.na čo by sme v prípade Mali nemali zabúdať? Základné charakteristiky dôvodov, prečo sa táto krajina, ktorá bola až do 60. rokov 20. storočia francúzskou kolóniou, stala takmer africkým Afganistanom s vládou islamistov, veľa toho nepovedia: 12 miliónov obyvateľov prevažne moslimského vierovyznania, množstvo mešít z hliny, spevnených zo všetkých strán drevenými kolmi. Drsné klimatické podmienky subsaharského pásma Sahelu, ktoré sa tiahne pod Saharou od Senegalu po Sudán, spôsobujú veľké sucho a horúčavy.
Práve tu, na nehostinnom severe Mali, vytvorili vlani, po sérii revolúcií a povstaní na severe Afriky, Tuarégovia a iné národy svoj vlastný štát, v ktorom chceli uplatňovať právo šaríja. Slabá centrálna vláda v hlavnom meste Bamako nedokázala voči tomuto novému ohnisku medzinárodného terorizmu a drogového biznisu účinne zakročiť. Situácia kulminovala, až francúzsky prezident François Hollande pred dvoma týždňami nariadil intervenciu svojej armády.
.svedectvo Slovákov
Fotograf Viktor Breiner je v Mali prvýkrát. Pôsobí na voľnej nohe, pracuje pre viaceré nemecké médiá, tentoraz fotí pre denník Die Welt. Sťažuje sa, že spoločne s inými novinármi vidí iba to, čo mu umožní vidieť francúzska armáda, a ťažko teda môže povedať, aká je situácia v skutočnosti. „Francúzski vojaci médiám veľmi obmedzujú prístup. Do dedinky alebo mestečka, odkiaľ armáda vyženie islamistických rebelov, ich pustia až po niekoľkých dňoch,“ hovorí Breiner sedem dní po prílete do Mali. Škrie ho, že nevidel priame akcie armády ani rebelov. No na druhej strane nechce príliš riskovať a obchádzať kontrolné checkpointy, aby sa nepozorovane dostal na územia ovládané islamistami – hrozil by mu totiž únos a osud rukojemníka, za ktorého pýtajú výkupné alebo prepustenie väzňov.
V roku 2008 sa to prihodilo dvom rakúskym turistom. Wolfganga Ebnera a Andreu Kloiberovú uniesli členovia severoafrickej odnože al-Káidy, so sídlom v Alžírsku, z dedinky uprostred púšte v Tunisku a zadržiavali ich práve v Mali. Požadovali výkupné 5 miliónov eur a prepustenie väznených druhov. V tom čase o spoluobčanoch na vlastnú päsť rokoval so synom líbyjského diktátora plukovníka Kaddáfího Sajfom aj korutánsky hajtman Jörg Haider. Neúčinne, ďalší osud unesených nie je známy.
Ďalší Slovák, skúsený cestovateľ a sprievodca BUBO travel Martin Navrátil (pozri rámček), vlani prešiel Kamčatku či Jemen v ozbrojenom sprievode. Do Mali, kde je teraz prvýkrát, doletel pravidelnou linkou z Dakaru. Vojna na severe ho neodradila. „Chcel som vidieť, ako to skutočne vyzerá v krajine, o ktorej sa, žiaľ, teraz toľko hovorí. Nehrám sa na reportéra a už vôbec nie na vojnového. Pri pristávaní v Bamaku som si myslel, že všade budú stíhačky. Veď v televízii stále ukazujú, ako odlietajú a pristávajú. No nič také som nevidel. Zazrel som iba zopár francúzskych vojakov, pochodujúcich po letiskovej ploche. Keby som nevedel zo správ, že je tu vojna, neveril by som ani slovo. Mám tu byť šesť dní a neviem, čo si môžem dovoliť. Zatiaľ nefotím, zopár ľudí už bolo zatknutých, keď fotili divadlo či národný stĺp.“
„Vyrážam na prehliadku mesta. Vytrhávam si z knižky mapu, nech stále neotváram knižného sprievodcu, to by bolo príliš okaté, že som turista. Bamako by sa dalo charakterizovať ako jedno šialene pekné trhovisko. Všetko zoženiete na ulici, od šnúrok do topánok až po hrnce, ale aj voodoo predmety. Chceli by ste opičie hlavy, mačacie kože či krokodíliu kožu? Všetko tu nájdete,“ opisuje Navrátil svoje exotické zážitky v krajine, kde na severe zúri vojnový konflikt a na juhu ide všetko po starom. Zatiaľ.
.európska vojna
Podobnosť nehostinného a klimaticky drsného severu Mali s afgansko-pakistanským pohraničím, kde sa naďalej darí islamistom z Talibanu, je očividná. Francúzsko s vojenským zásahom dlho otáľalo, napokon však nemalo inú alternatívu.
A aký bol dôvod zásahu? Postkoloniálny sentiment Paríža, ktorý pol storočia udržiava pri moci v západnej Afrike miestne skorumpované elity, nie je najvýstižnejšou odpoveďou na kľúčovú otázku, prečo sa Západ vojensky angažuje na severe Mali, kde nie sú ani náleziská nerastov, ani významné investície. Dve hlavné príčiny sú iné. Po prvé, ak by Mali ovládli islamisti a zároveň by získali možnosť rozšíriť svoju moc na celý región južne od Sahary, bola by to priveľká bezpečnostná hrozba pre Európu a Západ ako taký. Napokon, na francúzsky zásah nadväzujúce vraždy rukojemníkov na ropných základniach v susednom Alžírsku sú toho dôkazom. A po druhé, ide o ekonomické záujmy Západu. V Nigérii sa ťaží takmer všetok urán pre francúzske jadrové elektrárne a susedné Alžírsko je druhý najväčší africký producent zemného plynu. Okrem toho, EÚ má strach z prílevu nelegálnych migrantov, a tak v roku 2008 zriadila v Mali, v hlavnom meste Bamako, prvé imigračné centrum mimo hraníc Európy, aby pomohla Afričanom, ktorí vo veľkých počtoch a v zúfalom stave na lodičkách nelegálne prichádzajú do Európy nájsť si prácu. V Európe podľa odhadov pracuje 200-tisíc z 12 miliónov obyvateľov tejto krajiny.
Perspektívy sú pritom neradostné. Tzv. Arabská jar a udalosti v Líbyi v roku 2011 destabilizovali nielen severnú Afriku, ale aj saharskú a subsaharskú oblasť. Tuarégovia v severnej časti Mali získali z rozvrátenej Líbye množstvo zbraní a vybavenia, s ktorými začali nové vlny útokov v Mali, v Čade a v Nigérii. V priebehu ofenzívy v marci 2012 obsadili kľúčové mestá Kidal, Gao a Timbuktu. Nielen ničenie pamiatok UNESCO v Timbuktu, aj iné udalosti, nápadne pripomínajúce dianie v Afganistane, ozrejmili brutalitu islamistov. Tí napríklad v júli 2012 v meste Aguelhok v tuarégskej oblasti Kidal zakopali nezosobášených milencov do zeme a hádzali im kamene do hláv, kým nezomreli.
.rozpad Mali
Skutočnou a hlavnou hrozbou je faktický rozpad Mali, ktorý má dominový efekt a destabilizuje celú západnú Afriku. Novodobé dejiny tejto krajiny sú skutočne dejinami vojenských prevratov, keď armáda zasahovala proti slabej civilnej vláde. V marci 2012 pri štátnom prevrate vojaci obsadili prezidentský palác, budovu televízie a rozhlasu, a zatkli niekoľko ministrov. V tom istom čase prezident Amadou Toumani Touré na Twitteri ubezpečoval, že nejde o prevrat. O pár týždňov neskôr rezignoval...
Dlhodobý konflikt medzi armádou a islamistickými povstalcami na severe krajiny opäť s novou intenzitou prepukol už vlani v polovici januára, keď podľa údajov OSN utieklo z domova viac ako 172-tisíc členov väčšinovej africkej populácie, z toho polovica do susedných štátov Mauretánia, Burkina Faso a Nigéria. Utiekli najmä pred Tuarégmi, silno arabizovanou berberskou skupinou, ktorá stojí v opozícii proti centrálnej vláde.
O mesiac neskôr však Tuarégovia – veľká časť z nich bojovala predtým v líbyjskej vojne na strane plukovníka Kaddáfího a priniesli si odtiaľ zásoby zbraní a munície – vyhlásili na severe Mali svoj vlastný štát. Nazvali ho Azavad. Po dobytí jeho metropoly Timbuktu v nej začali krompáčmi a kladivami s výkrikmi „Boh je veľký!“ ničiť vzácne sakrálne pamiatky zapísané na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO: mešitu Djingareyber zo 14. storočia a mauzóleum k nej priliehajúce. Označili ich za symboly modlárstva. Streľbou do vzduchu odohnali prizerajúci sa dav.
Štát Tuarégov, prevažne pusté a nehostinné územie subsaharskej púšte, väčšie ako Francúzsko, však nezískal nijakú zahraničnú podporu. Ešte aj susedia, s ktorými bolo v minulosti Mali vo vojnovom konflikte, vyhlásili legálne zvolenej vláde podporu. A dali rebelom 72-hodinové ultimátum na to, aby moc vrátili do rúk civilistom. Tí to však odmietli a trvalo takmer rok, kým Francúzsku, ktoré predsa len cíti za osud svojej bývalej kolónie zodpovednosť, došla trpezlivosť. O bezpečnostnej hrozbe pre Európu, zásobách uránu a zemného plynu sme si už povedali. Mali je však aj tretí najväčší producent zlata v Afrike a krajina ovládaná islamistami, napojenými na al-Káidu, je nočnou morou medzinárodných ťažobných firiem.
Vývoj zákonite eskaloval. Vlani v decembri iba dvadsiati vojaci zadržali malijského premiéra Cheicka Modibu Diarra, bývalého vedca, pracujúceho pre NASA a šéfa Microsoftu pre Afriku, ktorý oznámil demisiu a pravdepodobne chcel odletieť do Francúzska. Tento krok armády odsúdila Rada bezpečnosti OSN, ktorá jednomyseľne rozhodla o vyslaní mierových zborov s dočasným mandátom jeden rok. Tie mali podporiť asi tritisíc západoafrických vojakov síl Ecowas pri úsilí potlačiť radikálnych islamistov, ktorí už v tom čase ovládali dve tretiny územia Mali.
K očakávanému výsledku to však neviedlo. Preto v polovici januára po naliehavej žiadosti o pomoc, ktorú zaslal do Paríža malijský prezident Diouncounda Traoré, začala intervenciu a boj s islamistami francúzska armáda. S logistickou podporou USA a Veľkej Británie nasadila dvetisíc vojakov. Koncom minulého týždňa po desiatich dňoch bojov a náletov dobyla aj severnú metropolu Timbuktu. Boje pokračujú a americkí experti varujú Paríž, že zle premyslená pozemná operácia môže džihádistov iba posilniť. Iná možnosť v tejto „rozohratej“ vojne už zrejme nie je.
Proti Francúzom a africkým vojakom stojí silný a dobre vycvičený nepriateľ, ktorý sa pripravoval desať rokov. Zjednodušujúci názov al-Káida Maghrebu zastrešuje viaceré skupiny Tuarégov a Arabov vyznávajúcich radikálny islam z oblasti Perzského zálivu: Ochrancov viery z Ansar Dine (tí sa minulý týždeň rozdelili na dve frakcie) aj Jednotné hnutie pre džihád MUJAO.
.mierový zázrak
Popri všetkých vojnových hrôzach existuje aj iné Mali. Vstávanie s úsvitom, chudoba, práca na políčkach bavlny, ryže alebo arašidov a od šiestej večer tma v dome. Taký bol život väčšiny obyvateľov tamojšieho vidieka až do roku 2007. Odvtedy majú mnohé dediny v Mali konečne elektrinu – vďaka biopalivu. Vyrástli nové pouličné lampy uprostred púšte, scenériu dopĺňajú kužeľovité domčeky z hlinených tehál. Meno zázraku? Jatropha, čo je na konzumáciu neupotrebiteľná rastlina. Dedinčania však zistili, že ak sa zomelú semienka týchto kríkov, získa sa tým olej, ktorým môžu poháňať malé generátory na výrobu elektriny, pre nich donedávna neznámej .Tá sa stala nástrojom súdržnosti, vďaka nej sa ľudia večer stretávajú, ubudlo aj krádeží. Vláda tejto bývalej francúzskej kolónie plánuje vybaviť generátormi na energiu asi 12-tisíc dedín v krajine.
Práve tu, na nehostinnom severe Mali, vytvorili vlani, po sérii revolúcií a povstaní na severe Afriky, Tuarégovia a iné národy svoj vlastný štát, v ktorom chceli uplatňovať právo šaríja. Slabá centrálna vláda v hlavnom meste Bamako nedokázala voči tomuto novému ohnisku medzinárodného terorizmu a drogového biznisu účinne zakročiť. Situácia kulminovala, až francúzsky prezident François Hollande pred dvoma týždňami nariadil intervenciu svojej armády.
.svedectvo Slovákov
Fotograf Viktor Breiner je v Mali prvýkrát. Pôsobí na voľnej nohe, pracuje pre viaceré nemecké médiá, tentoraz fotí pre denník Die Welt. Sťažuje sa, že spoločne s inými novinármi vidí iba to, čo mu umožní vidieť francúzska armáda, a ťažko teda môže povedať, aká je situácia v skutočnosti. „Francúzski vojaci médiám veľmi obmedzujú prístup. Do dedinky alebo mestečka, odkiaľ armáda vyženie islamistických rebelov, ich pustia až po niekoľkých dňoch,“ hovorí Breiner sedem dní po prílete do Mali. Škrie ho, že nevidel priame akcie armády ani rebelov. No na druhej strane nechce príliš riskovať a obchádzať kontrolné checkpointy, aby sa nepozorovane dostal na územia ovládané islamistami – hrozil by mu totiž únos a osud rukojemníka, za ktorého pýtajú výkupné alebo prepustenie väzňov.
V roku 2008 sa to prihodilo dvom rakúskym turistom. Wolfganga Ebnera a Andreu Kloiberovú uniesli členovia severoafrickej odnože al-Káidy, so sídlom v Alžírsku, z dedinky uprostred púšte v Tunisku a zadržiavali ich práve v Mali. Požadovali výkupné 5 miliónov eur a prepustenie väznených druhov. V tom čase o spoluobčanoch na vlastnú päsť rokoval so synom líbyjského diktátora plukovníka Kaddáfího Sajfom aj korutánsky hajtman Jörg Haider. Neúčinne, ďalší osud unesených nie je známy.
Ďalší Slovák, skúsený cestovateľ a sprievodca BUBO travel Martin Navrátil (pozri rámček), vlani prešiel Kamčatku či Jemen v ozbrojenom sprievode. Do Mali, kde je teraz prvýkrát, doletel pravidelnou linkou z Dakaru. Vojna na severe ho neodradila. „Chcel som vidieť, ako to skutočne vyzerá v krajine, o ktorej sa, žiaľ, teraz toľko hovorí. Nehrám sa na reportéra a už vôbec nie na vojnového. Pri pristávaní v Bamaku som si myslel, že všade budú stíhačky. Veď v televízii stále ukazujú, ako odlietajú a pristávajú. No nič také som nevidel. Zazrel som iba zopár francúzskych vojakov, pochodujúcich po letiskovej ploche. Keby som nevedel zo správ, že je tu vojna, neveril by som ani slovo. Mám tu byť šesť dní a neviem, čo si môžem dovoliť. Zatiaľ nefotím, zopár ľudí už bolo zatknutých, keď fotili divadlo či národný stĺp.“
„Vyrážam na prehliadku mesta. Vytrhávam si z knižky mapu, nech stále neotváram knižného sprievodcu, to by bolo príliš okaté, že som turista. Bamako by sa dalo charakterizovať ako jedno šialene pekné trhovisko. Všetko zoženiete na ulici, od šnúrok do topánok až po hrnce, ale aj voodoo predmety. Chceli by ste opičie hlavy, mačacie kože či krokodíliu kožu? Všetko tu nájdete,“ opisuje Navrátil svoje exotické zážitky v krajine, kde na severe zúri vojnový konflikt a na juhu ide všetko po starom. Zatiaľ.
.európska vojna
Podobnosť nehostinného a klimaticky drsného severu Mali s afgansko-pakistanským pohraničím, kde sa naďalej darí islamistom z Talibanu, je očividná. Francúzsko s vojenským zásahom dlho otáľalo, napokon však nemalo inú alternatívu.
A aký bol dôvod zásahu? Postkoloniálny sentiment Paríža, ktorý pol storočia udržiava pri moci v západnej Afrike miestne skorumpované elity, nie je najvýstižnejšou odpoveďou na kľúčovú otázku, prečo sa Západ vojensky angažuje na severe Mali, kde nie sú ani náleziská nerastov, ani významné investície. Dve hlavné príčiny sú iné. Po prvé, ak by Mali ovládli islamisti a zároveň by získali možnosť rozšíriť svoju moc na celý región južne od Sahary, bola by to priveľká bezpečnostná hrozba pre Európu a Západ ako taký. Napokon, na francúzsky zásah nadväzujúce vraždy rukojemníkov na ropných základniach v susednom Alžírsku sú toho dôkazom. A po druhé, ide o ekonomické záujmy Západu. V Nigérii sa ťaží takmer všetok urán pre francúzske jadrové elektrárne a susedné Alžírsko je druhý najväčší africký producent zemného plynu. Okrem toho, EÚ má strach z prílevu nelegálnych migrantov, a tak v roku 2008 zriadila v Mali, v hlavnom meste Bamako, prvé imigračné centrum mimo hraníc Európy, aby pomohla Afričanom, ktorí vo veľkých počtoch a v zúfalom stave na lodičkách nelegálne prichádzajú do Európy nájsť si prácu. V Európe podľa odhadov pracuje 200-tisíc z 12 miliónov obyvateľov tejto krajiny.
Perspektívy sú pritom neradostné. Tzv. Arabská jar a udalosti v Líbyi v roku 2011 destabilizovali nielen severnú Afriku, ale aj saharskú a subsaharskú oblasť. Tuarégovia v severnej časti Mali získali z rozvrátenej Líbye množstvo zbraní a vybavenia, s ktorými začali nové vlny útokov v Mali, v Čade a v Nigérii. V priebehu ofenzívy v marci 2012 obsadili kľúčové mestá Kidal, Gao a Timbuktu. Nielen ničenie pamiatok UNESCO v Timbuktu, aj iné udalosti, nápadne pripomínajúce dianie v Afganistane, ozrejmili brutalitu islamistov. Tí napríklad v júli 2012 v meste Aguelhok v tuarégskej oblasti Kidal zakopali nezosobášených milencov do zeme a hádzali im kamene do hláv, kým nezomreli.
.rozpad Mali
Skutočnou a hlavnou hrozbou je faktický rozpad Mali, ktorý má dominový efekt a destabilizuje celú západnú Afriku. Novodobé dejiny tejto krajiny sú skutočne dejinami vojenských prevratov, keď armáda zasahovala proti slabej civilnej vláde. V marci 2012 pri štátnom prevrate vojaci obsadili prezidentský palác, budovu televízie a rozhlasu, a zatkli niekoľko ministrov. V tom istom čase prezident Amadou Toumani Touré na Twitteri ubezpečoval, že nejde o prevrat. O pár týždňov neskôr rezignoval...
Dlhodobý konflikt medzi armádou a islamistickými povstalcami na severe krajiny opäť s novou intenzitou prepukol už vlani v polovici januára, keď podľa údajov OSN utieklo z domova viac ako 172-tisíc členov väčšinovej africkej populácie, z toho polovica do susedných štátov Mauretánia, Burkina Faso a Nigéria. Utiekli najmä pred Tuarégmi, silno arabizovanou berberskou skupinou, ktorá stojí v opozícii proti centrálnej vláde.
O mesiac neskôr však Tuarégovia – veľká časť z nich bojovala predtým v líbyjskej vojne na strane plukovníka Kaddáfího a priniesli si odtiaľ zásoby zbraní a munície – vyhlásili na severe Mali svoj vlastný štát. Nazvali ho Azavad. Po dobytí jeho metropoly Timbuktu v nej začali krompáčmi a kladivami s výkrikmi „Boh je veľký!“ ničiť vzácne sakrálne pamiatky zapísané na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO: mešitu Djingareyber zo 14. storočia a mauzóleum k nej priliehajúce. Označili ich za symboly modlárstva. Streľbou do vzduchu odohnali prizerajúci sa dav.
Štát Tuarégov, prevažne pusté a nehostinné územie subsaharskej púšte, väčšie ako Francúzsko, však nezískal nijakú zahraničnú podporu. Ešte aj susedia, s ktorými bolo v minulosti Mali vo vojnovom konflikte, vyhlásili legálne zvolenej vláde podporu. A dali rebelom 72-hodinové ultimátum na to, aby moc vrátili do rúk civilistom. Tí to však odmietli a trvalo takmer rok, kým Francúzsku, ktoré predsa len cíti za osud svojej bývalej kolónie zodpovednosť, došla trpezlivosť. O bezpečnostnej hrozbe pre Európu, zásobách uránu a zemného plynu sme si už povedali. Mali je však aj tretí najväčší producent zlata v Afrike a krajina ovládaná islamistami, napojenými na al-Káidu, je nočnou morou medzinárodných ťažobných firiem.
Vývoj zákonite eskaloval. Vlani v decembri iba dvadsiati vojaci zadržali malijského premiéra Cheicka Modibu Diarra, bývalého vedca, pracujúceho pre NASA a šéfa Microsoftu pre Afriku, ktorý oznámil demisiu a pravdepodobne chcel odletieť do Francúzska. Tento krok armády odsúdila Rada bezpečnosti OSN, ktorá jednomyseľne rozhodla o vyslaní mierových zborov s dočasným mandátom jeden rok. Tie mali podporiť asi tritisíc západoafrických vojakov síl Ecowas pri úsilí potlačiť radikálnych islamistov, ktorí už v tom čase ovládali dve tretiny územia Mali.
K očakávanému výsledku to však neviedlo. Preto v polovici januára po naliehavej žiadosti o pomoc, ktorú zaslal do Paríža malijský prezident Diouncounda Traoré, začala intervenciu a boj s islamistami francúzska armáda. S logistickou podporou USA a Veľkej Británie nasadila dvetisíc vojakov. Koncom minulého týždňa po desiatich dňoch bojov a náletov dobyla aj severnú metropolu Timbuktu. Boje pokračujú a americkí experti varujú Paríž, že zle premyslená pozemná operácia môže džihádistov iba posilniť. Iná možnosť v tejto „rozohratej“ vojne už zrejme nie je.
Proti Francúzom a africkým vojakom stojí silný a dobre vycvičený nepriateľ, ktorý sa pripravoval desať rokov. Zjednodušujúci názov al-Káida Maghrebu zastrešuje viaceré skupiny Tuarégov a Arabov vyznávajúcich radikálny islam z oblasti Perzského zálivu: Ochrancov viery z Ansar Dine (tí sa minulý týždeň rozdelili na dve frakcie) aj Jednotné hnutie pre džihád MUJAO.
.mierový zázrak
Popri všetkých vojnových hrôzach existuje aj iné Mali. Vstávanie s úsvitom, chudoba, práca na políčkach bavlny, ryže alebo arašidov a od šiestej večer tma v dome. Taký bol život väčšiny obyvateľov tamojšieho vidieka až do roku 2007. Odvtedy majú mnohé dediny v Mali konečne elektrinu – vďaka biopalivu. Vyrástli nové pouličné lampy uprostred púšte, scenériu dopĺňajú kužeľovité domčeky z hlinených tehál. Meno zázraku? Jatropha, čo je na konzumáciu neupotrebiteľná rastlina. Dedinčania však zistili, že ak sa zomelú semienka týchto kríkov, získa sa tým olej, ktorým môžu poháňať malé generátory na výrobu elektriny, pre nich donedávna neznámej .Tá sa stala nástrojom súdržnosti, vďaka nej sa ľudia večer stretávajú, ubudlo aj krádeží. Vláda tejto bývalej francúzskej kolónie plánuje vybaviť generátormi na energiu asi 12-tisíc dedín v krajine.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.