.zaoberať sa otázkou, kto bude prezidentským kandidátom vládneho tábora, nateraz vzrušujúce nie je. Odpoveď na otázku, či to bude Robert Fico, alebo niekto iný (Pavol Paška, Miroslav Lajčák, Milan Ftáčnik) závisí len od rozhodnutia premiéra, respektíve najužšieho vedenia Smeru. A na to si ešte počkáme. Nech to však bude ktokoľvek, už teraz je jasné, že kandidát suverénne najsilnejšej strany bude favoritom volieb.
Pred oveľa väčšou výzvou stojí opozícia. Tá si prezidentský súboj nadizajnovala ako plebiscit o Robertovi Ficovi a politickú udalosť, ktorá by do jej dýchavičného tela mohla vniesť novú iskru. Niektorí pravicoví politici o tom tiež radi hovoria ako o „obnovení akcieschopnosti opozície“. Na to však potrebujú silného kandidáta, ktorý nadchne nielen stranícke masy a nebude to kandidát typu „veď ktokoľvek je lepší ako smerák“. Fico má predsa len svojich verných voličov stále najviac. No hľadanie takéhoto mobilizačného kandidáta opozície sa napriek stále novým, nádejným termínom (najskôr 17. november, potom január, možno február) zadrhlo v pozičných bojoch.
.čo urobí Radičová?
Dobre ich ilustruje situácia z konca minulého roka. V centrále SDKÚ sa zišlo prezídium strany, na ktorom sa síce vždy rieši aj aktuálna politická situácia, no diskusia o prezidentských kandidátoch v ten deň v pláne nebola. Dvaja členovia prezídia, podpredseda strany Jozef Mikuš a Ondrej Matej z Prešova, však navrhli, aby si SDKÚ odhlasovala, že najvhodnejšou kandidátkou na prezidenta je Iveta Radičová. Podľa informácií .týždňa argumentovali najmä tým, že strane môže spájanie s Radičovej menom len pomôcť. Uznesenie tak bolo jednohlasne prijaté a predseda Pavol Frešo dostal poverenie, aby bývalú premiérku presvedčil. Iveta Radičová sa poďakovala za dôveru a zopakovala, že kandidovať neplánuje.
Mnohí politici SDKÚ však stále neveria, že toto jej rozhodnutie je definitívne. Poctivo analyzujú každé jej mediálne vystúpenie a z rôznych náznakov a indícií si skladajú argumenty, ktoré majú potvrdzovať ich podozrenie, že Radičová nakoniec vstúpi do ringu. Samozrejme, nie ako ich straníčka, ale ako občianska kandidátka. V takomto prípade by podľa nich bolo pre stranu zničujúce, ak by podporovala niekoho iného. Aj z tohto dôvodu dnes SDKÚ radšej vyčkáva a nechce sa zaviazať k podpore Pavla Hrušovského či iného straníckeho kandidáta. Nepríjemné je, že hoci expremiérka nemá na svoje rozhodovanie toľko času ako Robert Fico, určite ho má viac, ako by si želali jej bývalí stranícki kolegovia.
.opozičná paralýza
Figeľovo KDH je zase v háklivej situácii. Do volieb ide totiž aj jeho čestný predseda Ján Čarnogurský, preto by voliči kresťanských demokratov KDH len ťažko odpustili, ak by proti Čarnogurskému podporili niekoho iného než člena vlastnej strany.
Matovičovi Obyčajní ľudia a Sulíkova SaS zatiaľ vyčkávajú, akí kandidáti sa ešte vynoria. Viacerí z nich v neformálnych rozhovoroch pripustili, že by si vedeli predstaviť podporu Andreja Kisku, Ivety Radičovej, ale aj Radoslava Procházku. Najmenšie šance má u nich Pavol Hrušovský.
Možnú podporu pre prezidentskú kandidatúru už v pravicových stranách neformálne sondoval aj spomínaný člen KDH Procházka. Ťažko si v tejto situácii predstaviť, že by Procházku podporilo vlastné KDH, ktorého vedenie je s ním na nože. Ale aj keby sa tak zázrakom stalo a keby sa ku KDH pripojila SaS, ktorej líder Richard Sulík už Procházku v minulosti spomínal ako dobrého kandidáta, už len kvôli vyčkávacej taktike SDKÚ je temer nemožné, aby si ho osvojila celá pravicová opozícia.
Nech sa na to pozrieme z ktorejkoľvek strany, vyzerá to tak, že hľadanie spoločného kandidáta sa kvôli úzko straníckej taktike ocitlo v slepej uličke.
.bude kráľ nahý?
Bolo by nezmyslom vyčítať politickým stranám, že na post hľadajú vlastných kandidátov. Je to nakoniec jeden zo základných zmyslov ich existencie a členovia by im ťažko odpúšťali, keby len pasívne čakali na osobnosti, ktoré im ponúkne občianske prostredie. Ešte niekoľko týždňov môžu pravicoví politici oprávnene tvrdiť, že na postavenie prezidentského kandidáta je stále dosť času. Problém však bude, keď sa nakoniec ukáže, že kráľ je nahý.
Možno by sa veci pohli dopredu, ak by jednotlivé pravicové strany namiesto kandidáta spoločného, čo ich len zbytočne vedie k taktizovaniu, zmenili filozofiu a začali každá za seba hľadať kandidáta silného. Sebavedomá a tvrdohlavá podpora niektorej z pravicových strán pre takéhoto kandidáta – či už by to bol politik súčasný, bývalý, alebo nestraník – by mohla viesť k dohode v pravicovom tábore oveľa rýchlejšie, ako všeopozičné stretnutia v kancelárii u Jána Figeľa. Žiadna zo slovenských pravicových strán totiž asi netúži napodobniť fiasko ODS s „dvojpercentným“ Přemyslom Sobotkom z českých volieb.
V opačnom prípade sa môže slovenskej pravici ľahko stať, že prezidentské voľby v jej podaní budú namiesto demonštrácie „novej akcieschopnosti“ len ďalším dôkazom jej nemohúcnosti.
Pred oveľa väčšou výzvou stojí opozícia. Tá si prezidentský súboj nadizajnovala ako plebiscit o Robertovi Ficovi a politickú udalosť, ktorá by do jej dýchavičného tela mohla vniesť novú iskru. Niektorí pravicoví politici o tom tiež radi hovoria ako o „obnovení akcieschopnosti opozície“. Na to však potrebujú silného kandidáta, ktorý nadchne nielen stranícke masy a nebude to kandidát typu „veď ktokoľvek je lepší ako smerák“. Fico má predsa len svojich verných voličov stále najviac. No hľadanie takéhoto mobilizačného kandidáta opozície sa napriek stále novým, nádejným termínom (najskôr 17. november, potom január, možno február) zadrhlo v pozičných bojoch.
.čo urobí Radičová?
Dobre ich ilustruje situácia z konca minulého roka. V centrále SDKÚ sa zišlo prezídium strany, na ktorom sa síce vždy rieši aj aktuálna politická situácia, no diskusia o prezidentských kandidátoch v ten deň v pláne nebola. Dvaja členovia prezídia, podpredseda strany Jozef Mikuš a Ondrej Matej z Prešova, však navrhli, aby si SDKÚ odhlasovala, že najvhodnejšou kandidátkou na prezidenta je Iveta Radičová. Podľa informácií .týždňa argumentovali najmä tým, že strane môže spájanie s Radičovej menom len pomôcť. Uznesenie tak bolo jednohlasne prijaté a predseda Pavol Frešo dostal poverenie, aby bývalú premiérku presvedčil. Iveta Radičová sa poďakovala za dôveru a zopakovala, že kandidovať neplánuje.
Mnohí politici SDKÚ však stále neveria, že toto jej rozhodnutie je definitívne. Poctivo analyzujú každé jej mediálne vystúpenie a z rôznych náznakov a indícií si skladajú argumenty, ktoré majú potvrdzovať ich podozrenie, že Radičová nakoniec vstúpi do ringu. Samozrejme, nie ako ich straníčka, ale ako občianska kandidátka. V takomto prípade by podľa nich bolo pre stranu zničujúce, ak by podporovala niekoho iného. Aj z tohto dôvodu dnes SDKÚ radšej vyčkáva a nechce sa zaviazať k podpore Pavla Hrušovského či iného straníckeho kandidáta. Nepríjemné je, že hoci expremiérka nemá na svoje rozhodovanie toľko času ako Robert Fico, určite ho má viac, ako by si želali jej bývalí stranícki kolegovia.
.opozičná paralýza
Figeľovo KDH je zase v háklivej situácii. Do volieb ide totiž aj jeho čestný predseda Ján Čarnogurský, preto by voliči kresťanských demokratov KDH len ťažko odpustili, ak by proti Čarnogurskému podporili niekoho iného než člena vlastnej strany.
Matovičovi Obyčajní ľudia a Sulíkova SaS zatiaľ vyčkávajú, akí kandidáti sa ešte vynoria. Viacerí z nich v neformálnych rozhovoroch pripustili, že by si vedeli predstaviť podporu Andreja Kisku, Ivety Radičovej, ale aj Radoslava Procházku. Najmenšie šance má u nich Pavol Hrušovský.
Možnú podporu pre prezidentskú kandidatúru už v pravicových stranách neformálne sondoval aj spomínaný člen KDH Procházka. Ťažko si v tejto situácii predstaviť, že by Procházku podporilo vlastné KDH, ktorého vedenie je s ním na nože. Ale aj keby sa tak zázrakom stalo a keby sa ku KDH pripojila SaS, ktorej líder Richard Sulík už Procházku v minulosti spomínal ako dobrého kandidáta, už len kvôli vyčkávacej taktike SDKÚ je temer nemožné, aby si ho osvojila celá pravicová opozícia.
Nech sa na to pozrieme z ktorejkoľvek strany, vyzerá to tak, že hľadanie spoločného kandidáta sa kvôli úzko straníckej taktike ocitlo v slepej uličke.
.bude kráľ nahý?
Bolo by nezmyslom vyčítať politickým stranám, že na post hľadajú vlastných kandidátov. Je to nakoniec jeden zo základných zmyslov ich existencie a členovia by im ťažko odpúšťali, keby len pasívne čakali na osobnosti, ktoré im ponúkne občianske prostredie. Ešte niekoľko týždňov môžu pravicoví politici oprávnene tvrdiť, že na postavenie prezidentského kandidáta je stále dosť času. Problém však bude, keď sa nakoniec ukáže, že kráľ je nahý.
Možno by sa veci pohli dopredu, ak by jednotlivé pravicové strany namiesto kandidáta spoločného, čo ich len zbytočne vedie k taktizovaniu, zmenili filozofiu a začali každá za seba hľadať kandidáta silného. Sebavedomá a tvrdohlavá podpora niektorej z pravicových strán pre takéhoto kandidáta – či už by to bol politik súčasný, bývalý, alebo nestraník – by mohla viesť k dohode v pravicovom tábore oveľa rýchlejšie, ako všeopozičné stretnutia v kancelárii u Jána Figeľa. Žiadna zo slovenských pravicových strán totiž asi netúži napodobniť fiasko ODS s „dvojpercentným“ Přemyslom Sobotkom z českých volieb.
V opačnom prípade sa môže slovenskej pravici ľahko stať, že prezidentské voľby v jej podaní budú namiesto demonštrácie „novej akcieschopnosti“ len ďalším dôkazom jej nemohúcnosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.