„Tak ako je dnes daň z finančných transakcií v západných krajinách nazývaná Robin Hood tax, myslím si, že na Slovensku je potrebné zavádzať jánošíkovské dane,“ vyhlásil ešte vlani v novembri premiér Robert Fico. Tieto slová zazneli vtedy na stretnutí s predsedom nemeckej sociálnej demokracie (SPD), Sigmarom Gabrielom. Nešlo o náhodu. Daň z finančných transakcií je výsledkom dlhodobej iniciatívy predovšetkým Nemecka a Francúzska. Minulý týždeň vznikla v rámci EÚ jedenásťčlenná „koalícia ochotných“, ktorá zamýšľa dodatočne zdaniť svoj finančný sektor.
.neželané dôsledky
Spájať dane s menom Robina Hooda alebo Juraja Jánošíka je pozoruhodný rétorický trik, ktorý môže verejnosti na prvé počutie znieť príťažlivo. No iba do momentu, keď kvôli novej dani začnú ľudia pociťovať nižšie výnosy zo svojich investícií do cenných papierov (vrátane podielových fondov či druhého piliera) alebo drahšie hypotéky. Finančné inštitúcie jednoducho posunú túto novú záťaž na svojich klientov. Ekonomikám zase bude hroziť odliv peňazí do krajín s voľnejšími finančnými trhmi. Týmto smerom totiž nevykročila nielen celá EÚ, ale ani len všetky štáty eurozóny. Minister financií Peter Kažimír chce aj na európskej úrovni presadzovať zavedenie dane z finančných transakcií v takej podobe, aby zmienené negatívne dôsledky nenastali. No otázne je, či taká podoba vôbec existuje a či nejde len o pokus o príslovečnú kvadratúru kruhu. Alebo politické vyhlásenie, pochádzajúce z rovnakej zásuvky ako „kríza sa nás nedotkne“ či „ľudia si zaslúžia istoty“.
Dane z finančných transakcií boli doteraz doménou predovšetkým antiglobalistov a ľavicových ekonómov ako James Tobin, Paul Krugman, Joseph Stiglitz či Jeffrey Sachs. Avšak finančná kríza týmto konceptom dodala vietor do plachiet. Zástancovia okrem iného argumentujú tým, že ubudne riskantných špekulatívnych obchodov, lebo tie sa už natoľko nevyplatia. Problém je, že z rovnakého dôvodu ubudnú aj mnohé legitímne transakcie, ktoré sa od tých prvých sotva dajú odlíšiť.
Naopak, odporcovia dane nečerpajú svoje argumenty len z ekonomickej teórie, ale aj z praxe. Švédsko experimentovalo s podobným systémom zdanenia obchodov s cennými papiermi v rokoch 1984 až 1990. Výsledky? Znížil sa objem zdaňovaných obchodov, vláda si drahšie požičiavala, makléri svoje obchody preložili do cudziny a výnosy z dane boli len zlomkom oproti očakávaniam. Keď sa daň zrušila, objemy obchodov sa zase obnovili. Dnes je Štokholm spolu s Londýnom najrozhodnejším oponentom zavedenia jánošíkovskej dane na úrovni EÚ. Francúzsko zdanilo niektoré burzové obchody vlani a nastali podobné účinky ako vo Švédsku. Objem zdaňovaných obchodov sa znížil, čo odráža jednoduchú všeobecnú ekonomickú poučku, že keď niečo zdaňujete, zákonite toho bude menej. Naopak, keď niečo subvencujete, budete toho následne viac.
Keďže detaily európskej úpravy majú byť ešte predmetom politických rokovaní, daň z finančných transakcií by mohla byť reálne zavedená od budúceho roku. Predchádzajúce návrhy zamýšľali zdaniť obchody s akciami a dlhopismi desatinou percenta, kým deriváty stotinou percenta. Pôvodne sa počítalo s vyzbieraním 57 miliárd eur, no novšie odhady hovoria len o 35 miliardách. Na SR by podľa odhadov Slovenskej bankovej asociácie mohlo pripadať asi 50 miliónov eur.
.prerozdelenie peňazí
Najmä skutočnosť, že mimo zostane Londýn s jeho pozíciou popredného svetového finančného centra, zástancom transakčnej dane spôsobuje problém. Kapitál je extrémne mobilný a aby daň fungovala efektívne, musela by byť zavedená globálne. Takto sa môže stať, že Londýn ďalej posilní svoju pozíciu, trebárs na úkor Frankfurtu nad Mohanom.
K jánošíkovskej dani sa popri Spojenom kráľovstve nepripojili ani Luxembursko, Holandsko alebo Česká republika. Praha veľmi správne pochopila, že jedinou relevantnou ekonomickou výhodou členstva v EÚ je prístup na spoločný trh. Žiadne euro alebo nebodaj daňová harmonizácia. Podieľanie sa na akejkoľvek ďalšej integrácii, najmä ak ju sprevádza zväčšovanie nadnárodného dirigizmu a obmedzovanie národnej suverenity, nie je v českom záujme. Otázne je, prečo by to malo byť v záujme Slovenska. Zvlášť, keď sa predstavitelia odmietavých krajín obávajú aj ďalšieho dôsledku tejto dane v podobe ochromenia hospodárskeho oživenia...
Napodiv, medzi jedenástimi účastníkmi „koalície ochotných“ nechýba Grécko, Taliansko, Španielsko či Portugalsko. Pre ich vlády je dobré vysatie každého ďalšieho eura z ekonomiky. Navyše, pri vhodnom nastavení prerozdeľovania vybratých peňazí by im mohlo niečo kvapnúť aj z výberu ostatných krajín s jánošíkovskou daňou. Nevie sa totiž, načo majú byť tieto prostriedky použité. Ide o ďalšiu vec, na ktorej sa politici ešte len majú dohodnúť.
Jedna možnosť je, že by sa prostriedky z transakčnej dane použili na pomoc bankám v prípade problémov, respektíve na garantovanie vkladov obyvateľstva. Nemci by vybrané peniaze chceli využiť na doplnenie vlastného rozpočtu. Francúzi by ich použili na boj proti hrozivej nezamestnanosti mladých ľudí. V skorších úvahách sa daň z finančných transakcií zvažovala aj ako oficiálny príjem Európskej únie či ako základ pre osobitný rozpočet eurozóny. A ak ideme ďalej do minulosti, až k úvahám antiglobalistov, keby sa jánošíkovská daň zaviedla na celom svete, mohli by výnosy z nej byť použité na boj proti chudobe, globálnemu otepľovaniu, prípadne na iné ušľachtilé účely. Skrátka, politici – Jánošíci dokážu vybičovať svoju fantáziu na mimoriadne výkony, keď ide o to, rozdávať cudzie peniaze. A o to ide pri dani z finančných transakcií až v prvom rade.
.neželané dôsledky
Spájať dane s menom Robina Hooda alebo Juraja Jánošíka je pozoruhodný rétorický trik, ktorý môže verejnosti na prvé počutie znieť príťažlivo. No iba do momentu, keď kvôli novej dani začnú ľudia pociťovať nižšie výnosy zo svojich investícií do cenných papierov (vrátane podielových fondov či druhého piliera) alebo drahšie hypotéky. Finančné inštitúcie jednoducho posunú túto novú záťaž na svojich klientov. Ekonomikám zase bude hroziť odliv peňazí do krajín s voľnejšími finančnými trhmi. Týmto smerom totiž nevykročila nielen celá EÚ, ale ani len všetky štáty eurozóny. Minister financií Peter Kažimír chce aj na európskej úrovni presadzovať zavedenie dane z finančných transakcií v takej podobe, aby zmienené negatívne dôsledky nenastali. No otázne je, či taká podoba vôbec existuje a či nejde len o pokus o príslovečnú kvadratúru kruhu. Alebo politické vyhlásenie, pochádzajúce z rovnakej zásuvky ako „kríza sa nás nedotkne“ či „ľudia si zaslúžia istoty“.
Dane z finančných transakcií boli doteraz doménou predovšetkým antiglobalistov a ľavicových ekonómov ako James Tobin, Paul Krugman, Joseph Stiglitz či Jeffrey Sachs. Avšak finančná kríza týmto konceptom dodala vietor do plachiet. Zástancovia okrem iného argumentujú tým, že ubudne riskantných špekulatívnych obchodov, lebo tie sa už natoľko nevyplatia. Problém je, že z rovnakého dôvodu ubudnú aj mnohé legitímne transakcie, ktoré sa od tých prvých sotva dajú odlíšiť.
Naopak, odporcovia dane nečerpajú svoje argumenty len z ekonomickej teórie, ale aj z praxe. Švédsko experimentovalo s podobným systémom zdanenia obchodov s cennými papiermi v rokoch 1984 až 1990. Výsledky? Znížil sa objem zdaňovaných obchodov, vláda si drahšie požičiavala, makléri svoje obchody preložili do cudziny a výnosy z dane boli len zlomkom oproti očakávaniam. Keď sa daň zrušila, objemy obchodov sa zase obnovili. Dnes je Štokholm spolu s Londýnom najrozhodnejším oponentom zavedenia jánošíkovskej dane na úrovni EÚ. Francúzsko zdanilo niektoré burzové obchody vlani a nastali podobné účinky ako vo Švédsku. Objem zdaňovaných obchodov sa znížil, čo odráža jednoduchú všeobecnú ekonomickú poučku, že keď niečo zdaňujete, zákonite toho bude menej. Naopak, keď niečo subvencujete, budete toho následne viac.
Keďže detaily európskej úpravy majú byť ešte predmetom politických rokovaní, daň z finančných transakcií by mohla byť reálne zavedená od budúceho roku. Predchádzajúce návrhy zamýšľali zdaniť obchody s akciami a dlhopismi desatinou percenta, kým deriváty stotinou percenta. Pôvodne sa počítalo s vyzbieraním 57 miliárd eur, no novšie odhady hovoria len o 35 miliardách. Na SR by podľa odhadov Slovenskej bankovej asociácie mohlo pripadať asi 50 miliónov eur.
.prerozdelenie peňazí
Najmä skutočnosť, že mimo zostane Londýn s jeho pozíciou popredného svetového finančného centra, zástancom transakčnej dane spôsobuje problém. Kapitál je extrémne mobilný a aby daň fungovala efektívne, musela by byť zavedená globálne. Takto sa môže stať, že Londýn ďalej posilní svoju pozíciu, trebárs na úkor Frankfurtu nad Mohanom.
K jánošíkovskej dani sa popri Spojenom kráľovstve nepripojili ani Luxembursko, Holandsko alebo Česká republika. Praha veľmi správne pochopila, že jedinou relevantnou ekonomickou výhodou členstva v EÚ je prístup na spoločný trh. Žiadne euro alebo nebodaj daňová harmonizácia. Podieľanie sa na akejkoľvek ďalšej integrácii, najmä ak ju sprevádza zväčšovanie nadnárodného dirigizmu a obmedzovanie národnej suverenity, nie je v českom záujme. Otázne je, prečo by to malo byť v záujme Slovenska. Zvlášť, keď sa predstavitelia odmietavých krajín obávajú aj ďalšieho dôsledku tejto dane v podobe ochromenia hospodárskeho oživenia...
Napodiv, medzi jedenástimi účastníkmi „koalície ochotných“ nechýba Grécko, Taliansko, Španielsko či Portugalsko. Pre ich vlády je dobré vysatie každého ďalšieho eura z ekonomiky. Navyše, pri vhodnom nastavení prerozdeľovania vybratých peňazí by im mohlo niečo kvapnúť aj z výberu ostatných krajín s jánošíkovskou daňou. Nevie sa totiž, načo majú byť tieto prostriedky použité. Ide o ďalšiu vec, na ktorej sa politici ešte len majú dohodnúť.
Jedna možnosť je, že by sa prostriedky z transakčnej dane použili na pomoc bankám v prípade problémov, respektíve na garantovanie vkladov obyvateľstva. Nemci by vybrané peniaze chceli využiť na doplnenie vlastného rozpočtu. Francúzi by ich použili na boj proti hrozivej nezamestnanosti mladých ľudí. V skorších úvahách sa daň z finančných transakcií zvažovala aj ako oficiálny príjem Európskej únie či ako základ pre osobitný rozpočet eurozóny. A ak ideme ďalej do minulosti, až k úvahám antiglobalistov, keby sa jánošíkovská daň zaviedla na celom svete, mohli by výnosy z nej byť použité na boj proti chudobe, globálnemu otepľovaniu, prípadne na iné ušľachtilé účely. Skrátka, politici – Jánošíci dokážu vybičovať svoju fantáziu na mimoriadne výkony, keď ide o to, rozdávať cudzie peniaze. A o to ide pri dani z finančných transakcií až v prvom rade.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.