor. A ďalšia zlá vec – kvalitu škôl bude kontrolovať iba štátna školská inšpekcia.
.to nestačí?
Nie, kvalita škôl by mala byť hodnotená na externej aj internej úrovni, a aj štátnymi, aj neštátnymi subjektmi. Takže v systéme sa veľa nezmení, akurát súčasné učebné osnovy sa budú nazývať štátnym vzdelávacím programom. Školy už dnes môžu podľa zákona dopĺňať štátny vzdelávací program svojimi 30 percentami – ale nesmú pritom nič vynechať z učebných osnov. Takže tých 30 percent si teraz školy jednoducho nazvú školským vzdelávacím programom. Zmení sa iba rétorika.
.nie je možné chápať Mikolajov návrh ako začiatok?
Problém je v tom, že ten systém ostane uzavretý a pevne v rukách byrokratických štruktúr ministerstva školstva. A nemám pocit, že potom stačí vymeniť ministra a bude sa to dať rozumnými návrhmi vylepšiť.
.vy vkladáte veľkú dôveru v školy a v pedagógov, že urobia lepšie vzdelávacie programy, aké sú dnes. Ale keď sme nedávno robili rozhovor s učiteľom, ktorý vychováva budúcich pedagógov, počuli sme veľmi skeptické slová. Pedagogické fakulty stratili prestíž a často na ne idú študovať tí, ktorí sa inam nedostanú. Zopár špičkových pedagógov sa sústreďuje na prestížnych súkromných školách, tam môžu byť aj skvelé školské programy, ale ako budú vyzerať v priemernej škole?
Nikdy sme nehovorili, že to urobíme tak ako v Čechách. Teda, že od konkrétneho dátumu bude musieť každá škola mať svoj vzdelávací program. V Čechách, kde to prišlo na školy ako direktíva, boli učitelia hodení do vody bez záchranných mechanizmov a nezvládli to. Hrozilo, že sa zrúti celá reforma. My sme si to uvedomovali, a preto sme v našom návrhu školského zákona uviedli, že školy môžu mať vlastný vzdelávací program a tie školy, ktoré to nezvládnu, môžu učiť po starom. Nikto by ich nenútil do niečoho, čo nevedia zvládnuť. Náš systém by bol nastavený na samoozdravné mechanizmy, lebo by sa tá možnosť vlastných vzdelávacích programov otvorila pre tých, ktorí to vedia a chcú. A tí, čo nevedia, nemôžu, nechcú, by mohli prežiť niekoľko rokov ešte podľa starých metód, ten systém by sa teda nerozsypal.
.koľko by bolo na Slovensku škôl, ktoré by si dokázali vytvoriť vlastné kvalitné vzdelávacie programy?
Spočiatku veľmi málo, neviem to presne odhadnúť. Ak by školské programy boli zozbierané a verejne prístupné v istej databáze a každý by mal k nim prístup (aj rodičia a učitelia), bolo by celé to prostredie inšpiratívne. A ak by sme uvoľnili vzdelávanie učiteľov, že by to nerobil iba štát, mohli by tie kvalitné školy vzdelávať učiteľov z iných škôl. A školy by si mohli dovoliť zaplatiť tréning presne toho programu, ktorý sa im vidí ako dobrý a chceli by ho zaviesť na svojej škole.
.výsledky vášho návrhu by sme teda nevideli o dva-tri roky, ale najskôr o nejakých desať rokov?
Možno o desať, možno o dvadsať rokov, ale určite by to školské prostredie ožilo a nebolo by odkázané na zásadné rezy politikov. Systém by sám dokázal generovať kvalitu a už by to nešlo po politickej, ale odbornej línii.
.máte v rukách životaschopný zaujímavý a detailne vypracovaný návrh školskej reformy, ktorú verejnosť očakáva. Štyri roky patrilo ministerstvo školstva
konzervatívnemu KDH, ktoré mohlo váš návrh pretlačiť. Nemali ste viac tlačiť na ministra Fronca?
On najprv nebol naklonený tomuto návrhu, obával sa, že sa celý školský systém rozsype a musel to v sebe ešte dva roky spracúvať. Až potom nám dal voľnú ruku pri koncipovaní nového školského zákona.
.to bolo asi rok pred voľbami?
Áno, až vtedy.
.neboli to štyri stratené roky?
Áno, stratené v tom zmysle, že sa nepodarilo ten návrh presadiť. Ale stále máme málo času na to, aby sme dokázali dobre prepracovať všetky súčasti návrhu. Neustále na tom pracujeme. A stále máme na mnohé veci širší a hlbší pohľad.
.dôchodkovú reformu presadil dravý Kaník, daňovú reformu cieľavedomý Mikloš, zdravotnícku reformu aspoň začal proti všetkým Zajac – školská reforma ostala na chvoste. Nebolo vám ľúto, že nemáte podobne ambiciózny typ na ministerstve školstva?
Asi by to naozaj bolo priechodnejšie. Teraz sa zdá, že na ministerstve školstva je takýto plodný a činný typ človeka. Vzniklo veľa koncepcií a návrhov. Ale nie je to typ, ktorý veci rozumie, on len veľmi chce a má ťah na bránu.
.máte dnes pri presadzovaní svojho návrhu nejakých politických spojencov?
Nie. Ale skúsenosť, ktorou sme prešli v minulom volebnom období, bola veľmi užitočná. Iste, s politikmi treba hovoriť, ale keďže celý dialóg o školskej reforme má zatiaľ len politickú rovinu, čoraz viac sa sústreďujem na tú odbornú.
.minister Mikolaj sa nedávno vyjadril kriticky o niektorých typoch škôl, ktoré sme kritizovali aj v .týždni (waldorfská škola, rodová škola). Vnímate to pozitívne?
No on nezastaví len experimenty tohto typu. Šikovne využije jeden skutočne reálny problém v systéme na to, aby sa postavil proti všetkým súkromným školám. V médiách sa už vyjadril: pozrite, čo sa deje na súkromných školách, dosť bolo, štát musí mať pevnú ruku! Preto vznikol návrh, že súkromné školy budú musieť žiadať o dotáciu a ministerstvo rozhodne, komu ju dá. Teda nebude to ako doteraz, že peniaze dostanú školy automaticky na základe normatívov. Minister Mikolaj túto optiku otáča a vidí nepriateľov v súkromných školách. V tomto prípade teda vyleje s vaničkou aj dieťa.
.to by bol vážny zásah, lebo dnes sú práve niektoré súkromné školy inšpirujúce pre zmeny v spôsobe vyučovania.
Presne tak. Ak sa niečo v minulej vláde na Froncovom ministerstve urobilo dobré, tak to bolo nastavenie normatívneho financovania škôl. Konečne to funguje podľa spravodlivého princípu. A že zriaďovatelia môžu o peniazoch rozhodovať. To chce Mikolajov úrad zvrátiť a chce vrátiť ministerstvu späť aj kompetenciu odvolávať riaditeľa – aj na súkromných či cirkevných školách.
.ten systém sa vracia späť?
Iste.
.ako na to reaguje školské prostredie?
Neviem. Verejne sa o tom nediskutuje. Ale otázka je, či má učiteľov zaujímať kvasný proces reformných zákonov? Oni ani nevidia celý ten systém vo všetkých jeho vzťahoch. Oni sú predsa praktici.
.skúsme jednoduchú otázku: je naše školstvo zlé?
Nemôžeme povedať, že je katastrofálne. V porovnaní s takou Kubou, kde som pred časom skúmala ich systém, my máme úžasné školstvo. Tam učia pätnásťročné nekvalifikované deti, ktoré učia tak, že zapnú deťom televízor s videokazetou, kde im nejaký učiteľ z Havany vysvetľuje látku. To je degenerovaný systém. My môžeme ešte chvíľu prešliapavať na mieste. Preto by bolo lepšie, keby táto Mikolajova reforma radšej ani nebola uskutočnená a v spoločnosti by ostal hlad po kvalitatívne lepšej zmene.
.môžeme skončiť optimisticky, že naše školy nie sú zúfalo zlé a aj bez rýchlej reformy môžu ešte pár rokov dobre fungovať?
Máme dobrých aj horších učiteľov, máme kvalitné aj nekvalitné školy, aj štandard je stále dobrý, ale mohol by byť lepší. A keďže vieme, ako to urobiť, mali by sme tú príležitosť využiť. Ale predstava, že sa naše deti budú po obsahovej reforme učiť niečo diametrálne odlišné, je falošná. Bude to zmena systému, ktorý nebude viac ohrozovaný centrálnou direktívnou mocou a svojvôľou politikov, ktorí doň stále chcú vnášať svoje predstavy a ideológie.
Zuzana Humajová
Pracovala v Slovenskom rozhlase ako redaktorka literárnej redakcie, neskôr ako učiteľka a zástupkyňa riaditeľa na cirkevnej základnej škole s bilingválnym vyučovaním. Pôsobí ako nezávislá expertka vo viacerých projektoch, ktoré sa venujú problematike vzdelávania na štátnej aj mimovládnej úrovni. Od roku 2005 pracuje v Konzervatívnom inštitúte M. R. Štefánika ako analytička pre oblasť vzdelávania, kde sa venuje najmä problematike reformy regionálneho školstva.
.ste spoluautorkou reformy základných a stredných škôl a ako analytička sa zamýšľate nad tým, ako zmeniť školský systém. Ako ste sa vlastne k tomu dostali?
Vyštudovala som učiteľský smer na Filozofickej fakulte UK, ale pôvodne som učiť nechcela. Do školstva ma vtiahlo v polovici 90. rokov až moje dieťa, ktoré študovalo na cirkevnej bilingválnej škole v experimentálnom overovaní a celé to dianie na škole ma veľmi zaujímalo.
.boli ste niekedy aj klasickou učiteľkou?
Áno, učila som slovenčinu a nemčinu. Potom som bola zástupkyňou riaditeľa, vytvárala som nové učebné osnovy, čo mi otvorilo nové obzory. Spolu s ďalšími kolegami sme sa potom rozhodli založiť súkromnú školu a práve vtedy som začala vnímať, ako funguje celý ten systém. Zistila som, že hoci po roku 1989 sa urobilo veľa systémových zmien, školstvo ostalo uzavreté a inovatívne zmeny sa pre finančné a byrokratické prekážky veľmi robiť nedajú.
.čo to malo byť za školu?
Tiež bilingválna súkromná škola. Mali sme dobré kontakty so zahraničím, rátali sme so zahraničnými kvalifikovanými lektormi a mali sme už pripravenú koncepciu, ktorú sme potom chceli ponúkať aj ďalej. Ale nezískali sme peniaze a tím ľudí sa rozpŕchol.
.aké skúsenosti ste si odniesli zo svojej učiteľskej praxe?
Veľmi dobré. Naša škola intenzívne spolupracovala s rodičmi a už v tom čase sme mali – na bilingválnej škole! – aj integrované deti s poruchami dyslexie a dysgrafie. Vytvárali sme pre ne špeciálne programy a išlo nám to.
.dnes pôsobíte ako analytička v Konzervatívnom inštitúte. Prečo?
Už dávnejšie som mala v hlave istý reformný koncept. Ale všetci sa tu v reformných návrhoch orientovali len na vysoké školy, tie základné a stredné stáli na okraji záujmu. Ani ľudí z prostredia MESA 10 sa mi nepodarilo presvedčiť, že pri reforme nemá ísť iba o decentralizáciu riadenia či peňazí, ale aj o obsah toho, čo sa majú deti učiť. A že ten systém musí byť nastavený aj hodnotovo. Celkom prirodzene sme sa v tomto názore zhodli s Petrom Zajacom a KI sa rozhodol, že aj školstvo bude jednou z jeho nosných tém.
.prečo základné a stredné školy ani v tom takzvanom reformnom prostredí nikoho nezaujímali?
Tieto školy sú súčasťou povinnej školskej dochádzky, berie sa ako úplná samozrejmosť, že štát diktuje školám, čo sa má učiť a vlastne sa o ne stará. Nijakému protrhovému reformátorovi sa preto do tejto oblasti nechce veľmi liezť. A navyše, školstvo nie je nijaká zlatá baňa. Školy nezarábajú peniaze, naopak, do nich treba investovať. Ďalším problémom je, že zvíťazila politická nad odbornou rétorikou. Stagnuje pedagogický výskum, nemáme výstupy odborníkov, ktorí by mohli inšpirovať politikov. Preto degeneruje odborné prostredie a preto je aj spoločenská diskusia biedna.
.ivana Škodová nám povedala, že na Slovensku sa vážne venuje problematike siekt asi šesť ľudí. Koľko ľudí vážne premýšľa nad reformou školského systému?
Odborníci, ktorí sa pozerajú na školstvo ako na celok a premýšľajú nad jeho reformou, sa dajú zrátať na prstoch jednej ruky. Ale je tu dosť ľudí, ktorí sa vyznajú v jednotlivých oblastiach vzdelávacieho systému.
.na Slovensku je sedem pedagogických fakúlt, na ktorých učia desiatky profesorov a docentov. Nie sú tam nejaké reformné nápady a zaujímavé osobnosti?
Mám pocit, že mnohí si strážia len vlastnú kariéru a svoj úzko špecializovaný záber. Koncepčne premýšľavých ľudí tam veľa nie je. Ale poznám odborníkov, ktorí sú z toho prostredia frustrovaní a radšej o koncepčných veciach s nami komunikujú v think-tanku.
.najznámejším slovenským pedagógom je Miron Zelina, autor projektu Milénium, ktorému sa podarilo spropagovať svoj pohľad na školstvo ako nikomu inému. Ako hodnotíte jeho úlohu?
Milénium bola štátna objednávka od ministra Ftáčnika, ktorý chcel, aby vznikol nejaký reformný koncept. V tom čase bolo užitočné, aby sa niektoré jeho princípy naplnili.
.aké?
Napríklad, že deti treba viesť k schopnosti použiť naučené veci, vedieť s nimi narábať. Veľká chyba bola v tom, že sa Milénium povýšilo na jediný koncepčný dokument, hoci to bola iba všeobecná vízia bez jasnej stratégie. Tým, že nevzniklo nič nové, všetci začali k Miléniu vzhliadať ako k modle a dnes sa považuje za samozrejmosť, že školy majú učiť podľa tvorivo-humanistickej teórie Milénia.
.nový minister školstva Mikolaj (SNS) prišiel s novým školským návrhom zákona. V ňom označuje za nový cieľ vzdelávania práve tvorivo-humanistický prístup. O čo vlastne ide?
Ide o to, že deti sa majú v škole dobre cítiť a ich tvorivý potenciál sa má čo najviac rozvinúť.
.každý chce, aby sa jeho dieťa v škole dobre cítilo...
Iste, ale primárnym prostredím dieťaťa je rodina, kde všetko to, o čom táto teória hovorí, by deti mali dostať. Samozrejme, dobre to znie pre rodičov, ktorých dieťa je v stálom strese. Zaneprázdnení rodičia tiež chcú, aby škola dala ich deťom to, čo im oni nevedia dať. Je však úlohou školy suplovať rodinu, alebo je ňou odovzdávanie nejakého kultúrneho kódu a sumy poznatkov?
.vaša odpoveď?
Mne prekáža, že tu neexistuje o tejto veci diskurz, že tu sa na niečo jednoducho len naskočilo. V učebniciach pedagogiky sa dočítate o mnohých pedagogických smeroch, z ktorých všetky sú legitímne. My však chceme zákonom povýšiť jednu teóriu na jedinú, podľa ktorej majú vzdelávať všetky školy. A to je návrat pred rok 1989.
.naše deti majú vedieť jazyky, mať obrovské množstvo vedomostí a zároveň absolvovať rôzne výchovy od náboženskej cez sexuálnu až po multikultúrnu. Môže to škola zvládnuť tak, aby v nej dieťa netrávilo celý deň?
Ani minister, ani náš inštitút nie sú schopní nadizajnovať ideálnu školu. Preto potrebujeme pluralitné prostredie, kde si každý rodič bude môcť vybrať takú školu, ktorá mu vyhovuje. Takéto prostredie by prinieslo diskusiu aj o tom, ktorý prístup je lepší a ktorý horší.
.podľa vás by mala škola čo naučiť?
Je slovenskou raritou, že my tu v pedagogickom pojmosloví umelo rozlišujeme medzi vzdelaním a výchovou. Je to vidieť na delení predmetov – na čisto výchovné a vzdelávacie, pritom to delenie nezodpovedá realite. Aj na výtvarnej výchove sa deti vzdelávajú – učia sa rôzne techniky, história umenia. A teraz sa tlačia do škôl ďalšie výchovy. Chaos v pojmoch spôsobí obrovský problém aj pri vytváraní integrovaných predmetov. Budú vzdelávacie, budú výchovné?
.dlhodobo voláte po tom, aby si školy vytvárali vlastné školské programy. Nový návrh zákona zavádza dvojúrovňový model vzdelávania: štát stanoví základ učiva a školy si k nemu pridajú vlastné programy. Nie je to vlastne naplnenie vašej predstavy?
Sú dve možnosti – buď sa to ministrovi Mikolajovi čiastočne podarí presadiť, ale tým pádom zhasne očakávanie reformy, teda zanikne v spoločnosti poletujúca túžba po tom, aby sa deti učili inak, aby školy fungovali inak. Keď sa opýtate rodičov, oni nevedia pomenovať, čo sa má stať, iba vedia, že niečo sa v tých školách má udiať. A keď sa to formálne udeje, tak si všetci odškrtnú, že sa to už urobilo. Reformný potenciál zhasne. A už sa s tým nebude dať nič urobiť.
.druhá možnosť je aká?
Možno sa vďaka Mikolajovmu návrhu predsa len vytvorí prostredie, ktoré sa postupne a pomaly bude dať napĺňať zmysluplnými vecami.
.existuje teda aj optimálnejší variant, že to aj s Mikolajovým zákonom nebude celkom stratené?
Áno, je to možné. A bola by som náchylná veriť aj v túto optimistickú možnosť, keby existovali páky, ktorými si školské prostredie už samo bude veci ďalej usmerňovať.
.v ministrovom návrhu zákona sú tie páky, či nie?
Nie je to tak. Jeho návrh nerozpúšťa autoritársku centrálnu moc, on ju, naopak, posilňuje. Naďalej bude zoznam predmetov a tém definovaný na úrovni štátu. Školám ostane veľmi malý priestor. A ďalšia zlá vec – kvalitu škôl bude kontrolovať iba štátna školská inšpekcia.
.to nestačí?
Nie, kvalita škôl by mala byť hodnotená na externej aj internej úrovni, a aj štátnymi, aj neštátnymi subjektmi. Takže v systéme sa veľa nezmení, akurát súčasné učebné osnovy sa budú nazývať štátnym vzdelávacím programom. Školy už dnes môžu podľa zákona dopĺňať štátny vzdelávací program svojimi 30 percentami – ale nesmú pritom nič vynechať z učebných osnov. Takže tých 30 percent si teraz školy jednoducho nazvú školským vzdelávacím programom. Zmení sa iba rétorika.
.nie je možné chápať Mikolajov návrh ako začiatok?
Problém je v tom, že ten systém ostane uzavretý a pevne v rukách byrokratických štruktúr ministerstva školstva. A nemám pocit, že potom stačí vymeniť ministra a bude sa to dať rozumnými návrhmi vylepšiť.
.vy vkladáte veľkú dôveru v školy a v pedagógov, že urobia lepšie vzdelávacie programy, aké sú dnes. Ale keď sme nedávno robili rozhovor s učiteľom, ktorý vychováva budúcich pedagógov, počuli sme veľmi skeptické slová. Pedagogické fakulty stratili prestíž a často na ne idú študovať tí, ktorí sa inam nedostanú. Zopár špičkových pedagógov sa sústreďuje na prestížnych súkromných školách, tam môžu byť aj skvelé školské programy, ale ako budú vyzerať v priemernej škole?
Nikdy sme nehovorili, že to urobíme tak ako v Čechách. Teda, že od konkrétneho dátumu bude musieť každá škola mať svoj vzdelávací program. V Čechách, kde to prišlo na školy ako direktíva, boli učitelia hodení do vody bez záchranných mechanizmov a nezvládli to. Hrozilo, že sa zrúti celá reforma. My sme si to uvedomovali, a preto sme v našom návrhu školského zákona uviedli, že školy môžu mať vlastný vzdelávací program a tie školy, ktoré to nezvládnu, môžu učiť po starom. Nikto by ich nenútil do niečoho, čo nevedia zvládnuť. Náš systém by bol nastavený na samoozdravné mechanizmy, lebo by sa tá možnosť vlastných vzdelávacích programov otvorila pre tých, ktorí to vedia a chcú. A tí, čo nevedia, nemôžu, nechcú, by mohli prežiť niekoľko rokov ešte podľa starých metód, ten systém by sa teda nerozsypal.
.koľko by bolo na Slovensku škôl, ktoré by si dokázali vytvoriť vlastné kvalitné vzdelávacie programy?
Spočiatku veľmi málo, neviem to presne odhadnúť. Ak by školské programy boli zozbierané a verejne prístupné v istej databáze a každý by mal k nim prístup (aj rodičia a učitelia), bolo by celé to prostredie inšpiratívne. A ak by sme uvoľnili vzdelávanie učiteľov, že by to nerobil iba štát, mohli by tie kvalitné školy vzdelávať učiteľov z iných škôl. A školy by si mohli dovoliť zaplatiť tréning presne toho programu, ktorý sa im vidí ako dobrý a chceli by ho zaviesť na svojej škole.
.výsledky vášho návrhu by sme teda nevideli o dva-tri roky, ale najskôr o nejakých desať rokov?
Možno o desať, možno o dvadsať rokov, ale určite by to školské prostredie ožilo a nebolo by odkázané na zásadné rezy politikov. Systém by sám dokázal generovať kvalitu a už by to nešlo po politickej, ale odbornej línii.
.máte v rukách životaschopný zaujímavý a detailne vypracovaný návrh školskej reformy, ktorú verejnosť očakáva. Štyri roky patrilo ministerstvo školstva
konzervatívnemu KDH, ktoré mohlo váš návrh pretlačiť. Nemali ste viac tlačiť na ministra Fronca?
On najprv nebol naklonený tomuto návrhu, obával sa, že sa celý školský systém rozsype a musel to v sebe ešte dva roky spracúvať. Až potom nám dal voľnú ruku pri koncipovaní nového školského zákona.
.to bolo asi rok pred voľbami?
Áno, až vtedy.
.neboli to štyri stratené roky?
Áno, stratené v tom zmysle, že sa nepodarilo ten návrh presadiť. Ale stále máme málo času na to, aby sme dokázali dobre prepracovať všetky súčasti návrhu. Neustále na tom pracujeme. A stále máme na mnohé veci širší a hlbší pohľad.
.dôchodkovú reformu presadil dravý Kaník, daňovú reformu cieľavedomý Mikloš, zdravotnícku reformu aspoň začal proti všetkým Zajac – školská reforma ostala na chvoste. Nebolo vám ľúto, že nemáte podobne ambiciózny typ na ministerstve školstva?
Asi by to naozaj bolo priechodnejšie. Teraz sa zdá, že na ministerstve školstva je takýto plodný a činný typ človeka. Vzniklo veľa koncepcií a návrhov. Ale nie je to typ, ktorý veci rozumie, on len veľmi chce a má ťah na bránu.
.máte dnes pri presadzovaní svojho návrhu nejakých politických spojencov?
Nie. Ale skúsenosť, ktorou sme prešli v minulom volebnom období, bola veľmi užitočná. Iste, s politikmi treba hovoriť, ale keďže celý dialóg o školskej reforme má zatiaľ len politickú rovinu, čoraz viac sa sústreďujem na tú odbornú.
.minister Mikolaj sa nedávno vyjadril kriticky o niektorých typoch škôl, ktoré sme kritizovali aj v .týždni (waldorfská škola, rodová škola). Vnímate to pozitívne?
No on nezastaví len experimenty tohto typu. Šikovne využije jeden skutočne reálny problém v systéme na to, aby sa postavil proti všetkým súkromným školám. V médiách sa už vyjadril: pozrite, čo sa deje na súkromných školách, dosť bolo, štát musí mať pevnú ruku! Preto vznikol návrh, že súkromné školy budú musieť žiadať o dotáciu a ministerstvo rozhodne, komu ju dá. Teda nebude to ako doteraz, že peniaze dostanú školy automaticky na základe normatívov. Minister Mikolaj túto optiku otáča a vidí nepriateľov v súkromných školách. V tomto prípade teda vyleje s vaničkou aj dieťa.
.to by bol vážny zásah, lebo dnes sú práve niektoré súkromné školy inšpirujúce pre zmeny v spôsobe vyučovania.
Presne tak. Ak sa niečo v minulej vláde na Froncovom ministerstve urobilo dobré, tak to bolo nastavenie normatívneho financovania škôl. Konečne to funguje podľa spravodlivého princípu. A že zriaďovatelia môžu o peniazoch rozhodovať. To chce Mikolajov úrad zvrátiť a chce vrátiť ministerstvu späť aj kompetenciu odvolávať riaditeľa – aj na súkromných či cirkevných školách.
.ten systém sa vracia späť?
Iste.
.ako na to reaguje školské prostredie?
Neviem. Verejne sa o tom nediskutuje. Ale otázka je, či má učiteľov zaujímať kvasný proces reformných zákonov? Oni ani nevidia celý ten systém vo všetkých jeho vzťahoch. Oni sú predsa praktici.
.skúsme jednoduchú otázku: je naše školstvo zlé?
Nemôžeme povedať, že je katastrofálne. V porovnaní s takou Kubou, kde som pred časom skúmala ich systém, my máme úžasné školstvo. Tam učia pätnásťročné nekvalifikované deti, ktoré učia tak, že zapnú deťom televízor s videokazetou, kde im nejaký učiteľ z Havany vysvetľuje látku. To je degenerovaný systém. My môžeme ešte chvíľu prešliapavať na mieste. Preto by bolo lepšie, keby táto Mikolajova reforma radšej ani nebola uskutočnená a v spoločnosti by ostal hlad po kvalitatívne lepšej zmene.
.môžeme skončiť optimisticky, že naše školy nie sú zúfalo zlé a aj bez rýchlej reformy môžu ešte pár rokov dobre fungovať?
Máme dobrých aj horších učiteľov, máme kvalitné aj nekvalitné školy, aj štandard je stále dobrý, ale mohol by byť lepší. A keďže vieme, ako to urobiť, mali by sme tú príležitosť využiť. Ale predstava, že sa naše deti budú po obsahovej reforme učiť niečo diametrálne odlišné, je falošná. Bude to zmena systému, ktorý nebude viac ohrozovaný centrálnou direktívnou mocou a svojvôľou politikov, ktorí doň stále chcú vnášať svoje predstavy a ideológie.
Zuzana Humajová
Pracovala v Slovenskom rozhlase ako redaktorka literárnej redakcie, neskôr ako učiteľka a zástupkyňa riaditeľa na cirkevnej základnej škole s bilingválnym vyučovaním. Pôsobí ako nezávislá expertka vo viacerých projektoch, ktoré sa venujú problematike vzdelávania na štátnej aj mimovládnej úrovni. Od roku 2005 pracuje v Konzervatívnom inštitúte M. R. Štefánika ako analytička pre oblasť vzdelávania, kde sa venuje najmä problematike reformy regionálneho školstva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.