.politici sa tak nemusia rozhodovať medzi väčším a menším zlom, na aké sme zvyknutí z prezidentských volieb. Napriek tomu to nemusí dopadnúť tak optimisticky, ako to vyzerá: stačí, ak pár poslancov Smeru uverí rečiam, ktoré šíria ľudia z okruhu súčasného šéfa ÚPN Petranského. To znamená, že Kalina nie je dosť „národne“ orientovaný – a keďže Mikloško by vzhľadom na obmedzený počet hlasov od opozície tiež neprešiel, nasledovala by nová voľba. A tam by už Smer postavil politicky vyhranenejšieho kandidáta.
O tom, že ľudia, naviazaní na súčasné vedenie ÚPN, sú z Kalinovej kandidatúry zdesení, svedčí aj mail, ktorý poslal poslancom Smeru pracovník ústavu Ján Bobák, v minulosti lektor ÚML. Podľa neho sa vraj Kalina „po boku Jána Langoša zameral na mediálne popravy ľudí, ktorí nevyhovali jeho politickému a ideologickému presvedčeniu“. Bobák predložil aj „dôkaz“– článok agentúry ČTK z roku 2007 o viacerých známych umelcoch, ktorí sú evidovaní ako agenti ŠtB (Kállay, Kvietik, Kazík). V texte je aj jeden Kalinov citát, v ktorom sa ako pracovník ÚPN všeobecne vyjadruje k skartácii časti Kállayovho spisu…
.podobné koncepcie
Dôležitejšie ako prízemná antikampaň sú však Kalinove a Mikloškove predstavy o tom, ako by mal fungovať ÚPN. Ich koncepcie sú zdanlivo odlišné, obe sa však uberajú správnym smerom. Kalina chce prioritne urýchliť projekt Oral history, ktorý zachytáva príbehy obetí totality – svedkovia komunistických aj fašistických zločinov pomaly vymierajú, takže ak ÚPN čo najskôr nezaznamená ich osudy, Slovensko príde o mimoriadne cennú časť svoje histórie. Kalina chce koncepčnejšie ako doteraz pracovať aj s archívom ÚPN a spracovať jednotlivé príbehy tematicky (popravení z politických dôvodov, hranica). Profily obetí by boli zverejňované na internete, aby si mohla aj široká verejnosť urobiť predstavu o charaktere totalitných režimov. Kalina chce výrazne obmedziť aj vydávanie kníh a ušetrené peniaze investovať do digitalizácie či rozvoja evidencií: „ÚPN treba nasmerovať na cestu dynamickej dokumentačnej inštitúcie.“
Mikloško sa chce sústrediť na dokumentáciu prípadov viac ako 71-tisíc ľudí, ktorí sedeli za komunizmu vo väzení. Momentálne to v ÚPN robí len jeden človek, ktorý zvládne maximálne 700 káuz ročne, keďže táto práca si vyžaduje aj návštevu súdov a podobne. Ak by to takto išlo ďalej, ústavu by to trvalo sto rokov. Okrem toho chce dôsledne zmapovať aj prípady ľudí, ktorí boli odvlečení do Sovietskeho zväzu. Mikloško sa chce zamerať aj na konkrétne kauzy – napríklad na akciu františkáni: „Treba to poctivo spracovať a sprístupniť aj verejnosti, aby bolo zrejmé, ako fungovala tá komunistická mašinéria.“ Čiastočne chce obmedziť aj edičnú činnosť: ÚPN by už vydával len publikácie vlastných ľudí. Za Petranského tu vychádzali aj práce externistov, navyše niekedy pochybnej kvality.
.rozdiely
Kalina s Mikloškom si držia odstup aj od Jozefa Tisa, ktorý chýbal Petranskému. Mikloško síce nemá problém, ak píšu historici aj o tom, že za slovenského štátu došlo napríklad k rozvoju vedy, ale uvedomuje si, že ÚPN má zo zákona mapovať najmä obdobie neslobody a jeho prejavy. Obaja chcú preto presadiť, aby boli výstupy ústavu (vrátane časopisu Pamäť národa) pod väčším drobnohľadom kvalifikovaných odborníkov.
Kalina s Mikloškom chcú ukončiť aj vnútorné spory, ktoré už dlho traumatizujú prostredie ÚPN: no pokým prvý zrejme pristúpi aj k niektorým personálnym zmenám, druhý chce ľuďom z kritizovanej sekcie vedeckého výskumu rozšíriť pracovnú náplň. To znamená, že by sa zaoberali aj spomínanými prípadmi ľudí, ktorí sedeli za komunizmu vo väzení. Ide síce o menej atraktívnu, doslova mravčiu prácu, ktorá je však z hľadiska poznania minulosti oveľa užitočnejšia ako písanie kontroverzných kníh o ľudáckom režime.
Kalina s Mikloškom sa čiastočne líšia aj v postoji k iným vedeckým organizáciám: obaja chcú síce napraviť vzťahy, ktoré sa zhoršili za Petranského, Mikloško má však napríklad k odborníkom SAV rezervovanejší vzťah ako Kalina. Je totiž presvedčený, že Historický ústav je na rozdiel od ÚPN – aj s jeho chybami – málo dynamickou inštitúciou, ktorej výstupy tiež nie sú vždy kvalitné (napríklad k výročiu Novembra 1989).
.mladosť verzus skúsenosť
Kalina je žiak Jána Langoša - v ÚPN je od samého začiatku, takže dobre pozná jeho silné aj slabé miesta. Mikloško je zase Langošov spolupracovník z disentu, ktorého príbeh je už súčasťou pamäti národa. Kalina je výkonný úradník so vzťahom k moderným technológiám, Mikloško skôr predstaviteľ starej školy: jeho meno by však otváralo všetky dvere. Kalinovou výhodou môže byť guráž a razancia v presadzovaní cieľov ÚPN, keďže nemá žiadne väzby s politickými ani spoločenskými elitami v krajine. Na rozdiel od svojho protikandidáta je však trochu nepopísaný list: Mikloško už totiž obstál v dôležitých životných skúskach – pred aj po zmene režimu.
Funkciu šéfa ÚPN by si zaslúžil Mikloško, ktorý by bol v tejto pozícii tým najlepším symbolom, aký dnes Slovensko má. Väčšie šance má však Kalina, keďže ho navrhol Smer. No i jeho voľba by bola posunom vpred: z ÚPN by sa zrejme opäť stala akceptovaná inštitúcia, ktorá by nestranne hodnotila obe totality.
O tom, že ľudia, naviazaní na súčasné vedenie ÚPN, sú z Kalinovej kandidatúry zdesení, svedčí aj mail, ktorý poslal poslancom Smeru pracovník ústavu Ján Bobák, v minulosti lektor ÚML. Podľa neho sa vraj Kalina „po boku Jána Langoša zameral na mediálne popravy ľudí, ktorí nevyhovali jeho politickému a ideologickému presvedčeniu“. Bobák predložil aj „dôkaz“– článok agentúry ČTK z roku 2007 o viacerých známych umelcoch, ktorí sú evidovaní ako agenti ŠtB (Kállay, Kvietik, Kazík). V texte je aj jeden Kalinov citát, v ktorom sa ako pracovník ÚPN všeobecne vyjadruje k skartácii časti Kállayovho spisu…
.podobné koncepcie
Dôležitejšie ako prízemná antikampaň sú však Kalinove a Mikloškove predstavy o tom, ako by mal fungovať ÚPN. Ich koncepcie sú zdanlivo odlišné, obe sa však uberajú správnym smerom. Kalina chce prioritne urýchliť projekt Oral history, ktorý zachytáva príbehy obetí totality – svedkovia komunistických aj fašistických zločinov pomaly vymierajú, takže ak ÚPN čo najskôr nezaznamená ich osudy, Slovensko príde o mimoriadne cennú časť svoje histórie. Kalina chce koncepčnejšie ako doteraz pracovať aj s archívom ÚPN a spracovať jednotlivé príbehy tematicky (popravení z politických dôvodov, hranica). Profily obetí by boli zverejňované na internete, aby si mohla aj široká verejnosť urobiť predstavu o charaktere totalitných režimov. Kalina chce výrazne obmedziť aj vydávanie kníh a ušetrené peniaze investovať do digitalizácie či rozvoja evidencií: „ÚPN treba nasmerovať na cestu dynamickej dokumentačnej inštitúcie.“
Mikloško sa chce sústrediť na dokumentáciu prípadov viac ako 71-tisíc ľudí, ktorí sedeli za komunizmu vo väzení. Momentálne to v ÚPN robí len jeden človek, ktorý zvládne maximálne 700 káuz ročne, keďže táto práca si vyžaduje aj návštevu súdov a podobne. Ak by to takto išlo ďalej, ústavu by to trvalo sto rokov. Okrem toho chce dôsledne zmapovať aj prípady ľudí, ktorí boli odvlečení do Sovietskeho zväzu. Mikloško sa chce zamerať aj na konkrétne kauzy – napríklad na akciu františkáni: „Treba to poctivo spracovať a sprístupniť aj verejnosti, aby bolo zrejmé, ako fungovala tá komunistická mašinéria.“ Čiastočne chce obmedziť aj edičnú činnosť: ÚPN by už vydával len publikácie vlastných ľudí. Za Petranského tu vychádzali aj práce externistov, navyše niekedy pochybnej kvality.
.rozdiely
Kalina s Mikloškom si držia odstup aj od Jozefa Tisa, ktorý chýbal Petranskému. Mikloško síce nemá problém, ak píšu historici aj o tom, že za slovenského štátu došlo napríklad k rozvoju vedy, ale uvedomuje si, že ÚPN má zo zákona mapovať najmä obdobie neslobody a jeho prejavy. Obaja chcú preto presadiť, aby boli výstupy ústavu (vrátane časopisu Pamäť národa) pod väčším drobnohľadom kvalifikovaných odborníkov.
Kalina s Mikloškom chcú ukončiť aj vnútorné spory, ktoré už dlho traumatizujú prostredie ÚPN: no pokým prvý zrejme pristúpi aj k niektorým personálnym zmenám, druhý chce ľuďom z kritizovanej sekcie vedeckého výskumu rozšíriť pracovnú náplň. To znamená, že by sa zaoberali aj spomínanými prípadmi ľudí, ktorí sedeli za komunizmu vo väzení. Ide síce o menej atraktívnu, doslova mravčiu prácu, ktorá je však z hľadiska poznania minulosti oveľa užitočnejšia ako písanie kontroverzných kníh o ľudáckom režime.
Kalina s Mikloškom sa čiastočne líšia aj v postoji k iným vedeckým organizáciám: obaja chcú síce napraviť vzťahy, ktoré sa zhoršili za Petranského, Mikloško má však napríklad k odborníkom SAV rezervovanejší vzťah ako Kalina. Je totiž presvedčený, že Historický ústav je na rozdiel od ÚPN – aj s jeho chybami – málo dynamickou inštitúciou, ktorej výstupy tiež nie sú vždy kvalitné (napríklad k výročiu Novembra 1989).
.mladosť verzus skúsenosť
Kalina je žiak Jána Langoša - v ÚPN je od samého začiatku, takže dobre pozná jeho silné aj slabé miesta. Mikloško je zase Langošov spolupracovník z disentu, ktorého príbeh je už súčasťou pamäti národa. Kalina je výkonný úradník so vzťahom k moderným technológiám, Mikloško skôr predstaviteľ starej školy: jeho meno by však otváralo všetky dvere. Kalinovou výhodou môže byť guráž a razancia v presadzovaní cieľov ÚPN, keďže nemá žiadne väzby s politickými ani spoločenskými elitami v krajine. Na rozdiel od svojho protikandidáta je však trochu nepopísaný list: Mikloško už totiž obstál v dôležitých životných skúskach – pred aj po zmene režimu.
Funkciu šéfa ÚPN by si zaslúžil Mikloško, ktorý by bol v tejto pozícii tým najlepším symbolom, aký dnes Slovensko má. Väčšie šance má však Kalina, keďže ho navrhol Smer. No i jeho voľba by bola posunom vpred: z ÚPN by sa zrejme opäť stala akceptovaná inštitúcia, ktorá by nestranne hodnotila obe totality.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.