Za ostatné roky sa často skloňovala otázka kúpnej ceny menšinového podielu v dovtedy štátnom podniku SPP. Ako to teda bolo? Predali sme kedysi SPP pod cenu? Víťazná cena v súťaži za 49 percent akcií a manažérske právomoci bola napokon 2,7 miliardy amerických dolárov. Cena sa splatila v dvoch častiach; prvých 270 miliónov dolárov v marci 2002, ostatných 2,43 miliardy neskôr v júli. Odhliadnuc od zmeny výmenného kurzu v období medzi splátkami, dôležitá je hodnota firmy ako taká. Na lepšie porovnanie, podľa vtedajšieho februárového a júlového kurzu eura a dolára predstavovala kúpna cena za menšinu v SPP celkovo 2,76 miliardy eur. Čo sa však udialo teraz? Agentúra Reuters pred niekoľkými dňami priniesla informáciu, že český Energetický a průmyslový holding (EPH) kupuje Slovak Gas Holding, teda menšinu v SPP, za 2,6 miliardy eur.
.jednoznačnosť nejestvuje
Oceniť firmu nie je jednoduché. Cena sa dá počítať podľa rôznych metodík, ale v praxi napokon vždy platí, že trhová cena je tá, ktorú je ochotný kupujúci zaplatiť a predávajúci akceptovať. V roku 2007 slovenský parlament požiadal vládu premiéra Roberta Fica o vypracovanie správy, ktorá by spätne zhodnotila proces privatizácie SPP. Vláda predstavila dokument začiatkom roka 2008. Okrem iného sa správa odvolávala i na uznesenie vlády Mikuláša Dzurindu, podľa ktorého kabinet vzal na vedomie informáciu o predpokladanej trhovej cene SPP v intervale 6 – 8 miliárd dolárov. V prípade podielu 49 percent by teda išlo o predpokladanú cenu 2,9 až 3,9 miliardy dolárov. Kúpna cena bola napokon nižšia, pričom konzorcium GDF, Ruhrgas a Gazprom sa do súťaže prihlásilo ako jediné záväzne. Správa z roku 2008 konštatuje, že konzorcium sa mohlo dozvedieť o tom, že je v súťaži jediné, čo by malo z pohľadu štátu negatívny vplyv na finálnu cenu.
Bola kúpna cena nízka alebo primeraná? Jednoznačná odpoveď neexistuje, ale s istotou sa dá povedať, že bola vyhovujúca pre obe strany. S odstupom jedenástich rokov sa rovnaký podiel predáva trhovo za cenu, ktorá je o 157 miliónov eur nižšia. Ak by sme sa na cenu pozreli v prepočte na americký dolár, menšina v SPP by bola podľa dnešného kurzu o 760 miliónov dolárov vyššia. To všetko bez započítania inflácie, ktorá v období 2002 – 2012 dosiahla kumulatívne v prípade eura takmer 26 percent a v prípade amerického dolára približne 27,6 percenta.
Do oceňovania firmy vstupuje aj faktor postavenia na trhu. V roku 2002 bolo plynárenstvo na Slovensku monopolné s jediným hráčom. Dnes tu pôsobí konkurencia a SPP má na trhu podiel niečo vyše dve tretiny. Strata monopolného postavenia a trhového podielu zákonite tlačí pôvodnú cenu firmy nadol. Po zohľadnení inflácie, straty monopolu a z nej nevyhnutne vyplývajúcej straty trhového podielu možno v hrubom odhade predpokladať, že zahraničným akcionárom sa podarilo hodnotu skupiny SPP mierne zvýšiť.
.privatizačné kritéria
V čase privatizácie SPP sa o víťazovi verejnej súťaže rozhodovalo podľa troch skupín kritérií. Prvou bola ponúknutá cena (75 bodov zo 100), druhým strategické záujmy SR (15 bodov zo 100) a do tretice zvyšovanie hodnoty SPP v budúcnosti (10 bodov zo 100). Medzi strategické záujmy SR sa zaraďovala napríklad snaha o diverzifikáciu zdrojov, zvýšenie objemu prepravy plynu cez Slovensko či akceptácia budúcej liberalizácie trhu. Pod zvyšovaním hodnoty firmy sa rozumela napríklad vôľa investovať do infraštruktúry, zahraničná expanzia, zvyšovanie zobchodovaného objemu plynu či zefektívnenie prevádzky firmy.
Vtedajšia Dzurindova vláda nevyhnutne potrebovala peniaze na financovanie svojich reforiem. I preto sa kládol absolútny a dominantný dôraz na kritérium ponúknutej ceny, pričom rozvoj firmy bol až na druhom mieste. Takýto prístup si, žiaľ, čiastočne prisvojil i manažment SPP v nadchádzajúcich rokoch.
Keď vstúpilo Slovensko do EÚ, bolo najväčším prepravcom zemného plynu. Medzičasom sa však začali pripravovať projekty Nord Stream a South Stream so spoločnou technickou prepravnou kapacitou až 118 miliárd kubíkov ročne. Je to viac ako ročná technická kapacita slovenskej prepravnej siete v objeme viac ako 90 miliárd kubíkov. Obe vetvy plynovodu Nord Stream sú dnes už v prevádzke, kým výstavba potrubia South Stream začala v decembri 2012. Slovensko i SPP sa postavili k týmto projektom neutrálne a dovolili ich rozvoj bez aktívnejšieho zásahu čo i len vo verbálnej rovine.
Nateraz tiež nie je úplne jasné, ako sa bude v budúcnosti vyvíjať hospodársky výsledok prepravcu Eustream, a. s., ktorý patrí do skupiny SPP. Na konci roku 2028 sa mu končí dlhodobý kontrakt na prepravu, ktorý ustanovuje i takzvanú klauzulu „ship-or-pay“. Tá v praxi znamená, že Gazprom si rezervuje na dané obdobie minimálnu prepravnú kapacitu, za ktorú musí zaplatiť bez ohľadu na to, do akej miery ju využije. Cez nové plynovody Nord Stream a South Stream, v ktorých má Gazprom svoj vlastnícky záujem, by sa tak mohlo v budúcnosti prepravovať čoraz viac komodity na úkor objemu prepravy cez Slovensko.
Zahraničným akcionárom SPP sa nepodarilo diverzifikovať ani zdroje nákupu plynu. SPP i dnes nakupuje plyn pre svojich zákazníkov na základe dlhodobého kontraktu so spoločnosťou Gazprom Export. Problémom pritom nie je dlhodobý kontrakt ako taký. Odhliadnuc od vyššej cenovej úrovne ide o tradičný obchodný nástroj, ktorý je zárukou likvidity, bezpečnosti dodávok a v neposlednom rade impulzom na investície do infraštruktúry. Problémom je závislosť od jediného dodávateľa.
SPP mal v roku 2008, keď sa uzatváral nový dvadsaťročný kontrakt, šancu aspoň mierne znížiť závislosť od Ruska. No pokiaľ ide o zabezpečenie fyzických dodávok zemného plynu, nevyhnutným predpokladom je existujúca infraštruktúra. Nové projekty v oblasti prepravy, ako napríklad reverzný tok z Česka a Rakúska či prepojenie s Maďarskom a plánovanie prepojenia s Poľskom, sa začali realizovať až od roku 2009 v reakcii na plynárenskú krízu. Keby bola infraštruktúra na prepravu plynu už vtedy dostatočne rozvinutá, zastavenie dodávok plynu na Ukrajine by nemuselo napáchať také hospodárske škody.
.pozitíva 2002 – 2012
Vyzdvihnúť treba predovšetkým pozitívny prístup francúzskeho a nemeckého manažmentu k liberalizácii trhu. Aj zásluhou konštruktívneho prístupu spoločností Eustream a SPP-Distribúcia dnes existuje na trhu konkurencia.
Viac ako desaťročie pôsobenia GDF SUEZ a E.ON Ruhrgas v SPP možno hodnotiť kladne aj z pohľadu úspešnej transformácie niekdajšieho štátneho monopolu na firmu, ktorá dokáže fungovať na konkurenčnom trhu nielen na Slovensku, ale aj v širšom regióne. Čoraz významnejšie je predovšetkým zastúpenie SPP na trhu v susednom Česku. Dynamickými spoločnosťami sú aj prevádzkovatelia podzemných zásobníkov plynu Nafta a POZAGAS (rovnako zo skupiny SPP). Kým Nafta, a. s., úspešne ukončila projekt rozšírenia skladovacej kapacity v lokalite Gajary-báden a pôsobí ako významný hráč na stredoeurópskom plynárenskom trhu, spoločnosť POZAGAS sa nedávno stala súčasťou rakúskej obchodnej zóny „Market Area East“. Do tretice, prepravca Eustream pred niekoľkými dňami oznámil pre obdobie nadchádzajúcich štyroch rokov investície do rozvoja a bezpečnosti prepravnej siete v objeme 300 miliónov eur.
.zarobil i štát
V politických kruhoch zvykne zaznievať, že zahraničným akcionárom sa úvodná investícia už dávno vrátila. Ak sa dividendy z rokov 2002 – 2008 prepočítajú podľa vtedajších priemerných ročných výmenných kurzov koruny a eura, firma v období 2002 – 2011 vyplatila celkovo svojim akcionárom dividendy v objeme 6,27 miliardy eur. Podľa vlastníckych podielov získali zahraniční akcionári spoločne 3,07 miliardy eur, kým slovenský štát 3,2 miliardy eur.
Zahraničným spoluvlastníkom SPP sa ich investícia vrátila z vyplatených dividend približne za deväť rokov. Áno, francúzsky a nemecký akcionár v SPP zarobili. Tvorba zisku je základným cieľom každej firmy. Pre korektnosť však treba doplniť, že zarobil i štát. Odhliadnuc od objemu daní, ktoré platí SPP, štát v roku 2002 inkasoval 2,7 miliardy amerických dolárov za predaj 49 percent akcií a následne každý rok ako väčšinový akcionár o niečo vyššiu dividendu ako Slovak Gas Holding.
Tu môže zaznieť otázka, či by štát na tom nebol lepšie bez odpredaja podielu v SPP? Veď celý objem dividend mohol v takom prípade ostávať v štátnom rozpočte. Treba povedať, že Dzurindova vláda potrebovala peniaze z privatizácie na rozbehnutie dôchodkovej reformy. Časť peňazí z predaja sa využila v roku 2005 aj na jednorazové zníženie štátneho dlhu.
No oveľa dôležitejším argumentom v prospech privatizácie SPP sú zmeny, ktoré zahraniční manažéri vykonali priamo v rámci firmy. Na jednej strane sa ukončili krížové dotácie, keď sa straty z predaja plynu kompenzovali časťou zisku z prepravy plynu, čo bola aj požiadavka súvisiaca so snahou SR vstúpiť do EÚ. No zahraniční akcionári uskutočnili navyše mnohé nevyhnutné kroky smerom k zlepšeniu fungovania firmy. Ak by neprešla zásadnými zmenami a bola by i naďalej riadená politickými nominantmi, neexistovala by záruka, že by bola zisková a nestala by sa v neprimeranej miere slúžkou sociálnych politík jednotlivých vlád alebo v horšom prípade zdrojom príjmov pre politicky blízkych jednotlivcov. Neštandardnými prístupmi k riadeniu štátnych firiem sa vyznačovali najmä 90. roky. Koniec koncov, spomenie si niekto ešte na takzvané Duckého zmenky?
Autor je analytik energy online, a. s.
.jednoznačnosť nejestvuje
Oceniť firmu nie je jednoduché. Cena sa dá počítať podľa rôznych metodík, ale v praxi napokon vždy platí, že trhová cena je tá, ktorú je ochotný kupujúci zaplatiť a predávajúci akceptovať. V roku 2007 slovenský parlament požiadal vládu premiéra Roberta Fica o vypracovanie správy, ktorá by spätne zhodnotila proces privatizácie SPP. Vláda predstavila dokument začiatkom roka 2008. Okrem iného sa správa odvolávala i na uznesenie vlády Mikuláša Dzurindu, podľa ktorého kabinet vzal na vedomie informáciu o predpokladanej trhovej cene SPP v intervale 6 – 8 miliárd dolárov. V prípade podielu 49 percent by teda išlo o predpokladanú cenu 2,9 až 3,9 miliardy dolárov. Kúpna cena bola napokon nižšia, pričom konzorcium GDF, Ruhrgas a Gazprom sa do súťaže prihlásilo ako jediné záväzne. Správa z roku 2008 konštatuje, že konzorcium sa mohlo dozvedieť o tom, že je v súťaži jediné, čo by malo z pohľadu štátu negatívny vplyv na finálnu cenu.
Bola kúpna cena nízka alebo primeraná? Jednoznačná odpoveď neexistuje, ale s istotou sa dá povedať, že bola vyhovujúca pre obe strany. S odstupom jedenástich rokov sa rovnaký podiel predáva trhovo za cenu, ktorá je o 157 miliónov eur nižšia. Ak by sme sa na cenu pozreli v prepočte na americký dolár, menšina v SPP by bola podľa dnešného kurzu o 760 miliónov dolárov vyššia. To všetko bez započítania inflácie, ktorá v období 2002 – 2012 dosiahla kumulatívne v prípade eura takmer 26 percent a v prípade amerického dolára približne 27,6 percenta.
Do oceňovania firmy vstupuje aj faktor postavenia na trhu. V roku 2002 bolo plynárenstvo na Slovensku monopolné s jediným hráčom. Dnes tu pôsobí konkurencia a SPP má na trhu podiel niečo vyše dve tretiny. Strata monopolného postavenia a trhového podielu zákonite tlačí pôvodnú cenu firmy nadol. Po zohľadnení inflácie, straty monopolu a z nej nevyhnutne vyplývajúcej straty trhového podielu možno v hrubom odhade predpokladať, že zahraničným akcionárom sa podarilo hodnotu skupiny SPP mierne zvýšiť.
.privatizačné kritéria
V čase privatizácie SPP sa o víťazovi verejnej súťaže rozhodovalo podľa troch skupín kritérií. Prvou bola ponúknutá cena (75 bodov zo 100), druhým strategické záujmy SR (15 bodov zo 100) a do tretice zvyšovanie hodnoty SPP v budúcnosti (10 bodov zo 100). Medzi strategické záujmy SR sa zaraďovala napríklad snaha o diverzifikáciu zdrojov, zvýšenie objemu prepravy plynu cez Slovensko či akceptácia budúcej liberalizácie trhu. Pod zvyšovaním hodnoty firmy sa rozumela napríklad vôľa investovať do infraštruktúry, zahraničná expanzia, zvyšovanie zobchodovaného objemu plynu či zefektívnenie prevádzky firmy.
Vtedajšia Dzurindova vláda nevyhnutne potrebovala peniaze na financovanie svojich reforiem. I preto sa kládol absolútny a dominantný dôraz na kritérium ponúknutej ceny, pričom rozvoj firmy bol až na druhom mieste. Takýto prístup si, žiaľ, čiastočne prisvojil i manažment SPP v nadchádzajúcich rokoch.
Keď vstúpilo Slovensko do EÚ, bolo najväčším prepravcom zemného plynu. Medzičasom sa však začali pripravovať projekty Nord Stream a South Stream so spoločnou technickou prepravnou kapacitou až 118 miliárd kubíkov ročne. Je to viac ako ročná technická kapacita slovenskej prepravnej siete v objeme viac ako 90 miliárd kubíkov. Obe vetvy plynovodu Nord Stream sú dnes už v prevádzke, kým výstavba potrubia South Stream začala v decembri 2012. Slovensko i SPP sa postavili k týmto projektom neutrálne a dovolili ich rozvoj bez aktívnejšieho zásahu čo i len vo verbálnej rovine.
Nateraz tiež nie je úplne jasné, ako sa bude v budúcnosti vyvíjať hospodársky výsledok prepravcu Eustream, a. s., ktorý patrí do skupiny SPP. Na konci roku 2028 sa mu končí dlhodobý kontrakt na prepravu, ktorý ustanovuje i takzvanú klauzulu „ship-or-pay“. Tá v praxi znamená, že Gazprom si rezervuje na dané obdobie minimálnu prepravnú kapacitu, za ktorú musí zaplatiť bez ohľadu na to, do akej miery ju využije. Cez nové plynovody Nord Stream a South Stream, v ktorých má Gazprom svoj vlastnícky záujem, by sa tak mohlo v budúcnosti prepravovať čoraz viac komodity na úkor objemu prepravy cez Slovensko.
Zahraničným akcionárom SPP sa nepodarilo diverzifikovať ani zdroje nákupu plynu. SPP i dnes nakupuje plyn pre svojich zákazníkov na základe dlhodobého kontraktu so spoločnosťou Gazprom Export. Problémom pritom nie je dlhodobý kontrakt ako taký. Odhliadnuc od vyššej cenovej úrovne ide o tradičný obchodný nástroj, ktorý je zárukou likvidity, bezpečnosti dodávok a v neposlednom rade impulzom na investície do infraštruktúry. Problémom je závislosť od jediného dodávateľa.
SPP mal v roku 2008, keď sa uzatváral nový dvadsaťročný kontrakt, šancu aspoň mierne znížiť závislosť od Ruska. No pokiaľ ide o zabezpečenie fyzických dodávok zemného plynu, nevyhnutným predpokladom je existujúca infraštruktúra. Nové projekty v oblasti prepravy, ako napríklad reverzný tok z Česka a Rakúska či prepojenie s Maďarskom a plánovanie prepojenia s Poľskom, sa začali realizovať až od roku 2009 v reakcii na plynárenskú krízu. Keby bola infraštruktúra na prepravu plynu už vtedy dostatočne rozvinutá, zastavenie dodávok plynu na Ukrajine by nemuselo napáchať také hospodárske škody.
.pozitíva 2002 – 2012
Vyzdvihnúť treba predovšetkým pozitívny prístup francúzskeho a nemeckého manažmentu k liberalizácii trhu. Aj zásluhou konštruktívneho prístupu spoločností Eustream a SPP-Distribúcia dnes existuje na trhu konkurencia.
Viac ako desaťročie pôsobenia GDF SUEZ a E.ON Ruhrgas v SPP možno hodnotiť kladne aj z pohľadu úspešnej transformácie niekdajšieho štátneho monopolu na firmu, ktorá dokáže fungovať na konkurenčnom trhu nielen na Slovensku, ale aj v širšom regióne. Čoraz významnejšie je predovšetkým zastúpenie SPP na trhu v susednom Česku. Dynamickými spoločnosťami sú aj prevádzkovatelia podzemných zásobníkov plynu Nafta a POZAGAS (rovnako zo skupiny SPP). Kým Nafta, a. s., úspešne ukončila projekt rozšírenia skladovacej kapacity v lokalite Gajary-báden a pôsobí ako významný hráč na stredoeurópskom plynárenskom trhu, spoločnosť POZAGAS sa nedávno stala súčasťou rakúskej obchodnej zóny „Market Area East“. Do tretice, prepravca Eustream pred niekoľkými dňami oznámil pre obdobie nadchádzajúcich štyroch rokov investície do rozvoja a bezpečnosti prepravnej siete v objeme 300 miliónov eur.
.zarobil i štát
V politických kruhoch zvykne zaznievať, že zahraničným akcionárom sa úvodná investícia už dávno vrátila. Ak sa dividendy z rokov 2002 – 2008 prepočítajú podľa vtedajších priemerných ročných výmenných kurzov koruny a eura, firma v období 2002 – 2011 vyplatila celkovo svojim akcionárom dividendy v objeme 6,27 miliardy eur. Podľa vlastníckych podielov získali zahraniční akcionári spoločne 3,07 miliardy eur, kým slovenský štát 3,2 miliardy eur.
Zahraničným spoluvlastníkom SPP sa ich investícia vrátila z vyplatených dividend približne za deväť rokov. Áno, francúzsky a nemecký akcionár v SPP zarobili. Tvorba zisku je základným cieľom každej firmy. Pre korektnosť však treba doplniť, že zarobil i štát. Odhliadnuc od objemu daní, ktoré platí SPP, štát v roku 2002 inkasoval 2,7 miliardy amerických dolárov za predaj 49 percent akcií a následne každý rok ako väčšinový akcionár o niečo vyššiu dividendu ako Slovak Gas Holding.
Tu môže zaznieť otázka, či by štát na tom nebol lepšie bez odpredaja podielu v SPP? Veď celý objem dividend mohol v takom prípade ostávať v štátnom rozpočte. Treba povedať, že Dzurindova vláda potrebovala peniaze z privatizácie na rozbehnutie dôchodkovej reformy. Časť peňazí z predaja sa využila v roku 2005 aj na jednorazové zníženie štátneho dlhu.
No oveľa dôležitejším argumentom v prospech privatizácie SPP sú zmeny, ktoré zahraniční manažéri vykonali priamo v rámci firmy. Na jednej strane sa ukončili krížové dotácie, keď sa straty z predaja plynu kompenzovali časťou zisku z prepravy plynu, čo bola aj požiadavka súvisiaca so snahou SR vstúpiť do EÚ. No zahraniční akcionári uskutočnili navyše mnohé nevyhnutné kroky smerom k zlepšeniu fungovania firmy. Ak by neprešla zásadnými zmenami a bola by i naďalej riadená politickými nominantmi, neexistovala by záruka, že by bola zisková a nestala by sa v neprimeranej miere slúžkou sociálnych politík jednotlivých vlád alebo v horšom prípade zdrojom príjmov pre politicky blízkych jednotlivcov. Neštandardnými prístupmi k riadeniu štátnych firiem sa vyznačovali najmä 90. roky. Koniec koncov, spomenie si niekto ešte na takzvané Duckého zmenky?
Autor je analytik energy online, a. s.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.