Nie som oddaným fanúšikom Quentina Tarantina (ďalej len QT, skratky mien sú teraz in), čo neznamená, že v mojej knižnici nenájdete DVD a špeciálne edície Reservoir Dogs či Pulp Fiction. A priznávam, že niekoľkokrát som bol obvinený z „neobjektívneho“ posudzovania režiséra, ktorého uznávajú všetci, len ja nie. Ale ono akékoľvek spoločenské zbožštenie tvorcu je pre mňa vždy skôr dôvodom na zamyslenie, ako na jeho slepé nasledovanie. A podobne to mám aj s QT.
Pre mňa je QT dokonale charakterizovaný vo filme Sleep with Me (1994), kde sa v cameo výstupe objavuje ako účastník párty na byte. Kým hlavné postavy riešia nejaký vzťahový problém, on v kuchynke rozpráva o filme Top Gun ako o skryto homosexuálnom opuse (a ten film je možné tak interpretovať). A to, čo rozpráva, je čudné až šokujúce. Ako to rozpráva, je osobité a neobvyklé. A tým pádom je aj on ako rozprávač zaujímavý. A to je jeho postavenie vo svete filmovej popkultúry.
QT dostal počas svojej tvorby niekoľko nálepiek – povedzme po Pulp Fiction – „vzkriesiteľa“ zabudnutých hviezd, ale jeho filmy sú pre bežné publikum atraktívne až s účinkovaním „hollywoodsky znudenej hviezdy“, ktorá túži po zábave pri tvorbe s nevyspytateľným tvorcom. Rovnako ako nálepku – objaviteľa „pokleslých“ žánrov – aj keď divácky najúspešnejšie sú také, ktoré mainstreamový divák bežne akceptuje – film o zločine, vojnový film či western. Samozrejme na „QT spôsob“. A tým je jeho expresivita prejavu. Tak ako vám vie zrúcať v jednej sekunde mýtus „chlapáckeho“ filmu Top Gun, zrúti vám všetky mýty o druhej svetovej vojne, o boji dobra so zlom a mnohokrát v explicitne krvavej podobe. A tu nastáva problém, prečo niektorí hovoria na QT áno a prečo niektorí QT nie. A pritom úlohou každého rozprávača je najmä upútať na seba pozornosť, aby ho ľudia počúvali. A to sa mu neodškriepiteľne darí. Vie strhnúť pozornosť diametrálne a vkusovo odlišných ľudí. Čo je korektné v rámci rozprávania, sa ľudstvo, myslím, nedohodlo ani v náboženskej sfére, tak ako to môžeme chcieť po filmovom rozprávačovi. Či je to problém krízy príbehu, či krízy celej kultúry v čase postmoderny, alebo spoločnosti ako takej, je na dlhšiu debatu.
Isté je, že Quentin Tarantino sa už prvými dvoma filmami zapísal do sféry kultových filmov. Problémom asi je len to, že sám kultovosti svojej osoby uveril. Aj hodnoteniu „coolest director of all time“. A tu je pre mňa otázne to, či prijímate fakt, že s kultom niekto prvoplánovo obchoduje. Ja nie. Vždy som si vážil viac tvorcov, ktorí sa istým filmom ku kultu priblížili, ale tento kult ich nezaslepil. Niekde sa mi niečo ako pokora z jeho filmov vytratila.
Autor je filmový režisér.
Pre mňa je QT dokonale charakterizovaný vo filme Sleep with Me (1994), kde sa v cameo výstupe objavuje ako účastník párty na byte. Kým hlavné postavy riešia nejaký vzťahový problém, on v kuchynke rozpráva o filme Top Gun ako o skryto homosexuálnom opuse (a ten film je možné tak interpretovať). A to, čo rozpráva, je čudné až šokujúce. Ako to rozpráva, je osobité a neobvyklé. A tým pádom je aj on ako rozprávač zaujímavý. A to je jeho postavenie vo svete filmovej popkultúry.
QT dostal počas svojej tvorby niekoľko nálepiek – povedzme po Pulp Fiction – „vzkriesiteľa“ zabudnutých hviezd, ale jeho filmy sú pre bežné publikum atraktívne až s účinkovaním „hollywoodsky znudenej hviezdy“, ktorá túži po zábave pri tvorbe s nevyspytateľným tvorcom. Rovnako ako nálepku – objaviteľa „pokleslých“ žánrov – aj keď divácky najúspešnejšie sú také, ktoré mainstreamový divák bežne akceptuje – film o zločine, vojnový film či western. Samozrejme na „QT spôsob“. A tým je jeho expresivita prejavu. Tak ako vám vie zrúcať v jednej sekunde mýtus „chlapáckeho“ filmu Top Gun, zrúti vám všetky mýty o druhej svetovej vojne, o boji dobra so zlom a mnohokrát v explicitne krvavej podobe. A tu nastáva problém, prečo niektorí hovoria na QT áno a prečo niektorí QT nie. A pritom úlohou každého rozprávača je najmä upútať na seba pozornosť, aby ho ľudia počúvali. A to sa mu neodškriepiteľne darí. Vie strhnúť pozornosť diametrálne a vkusovo odlišných ľudí. Čo je korektné v rámci rozprávania, sa ľudstvo, myslím, nedohodlo ani v náboženskej sfére, tak ako to môžeme chcieť po filmovom rozprávačovi. Či je to problém krízy príbehu, či krízy celej kultúry v čase postmoderny, alebo spoločnosti ako takej, je na dlhšiu debatu.
Isté je, že Quentin Tarantino sa už prvými dvoma filmami zapísal do sféry kultových filmov. Problémom asi je len to, že sám kultovosti svojej osoby uveril. Aj hodnoteniu „coolest director of all time“. A tu je pre mňa otázne to, či prijímate fakt, že s kultom niekto prvoplánovo obchoduje. Ja nie. Vždy som si vážil viac tvorcov, ktorí sa istým filmom ku kultu priblížili, ale tento kult ich nezaslepil. Niekde sa mi niečo ako pokora z jeho filmov vytratila.
Autor je filmový režisér.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.