.nakrútil osem riadnych celovečerných filmov (na dvoch ďalších sa režisérsky podieľal), tri epizódy dvoch televíznych seriálov a jednu epizódu televíznej talk show. Jeho scenáristická filmografia je obsiahlejšia (dvadsať titulov), no najbohatšia je jeho herecká filmografia, keďže si zahral v tridsiatich kúskoch.
Toľko k faktom, to ostatné, a podstatne zaujímavejšie, sú dohady, klebety, polopravdy, spätne neoveriteľné tvrdenia, jednoducho všetko, čím je Tarantino najprv a predovšetkým: Mýtus. Súčasný mýtus, popkultúrny mýtus, moderný mýtus. Lepšie povedané, nie mýtus, ale jedna z jeho mnohých verzií. Mýtus amerického sna o tom, ako sa z niktoša stane niekto, mýtus o krajine zasľúbenej, v ktorej sa presadí ktokoľvek, ak si naozaj ide za svojím, a je dobrý. Dostatočne dobrý, lepší, najlepší. Tarantino. „Šialený primitív z videopožičovne.“
.reservoir Dogs a Pulp Fiction
Už začiatok je mýtický. Jeden z mnohých začiatkov, začiatok, ktorý treba dohľadať v pamäti, lebo iná jeho podoba už nejestvuje. Ale nie, dohľadali by sme ju kdesi v archívoch, ale netreba, lebo pamäť je pre mýty to najspoľahlivejšie médium.
Rok 1994, Letná filmová škola v Uherskom Hradišti, premietajú film od chlapíka, ktorý v ten rok dostal v Cannes Zlatú palmu. Nie priamo ten, jeho kópiu do Hradišťa nezohnali, premietať sa ide jeho debut. Akýsi Reservoir Dogs, neskôr sa ten film u nás bude volať Gauneri, vtedy a tam to však bol Reservoir Dogs. Z toho prvého videnia si nepamätám okrem chlapíka, krvácajúceho počas celého filmu na podlahu, nič.
Na jeseň v tom roku prišiel napokon aj do našich kín film Pulp Fiction – historky z podsvetia. Film, o ktorom sa popíšu stohy papiera a redefinuje vnímanie kinematografie, najdôležitejší film deväťdesiatych rokov, ale možno ešte dôležitejší a svojím dosahom porovnateľný asi iba s Občanom Kanom. Film, ktorý zbúral hranicu medzi vysokým a nízkym.
.čo je naozaj?
Zhodnotenie Tarantina je zložité, keďže nemáme dostatok odstupu a schopnosť oddeliť nánosy a naplaveniny od veci samotnej, nevieme, kde sa končí Tarantino a kde sa začína jeho mediálny obraz, nevieme, kde sa končia interpretácie jeho filmov a kde sa začínajú nadinterpretácie a táraniny, nevieme, čo je akože a čo naozaj. Tarantino môže byť géniom, ale môže sa takým iba javiť, nafúknutá a znovu nafukovaná bublina, extrémne pružný balón, ktorý sa nedá prasknúť.
Nedá sa o Tarantinovi písať a čo i len predstierať akási objektivita, nedá sa informovať len tak, bez zaujatia stanoviska. A asi to ani nie je žiaduce. Tarantinove filmy sú totiž zaujímavé len vtedy, ak vieme, kto sa na ne pozerá, ako sa na ne pozerá a či ich má rád.
Ešte pred Reservoir Dogs, teda pred Gaunermi napísal Quentin Tarantino dva scenáre (Pravdivá romanca, Takí normálni zabijaci), oba sa mu podarilo predať skôr, ako nakrútil svoj debut, oba nakoniec realizovali renomovaní režiséri (Tony Scott, Oliver Stone) a oba akosi súvisia s tým, že Tarantino sa v roku 1994 stal skutočnou hviezdou. Nie teda iba známym režisérom či scenáristom, ale hneď hviezdou. A to všetko sa udialo nie pre Tarantinove filmy, ktoré stihol dovtedy nakrútiť alebo napísať (Pravdivá romanca, Takí normálni zabijaci, Gaunery, Pulp Fiction – historky z podsvetia), ale pre to, aký mém sa jemu samému a médiám o ňom podarilo do spoločnosti zasiať.
.z lásky k filmu
Tarantino sa stal hviezdou, lebo miloval film.
Takto to znie ako hlúposť, ale nie je to hlúposť. Chlapec z chudobných pomerov, čiastočne možno dokonca Indián, plebejec, pomenovaný po postave zo seriálu Gunsmoke, narodený mladučkej matke, ktorú Tarantinov otec zbalil na to, že predstieral, že je herec. Dieťa Quentin sedí pred televízorom, možno sníva o mýtickom mužskom vzore, o otcovi, ktorý sa ho zriekol – psychoterapeutickú parafrázu tohto obrazu dokonca vidíme v Pulp Fiction – a hľadá útechu v tom, čo ho obklopuje. Prelom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, seriály, filmy, komiksy, popmusic, tuctový príbeh, jeden z mnohých. Mladý Quentin to všetko absorbuje, neopúšťa svoje detské záľuby, naopak, ešte ich prehlbuje a hľadá cesty, ako sa dostať k filmu. Navštevuje herecké kurzy a pracuje ako vyhadzovač v pornokine, až kým nezakotví na mieste, ktoré ho definuje dodnes. Vo videopožičovni, v renomovanej videopožičovni, kde vidí veľa filmov, viac filmov ako ktokoľvek iný, všetky filmy. Díva sa na filmy, rozpráva sa o nich, učí sa z nich. A zavŕši svoje diváctvo tým najprirodzenejším spôsobom. Postúpi na ďalší level, stane sa tvorcom. Globálne úspešným režisérom a scenáristom.
Celkom bez pokory, bez formálneho vzdelania nakrúca filmy, ktoré by sám rád videl. Ironické, ironizujúce pastiše, ktorých témou sú iné filmy. Žiadne svetabôle a náreky, žiadne zamýšľania sa nad existenciálnymi otázkami bytia, žiadne kladenie komplikovaných filozofických otázok a hľadanie ešte komplikovanejších odpovedí, ale filmy, o ktorých sa dobre kecá v kaviarni. Filmy pre ľudí, čo toho už naozaj videli priveľa. Netreba nad nimi premýšľať, ani sa to veľmi nedá, ale vynikajúco sa o nich mudruje.
.hviezda pre hviezdy
Po Pulp Fiction je Tarantino hviezda, ako hviezda nakrúca jednu z epizód seriálu Pohotovosť, symptomaticky k mediálnemu obrazu Tarantinových filmov ako tých extrémne násilných v nej dochádza k amputácii končatiny motorovou pílou. Nič, čo by si bolo treba pamätať.
Tarantino je však mimoriadne bystrý selfpromotér, ktorý si uvedomuje, že tá jeho hviezda tak, ako rýchlo zažiarila, môže rýchlo aj zhasnúť, a preto začína pracovať na tom, aby nebol viac len hviezdou, ale stal sa čímsi viac. Inštitúciou. Autoritou, kýmsi, kto má váhu, na koho slove naozaj záleží, kýmsi, kto je viac ako hviezda, kýmsi, kto sa stará, aby iní boli tiež hviezdy.
V roku 1995 prichádza do kín, po Pulp Fiction už do oboch typov kín (do multiplexov, aj do klubových kín), film Štyri izby. Poviedková hračička, štyri autorské príbehy štyroch režisérov, ktorí si svoje poviedky sami napísali. Tarantino nie je len jedným z nich, je ťahákom, je tým, ktorého meno film Štyri izby dokáže predať. Ďalšie poviedky režírovali Allison Andersová, Alexandre Rockwell a Robert Rodriguez. Áno, ten Robert Rodriguez, v ktorého filmoch El mariachi a Desperado vidia médiá „tarantinovskú“ poetiku, hoci ide o zjavný nezmysel. Semienko je však zasiate a čoskoro sa Tarantinovým menom začne operovať nielen v súvislosti s jeho vlastnou tvorbou, ale i v súvislosti so „spriaznenými“ režisérmi a scenáristami. O takom Eli Rothovi by sme bez Tarantina sotva počuli.
Robert Rodriguez nakrúca v roku 1996 podľa Tarantinovho scenára film Od súmraku do úsvitu, majster si v ňom zahrá a sám pripravuje svoj prelomový a najmenej docenený film: Jackie Brownovú. Tá má premiéru v roku 1997, tri roky po Pulp Fiction a zdá sa, že Tarantinova hviezda zhasla. Ale nie je to tak, iba médiám sa zapáčil príbeh o chlapíkovi, čo vyletel príliš vysoko, a preto tvrdo spadol na tvár. Jackie Brownová síce komerčne prepadla, ale omnoho presvedčivejšie než ktorýkoľvek z predchádzajúcich Tarantinových filmov ilustruje, aký dobrý je Tarantino režisér a scenárista. Študovaný-neštudovaný, hviezda-nehviezda, inštitúca-neinštitúcia, Tarantino nakrútil v jadre veľmi subtílny a komorný príbeh starnúcej letušky, ktorá sa zaplietla s podsvetím, z ktorého čnie nezvyčajne silný romantický motív. Film je pritom Tarantinovou autorskou adaptáciou románu klasika drsnej školy Elmore Leonarda, od ktorého by sme čakali hocičo, len romancu nie. Hoci skrytú pod mimikry gangsterky.
V každom prípade, Jackie Brownovou je dovŕšené povýšenie Quentina Tarantina na velikána svetovej kinematografie.
.eklektizmus a hra
Po šesť rokov trvajúcej odmlke, v roku 2003, sa Tarantino vracia s tým, že už nikomu nemusí nič dokazovať, ani sebe nie. Vracia sa filmom Kill Bill, umelo rozdeleným na dva diely – stalo sa tak na nátlak bratov Weinsteinovcov, ktorí od Pulp Fiction produkujú „Tarantina“. Je to nápadný veľkovýpravný príbeh o pomste, plný filmárskeho hrajkania sa. Znovu sa hojne odkazuje na iné filmy, parafrázuje sa poetika, vedú sa reči, už sa však nespochybňuje metóda, akou sú tie filmy urobené. Z eklektizmu sa stal štandardný postup, nikto sa už nepozastavuje nad tým, že Tarantino tvorí čosi nové skladaním starého.
Nasleduje Auto zabijak, v podstate malý film, odbočka, súčasť projektu Grindhouse, v ktorom sa Tarantino spája s Robertom Rodriguezom, aby oživili poetiku nízkorozpočtových exploatačných filmov, ktoré sa nakrúcali predovšetkým v sedemdesiatych rokoch, aby mali čo premietať autokiná. Dva filmy za cenu jedného. Tarantinov film je v Grindhouse tým pomalším, formálne síce odkazuje na poetiku priamočiareho vykorisťovania obrazom, ale obsahovo nijako zvlášť nenadchne, na rozdiel od Nehanebných bastardov, ktorí sa v roku 2009 stávajú jednou z udalostí sezóny.
Už žiadne do seba zahľadené pohrávanie sa s filmovým jazykom, Nehanební bastardi sú nesmierne slobodným filmom, ktorý definitívne potvrdzuje, čo tušíme už od Gaunerov. Tarantino je prorokom kinematografie, ktorá nemá žiadne determinujúce väzby na našu referenčnú realitu. Tarantino vlastne nakrúca fantastiku, ale bez fantastického ozvláštnenia. Preto sa môže druhá svetová vojna skončiť požiarom kina, v ktorom zhynú všetci pohlavári tretej ríše. Historicky nepresné? Vzhľadom na akú históriu a koho to zaujíma?
Tarantinove filmy sú hrou, preto ich časť diváctva miluje a časť nie. Hrou, ktorej pravidlá určuje Tarantino a inšpiruje sa pri ich tvorbe asi tým jediným, čím si môže byť absolútne istý. Svojou životnou skúsenosťou filmového fanatika. Nikto nemá také dobré soundtracky ako on, nikto nedokáže vrátiť na ihrisko zapadnuté herecké hviezdy a hviezdičky tak ako on a nikto iný im nedokáže do úst vložiť také vety. Tarantino je jednoducho majstrom rozprávania.
.nenudiť sa ako program
Na bonusovom DVD Pulp Fiction je záznam rozhovoru s Bruce Willisom z roku 1993. Willis tu o Quentinovi Tarantinovi vraví, že je ako Charles Dickens našej doby, ten vraj tiež písal o obyčajných ľuďoch. Ale nie je to omyl? Veď Tarantino nielenže nepíše o obyčajných ľuďoch, obyčajnosť ho dokonca vôbec nezaujíma. Jeho témou je neobyčajnosť, spracovaná tak presvedčivo, že sa obyčajnou môže zdať. Tarantinovým umeleckým programom je nenudiť, ale nadchýnať, poburovať, rozčuľovať, provokovať, urážať a čokoľvek ďalšie.
Toľko k faktom, to ostatné, a podstatne zaujímavejšie, sú dohady, klebety, polopravdy, spätne neoveriteľné tvrdenia, jednoducho všetko, čím je Tarantino najprv a predovšetkým: Mýtus. Súčasný mýtus, popkultúrny mýtus, moderný mýtus. Lepšie povedané, nie mýtus, ale jedna z jeho mnohých verzií. Mýtus amerického sna o tom, ako sa z niktoša stane niekto, mýtus o krajine zasľúbenej, v ktorej sa presadí ktokoľvek, ak si naozaj ide za svojím, a je dobrý. Dostatočne dobrý, lepší, najlepší. Tarantino. „Šialený primitív z videopožičovne.“
.reservoir Dogs a Pulp Fiction
Už začiatok je mýtický. Jeden z mnohých začiatkov, začiatok, ktorý treba dohľadať v pamäti, lebo iná jeho podoba už nejestvuje. Ale nie, dohľadali by sme ju kdesi v archívoch, ale netreba, lebo pamäť je pre mýty to najspoľahlivejšie médium.
Rok 1994, Letná filmová škola v Uherskom Hradišti, premietajú film od chlapíka, ktorý v ten rok dostal v Cannes Zlatú palmu. Nie priamo ten, jeho kópiu do Hradišťa nezohnali, premietať sa ide jeho debut. Akýsi Reservoir Dogs, neskôr sa ten film u nás bude volať Gauneri, vtedy a tam to však bol Reservoir Dogs. Z toho prvého videnia si nepamätám okrem chlapíka, krvácajúceho počas celého filmu na podlahu, nič.
Na jeseň v tom roku prišiel napokon aj do našich kín film Pulp Fiction – historky z podsvetia. Film, o ktorom sa popíšu stohy papiera a redefinuje vnímanie kinematografie, najdôležitejší film deväťdesiatych rokov, ale možno ešte dôležitejší a svojím dosahom porovnateľný asi iba s Občanom Kanom. Film, ktorý zbúral hranicu medzi vysokým a nízkym.
.čo je naozaj?
Zhodnotenie Tarantina je zložité, keďže nemáme dostatok odstupu a schopnosť oddeliť nánosy a naplaveniny od veci samotnej, nevieme, kde sa končí Tarantino a kde sa začína jeho mediálny obraz, nevieme, kde sa končia interpretácie jeho filmov a kde sa začínajú nadinterpretácie a táraniny, nevieme, čo je akože a čo naozaj. Tarantino môže byť géniom, ale môže sa takým iba javiť, nafúknutá a znovu nafukovaná bublina, extrémne pružný balón, ktorý sa nedá prasknúť.
Nedá sa o Tarantinovi písať a čo i len predstierať akási objektivita, nedá sa informovať len tak, bez zaujatia stanoviska. A asi to ani nie je žiaduce. Tarantinove filmy sú totiž zaujímavé len vtedy, ak vieme, kto sa na ne pozerá, ako sa na ne pozerá a či ich má rád.
Ešte pred Reservoir Dogs, teda pred Gaunermi napísal Quentin Tarantino dva scenáre (Pravdivá romanca, Takí normálni zabijaci), oba sa mu podarilo predať skôr, ako nakrútil svoj debut, oba nakoniec realizovali renomovaní režiséri (Tony Scott, Oliver Stone) a oba akosi súvisia s tým, že Tarantino sa v roku 1994 stal skutočnou hviezdou. Nie teda iba známym režisérom či scenáristom, ale hneď hviezdou. A to všetko sa udialo nie pre Tarantinove filmy, ktoré stihol dovtedy nakrútiť alebo napísať (Pravdivá romanca, Takí normálni zabijaci, Gaunery, Pulp Fiction – historky z podsvetia), ale pre to, aký mém sa jemu samému a médiám o ňom podarilo do spoločnosti zasiať.
.z lásky k filmu
Tarantino sa stal hviezdou, lebo miloval film.
Takto to znie ako hlúposť, ale nie je to hlúposť. Chlapec z chudobných pomerov, čiastočne možno dokonca Indián, plebejec, pomenovaný po postave zo seriálu Gunsmoke, narodený mladučkej matke, ktorú Tarantinov otec zbalil na to, že predstieral, že je herec. Dieťa Quentin sedí pred televízorom, možno sníva o mýtickom mužskom vzore, o otcovi, ktorý sa ho zriekol – psychoterapeutickú parafrázu tohto obrazu dokonca vidíme v Pulp Fiction – a hľadá útechu v tom, čo ho obklopuje. Prelom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, seriály, filmy, komiksy, popmusic, tuctový príbeh, jeden z mnohých. Mladý Quentin to všetko absorbuje, neopúšťa svoje detské záľuby, naopak, ešte ich prehlbuje a hľadá cesty, ako sa dostať k filmu. Navštevuje herecké kurzy a pracuje ako vyhadzovač v pornokine, až kým nezakotví na mieste, ktoré ho definuje dodnes. Vo videopožičovni, v renomovanej videopožičovni, kde vidí veľa filmov, viac filmov ako ktokoľvek iný, všetky filmy. Díva sa na filmy, rozpráva sa o nich, učí sa z nich. A zavŕši svoje diváctvo tým najprirodzenejším spôsobom. Postúpi na ďalší level, stane sa tvorcom. Globálne úspešným režisérom a scenáristom.
Celkom bez pokory, bez formálneho vzdelania nakrúca filmy, ktoré by sám rád videl. Ironické, ironizujúce pastiše, ktorých témou sú iné filmy. Žiadne svetabôle a náreky, žiadne zamýšľania sa nad existenciálnymi otázkami bytia, žiadne kladenie komplikovaných filozofických otázok a hľadanie ešte komplikovanejších odpovedí, ale filmy, o ktorých sa dobre kecá v kaviarni. Filmy pre ľudí, čo toho už naozaj videli priveľa. Netreba nad nimi premýšľať, ani sa to veľmi nedá, ale vynikajúco sa o nich mudruje.
.hviezda pre hviezdy
Po Pulp Fiction je Tarantino hviezda, ako hviezda nakrúca jednu z epizód seriálu Pohotovosť, symptomaticky k mediálnemu obrazu Tarantinových filmov ako tých extrémne násilných v nej dochádza k amputácii končatiny motorovou pílou. Nič, čo by si bolo treba pamätať.
Tarantino je však mimoriadne bystrý selfpromotér, ktorý si uvedomuje, že tá jeho hviezda tak, ako rýchlo zažiarila, môže rýchlo aj zhasnúť, a preto začína pracovať na tom, aby nebol viac len hviezdou, ale stal sa čímsi viac. Inštitúciou. Autoritou, kýmsi, kto má váhu, na koho slove naozaj záleží, kýmsi, kto je viac ako hviezda, kýmsi, kto sa stará, aby iní boli tiež hviezdy.
V roku 1995 prichádza do kín, po Pulp Fiction už do oboch typov kín (do multiplexov, aj do klubových kín), film Štyri izby. Poviedková hračička, štyri autorské príbehy štyroch režisérov, ktorí si svoje poviedky sami napísali. Tarantino nie je len jedným z nich, je ťahákom, je tým, ktorého meno film Štyri izby dokáže predať. Ďalšie poviedky režírovali Allison Andersová, Alexandre Rockwell a Robert Rodriguez. Áno, ten Robert Rodriguez, v ktorého filmoch El mariachi a Desperado vidia médiá „tarantinovskú“ poetiku, hoci ide o zjavný nezmysel. Semienko je však zasiate a čoskoro sa Tarantinovým menom začne operovať nielen v súvislosti s jeho vlastnou tvorbou, ale i v súvislosti so „spriaznenými“ režisérmi a scenáristami. O takom Eli Rothovi by sme bez Tarantina sotva počuli.
Robert Rodriguez nakrúca v roku 1996 podľa Tarantinovho scenára film Od súmraku do úsvitu, majster si v ňom zahrá a sám pripravuje svoj prelomový a najmenej docenený film: Jackie Brownovú. Tá má premiéru v roku 1997, tri roky po Pulp Fiction a zdá sa, že Tarantinova hviezda zhasla. Ale nie je to tak, iba médiám sa zapáčil príbeh o chlapíkovi, čo vyletel príliš vysoko, a preto tvrdo spadol na tvár. Jackie Brownová síce komerčne prepadla, ale omnoho presvedčivejšie než ktorýkoľvek z predchádzajúcich Tarantinových filmov ilustruje, aký dobrý je Tarantino režisér a scenárista. Študovaný-neštudovaný, hviezda-nehviezda, inštitúca-neinštitúcia, Tarantino nakrútil v jadre veľmi subtílny a komorný príbeh starnúcej letušky, ktorá sa zaplietla s podsvetím, z ktorého čnie nezvyčajne silný romantický motív. Film je pritom Tarantinovou autorskou adaptáciou románu klasika drsnej školy Elmore Leonarda, od ktorého by sme čakali hocičo, len romancu nie. Hoci skrytú pod mimikry gangsterky.
V každom prípade, Jackie Brownovou je dovŕšené povýšenie Quentina Tarantina na velikána svetovej kinematografie.
.eklektizmus a hra
Po šesť rokov trvajúcej odmlke, v roku 2003, sa Tarantino vracia s tým, že už nikomu nemusí nič dokazovať, ani sebe nie. Vracia sa filmom Kill Bill, umelo rozdeleným na dva diely – stalo sa tak na nátlak bratov Weinsteinovcov, ktorí od Pulp Fiction produkujú „Tarantina“. Je to nápadný veľkovýpravný príbeh o pomste, plný filmárskeho hrajkania sa. Znovu sa hojne odkazuje na iné filmy, parafrázuje sa poetika, vedú sa reči, už sa však nespochybňuje metóda, akou sú tie filmy urobené. Z eklektizmu sa stal štandardný postup, nikto sa už nepozastavuje nad tým, že Tarantino tvorí čosi nové skladaním starého.
Nasleduje Auto zabijak, v podstate malý film, odbočka, súčasť projektu Grindhouse, v ktorom sa Tarantino spája s Robertom Rodriguezom, aby oživili poetiku nízkorozpočtových exploatačných filmov, ktoré sa nakrúcali predovšetkým v sedemdesiatych rokoch, aby mali čo premietať autokiná. Dva filmy za cenu jedného. Tarantinov film je v Grindhouse tým pomalším, formálne síce odkazuje na poetiku priamočiareho vykorisťovania obrazom, ale obsahovo nijako zvlášť nenadchne, na rozdiel od Nehanebných bastardov, ktorí sa v roku 2009 stávajú jednou z udalostí sezóny.
Už žiadne do seba zahľadené pohrávanie sa s filmovým jazykom, Nehanební bastardi sú nesmierne slobodným filmom, ktorý definitívne potvrdzuje, čo tušíme už od Gaunerov. Tarantino je prorokom kinematografie, ktorá nemá žiadne determinujúce väzby na našu referenčnú realitu. Tarantino vlastne nakrúca fantastiku, ale bez fantastického ozvláštnenia. Preto sa môže druhá svetová vojna skončiť požiarom kina, v ktorom zhynú všetci pohlavári tretej ríše. Historicky nepresné? Vzhľadom na akú históriu a koho to zaujíma?
Tarantinove filmy sú hrou, preto ich časť diváctva miluje a časť nie. Hrou, ktorej pravidlá určuje Tarantino a inšpiruje sa pri ich tvorbe asi tým jediným, čím si môže byť absolútne istý. Svojou životnou skúsenosťou filmového fanatika. Nikto nemá také dobré soundtracky ako on, nikto nedokáže vrátiť na ihrisko zapadnuté herecké hviezdy a hviezdičky tak ako on a nikto iný im nedokáže do úst vložiť také vety. Tarantino je jednoducho majstrom rozprávania.
.nenudiť sa ako program
Na bonusovom DVD Pulp Fiction je záznam rozhovoru s Bruce Willisom z roku 1993. Willis tu o Quentinovi Tarantinovi vraví, že je ako Charles Dickens našej doby, ten vraj tiež písal o obyčajných ľuďoch. Ale nie je to omyl? Veď Tarantino nielenže nepíše o obyčajných ľuďoch, obyčajnosť ho dokonca vôbec nezaujíma. Jeho témou je neobyčajnosť, spracovaná tak presvedčivo, že sa obyčajnou môže zdať. Tarantinovým umeleckým programom je nenudiť, ale nadchýnať, poburovať, rozčuľovať, provokovať, urážať a čokoľvek ďalšie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.