Informácie z rôznych zdrojov sa občas spoja a podnietia úvahu o téme, ktorej sa predtým nikto dostatočne nevenoval. Takto som narazil na účinky menovej inflácie na ľudský charakter. Mnohí pozorovatelia predpovedajú závažný nárast inflácie, ktorý bude výsledkom vládnych výdavkov, namierených proti globálnemu hospodárskemu poklesu. Nie je to len akademická téma.
.večná stabilita
Nedávno som čítal Nevinnosť Edith Thompsonovej od Lewisa Broada, knihu o smutne preslávenej vražde, ktorá sa stala v dvadsiatych rokoch 20. storočia v Londýne. Freddy Bywaters bol pekný mladý námorník, Edith Thompsonová nešťastne vydatá žena. Mali spolu vášnivý vzťah a Bywaters napokon dobodal Thompsonovej manžela, keď sa ten vracal s manželkou domov z divadla. Ľúbostné listy, ktoré písala Thompsonová svojmu milencovi, boli podľa žalobcu podnetom na vraždu – až takým silným, že zo svojej pisateľky urobili vrahyňu. Thompsonovú vyhlásili za vinnú z vraždy a obesili. Broadova kniha, napísaná v roku 1952, teda 31 rokov po zločine, spomína pomerný blahobyt, v ktorom Thompsonová žila. Viedla klobučníctvo a zarábala dosť, aby patrila do strednej vrstvy. „Šesť libier týždenne,“ píše autor, „alebo dvanásť libier v našej znehodnotenej mene.“ Uf. Zdvojnásobenie cien za tri desaťročia niekto označil za znehodnotenie meny? Čo by Broad napísal, keby tušil, čo príde neskôr?
Potom som sa začítal do štúdie Veľká medvedica od C. E. Vulliamyho, v ktorej sa venuje doktorovi Johnsonovi. Ostro ho v nej kritizuje, ale mňa zaujalo niečo iné, niečo čo sa týka inflácie, a síce penzia, ktorú Johnson dostával z kráľovského paláca. Bolo to 300 libier ročne, ktoré mu stanovili v roku 1762, píše Vulliamy, čo znamená, že v roku 1946, keď štúdia vyšla, táto suma zodpovedala 800 librám.
Lenže tých 800 libier, podľa Broadovej knihy, by v roku 1921 zodpovedalo 400 librám. Takže, ak si tieto dva príbehy dáme dohromady, znamená to, že 300 libier v roku 1762 bolo hodných toľko ako 400 libier v roku 1921. Inými slovami, za jeden a pol storočia stúpli v Británii ceny približne o 33 percent, čo je taký pomalý vzostup, že bol z roka na rok – ba vlastne aj z desaťročia na desaťročie – takmer nepozorovateľný. Taká stabilita sa ľuďom musela javiť skôr ako prírodný jav než ako dôsledok ľudského správania. Preto sa zrejme pokladala za večnú.
.kniha za florin
Samozrejme, výpočty cien v rôznych historických obdobiach nemusia byť presné – už preto, že niektoré veci, dostupné neskôr, neboli v raných epochách vôbec známe. Koľko by v roku 1762 stála tabuľka čokolády? Nuž, tabuľky čokolády vtedy neexistovali.
Lenže ja som dosť starý na to, aby som o dlhotrvajúcom období cenovej stability mohol svedčiť aj z vlastnej skúsenosti. Keď som sa narodil, odoslanie listu stálo jedenapolkrát toľko ako pred sto rokmi. Počas môjho detstva, v 50. rokoch, sme používali tie isté mince s rovnakými číselnými hodnotami, aké používali ľudia za viktoriánskej éry. Strieborné mince boli zo striebra, nie z bezcenného striebristého kovu. Z času na čas sme dokonca narazili na predviktoriánske mince. Ich používanie nebolo absurdnosťou – hoci ceny stúpli, stále sa ponášali na tie z dávnejších čias. Keď mi stará mama dala florin – desatinu libry –, pripadal som si bohatý. Stačilo to na kúpu brožovanej knihy. Dnes by som na ňu potreboval 50- aj 60-krát vyššiu sumu.
Spomínam si na veľké biele päťlibrové bankovky, takmer rovnako obrovské ako profesijné diplomy či certifikáty majiteľov akcií z 19. storočia. Môj otec ich nosil zrolované vo vrecku. Za sto alebo dvesto takýchto bankoviek sa dal v tej dobe kúpiť slušný dom. A aj za tú najdrobnejšiu mincu si mohol chlapec ako ja niečo kúpiť – hoci len žuvačku. Farthing, starý halier, bola jedna 960-tina z libry. To, že sa niečo predávalo za taký smiešny peniaz, dnes môže ľuďom pripadať ako príznak všeobecnej chudoby. No hoci Británia môjho detstva ekonomicky neprekvitala, zďaleka nebola chudobná.
Režim relatívnej cenovej stability sa čoskoro zrútil. V 60. a 70. rokoch stúpli sumy, o ktorých ľudia hovorili. A ako nonšalantne dnes hovoríme o triliónoch dolárov či eur! Aby som parafrázoval Marxa – to, čo vyzeralo pevné, sa rozplynulo vo vzduchu.
V tom čase som o účinkoch inflácie neuvažoval. Aj tak sa o nej diskutovalo číro ekonomicky – napríklad odborníci sa pýtali, či je inflácia kompatibilná s uspokojivým hospodárskym rastom. Naivne som predpokladal, že kým príjmy ľudí stúpajú spolu s infláciou, niet sa čoho báť. Mne osobne inflácia neublížila a ani väčšine mojich známych. Ak nejaký produkt predtým stál sumu y a teraz stál 10y, čo na tom záležalo, keď človeku desaťkrát stúpol príjem? Ľudia pôsobili majetnejšie, respektíve mohli viac konzumovať, a tak sa dalo predpokladať, že príjmy stúpajú dokonca rýchlejšie než inflácia.
.strach zo staroby
No bol to zjednodušujúci pohľad a mňa na to upozornil osud môjho otca. V 60. rokoch, na konci éry cenovej stability, ktorá panovala celý jeho život, otec predal svoju firmu a dostal za ňu sumu, ktorá vyzerala vysoká. Bol to človek, ktorý z povahových aj ideologických dôvodov pohŕdal finančnými špekuláciami. A tak neurobil vôbec nič, keď mu inflácia nahlodala úspory. Žil ešte tridsať rokov a stále chudobnel. Nebyť toho, že sa presťahoval do domu, ktorý som vlastnil, bol by skončil zle. A to sa mu stalo potom, podotýkam, čo dosiahol úroveň bohatstva, akú ja asi nikdy nezažijem.
Začas ma hnevalo to, čo som u otca považoval za nedostatok prezieravosti a neschopnosť konať. No ako dokázala súčasná finančná kríza, nie každému je prezieravosť daná, dokonca ani tým nie, ktorých živobytie od nej takmer úplne závisí. Môj otec bol z generácie, ktorá považovala peniaze za uchovávateľa hodnoty. Nebolo v tom nič nepoctivé a keď tento pohľad zodpovedal realite, dával ľuďom pokoj. Teraz sa blížim k veku, v ktorom ma inflácia môže uviesť do rozpakov, ba aj do ťažkostí a postupne začínam s otcom spolucítiť. Už nie som dosť mladý, aby som znovu zabojoval o svoj blahobyt. Ak mi inflácia zničí majetok, zničí mi ho definitívne. V starnúcej populácii je na tom rovnako ako ja čoraz viac ľudí, a preto môže byť éra prosperity zároveň érou úzkosti – a to aj keby nebola finančná kríza.
Tak ako otec, nikdy som nerozhadzoval, ale na druhej strane necítim povolanie k chudobe a podobne, ako veľká časť ľudstva, sa nazdávam, že strata kapitálu a drastický pokles príjmov je niečo, čoho sa treba obávať. V ére cenovej stability by človek s mojimi povahovými sklonmi mohol pomerne isto odhadovať, koľko peňazí bude potrebovať na každý rok svojho dôchodku. Kalkulácia, aký základný kapitál treba, aby každý rok priniesol požadovanú sumu v úrokoch, bola vtedy relatívne prostá a človek mohol na svoje financie pozerať s istým pokojom.
Dnes tento pokoj zoči-voči vlastnej finančnej budúcnosti dosahuje väčšina z nás ťažšie. Prezident Reagan a premiérka Thatcherová dostali v 80. rokoch najhoršiu infláciu v USA aj v Británii pod kontrolu, hoci za cenu drsných ekonomických opatrení a značného politického a sociálneho napätia. Nedokázali však odstrániť nedôveru, ktorú ľudia mali v schopnosť peňazí uchovávať svoju hodnotu. Ľudia sa dnes musia pokúsiť odhadnúť nielen to, ako dlho budú žiť, ale aj to, čo je ešte ťažšie predvídateľné – aká bude nasledujúcich 40 rokov ekonomická situácia. A to, aby som v inom kontexte citoval doktora Johnsona, „si vyžaduje schopnosti, aké nám náš Stvoriteľ neráčil udeliť“.
Zrejme teda nemáme inú možnosť, len aby si každý z nás strážil vlastnú hromádku a pokúšal sa zvíťaziť nad ekonomickou hrdzou, ktorá nenahlodá vari len ten najväčší majetok. Skrátka, človek musí špekulovať alebo riskovať, že stratí takmer všetko. Stále má pred sebou otázku, či je najlepšie vlastniť akcie, alebo vládne dlhopisy, alebo nehnuteľnosti či zlato, alebo azda nejakú ich kombináciu. Okrem toho, ako dosvedčia mnohí ľudia, ktorí poslúchli tipy svojich poradcov a bánk, manažéri fondov a investori nemajú zakaždým rovnaké záujmy.
.tri libry a smrad pyramídy
Inflácia obrátila naruby celé stáročia ekonomickej múdrosti či aspoň ekonomických predsudkov. Keď sa Polónius obrátil na Laerta so svojimi radami na rozlúčku, povedal, že nehodno byť ani dlžníkom, ani veriteľom, a to preto, lebo dlh berie peniaze i priateľov. O 250 rokov neskôr Dickensov pán Micawber vyhlásil, že šťastie tkvie v schopnosti človeka nežiť nad pomery, a hoci dlh je nutnou podmienkou ekonomického rastu, existuje intuitívne uchopiteľný rozdiel medzi požičiavaním si na spotrebu nad pomery a požičiavaním si na to, aby si človek svoje pomery zlepšil.
Inflácia však tento intuitívne uchopiteľný rozdiel vymazala. Neraz som dostal rady od priateľov aj od bánk, aby som si čo najviac požičal, pretože si mám kúpiť ten najdrahší a najlepší dom, k akému sa môžem dostať. Dlho to znelo ako múdra rada, pretože, čo môže byť do budúcnosti väčšou výhodou, ako kúpiť si niečo za menu, ktorá sa znehodnocuje, aktívum, ktoré sa zhodnocuje, najmä, ak môj príjem bude pravdepodobne stúpať rýchlejšie ako inflácia?
Ja som tú radu neposlúchol – teda, nie celkom. Do tej miery som zostal dieťaťom cenovej stability, že som si len ťažko predstavoval, ako sa suma, ktorá teraz vyzerá obrovsky, môže už o niekoľko rokov zmeniť na drobné. Opatrnosť mi pripadala múdrejšia. No aj tak som si požičiaval – nie nad pomery. A tak som získal aktíva s hodnotou, akú by mi postupné budovanie úspor určite neprinieslo. Pritom v žiadnom okamihu svojej aktívnej kariéry by som si nemohol dovoliť bez pôžičky kúpiť nehnuteľnosť, ktorá mi teraz patrí – a ktorej hodnota ešte po finančnej kríze presahuje môj kumulovaný príjem za všetky tie roky. Keby som si bol požičiaval smelšie, rozdiel medzi touto hodnotou a mojimi príjmami by bol ešte vyšší.
V tom sa moja situácia nelíši od miliónov iných ľudí. A keďže sme všetci bohatší, ako by sme inak boli, prečo šomreme? Nuž, slovo „bohatší“ predstavuje zvláštny druh bohatstva. Niekde totiž musím bývať a všetko ostatné tiež stúplo na hodnote. Vo svojom dome nežijem o nič lepšie ako predtým iba preto, že dnes stojí trikrát viac, ako keď som zaň zaplatil. Nárast jeho hodnoty mi je nanič, ak ho nechcem predať, žiť v lacnejšom dome a rozdiel investovať. Nárast ceny vlastného domu je tak trochu iluzórny.
Lenže ľudia mnoho rokov – najmä v Británii – pristupovali k rastúcej hodnote nehnuteľností ako k nepopierateľnej skutočnosti. Vláda túto vieru podporovala, lebo umožňovala ľahký prístup k pôžičkám. Moja banka mi ešte pred krízou ukázala niekoľko príkladov.
Stále si pamätám na list, ktorý mi banka poslala, keď som bol študent. V liste ma prísne upozornili, že som takmer o tri libry prečerpal svoj účet a pýtali sa, kedy ich splatím. Takmer o 40 rokov neskôr som znovu nakrátko prečerpal účet – o oveľa vyššiu sumu – a napísal som banke prvý. Vysvetlil som, že dlh o niekoľko dní vyrovnám. Prišlo prekvapenie. Zatelefonoval mi bankár a chcel prísť za mnou domov. Dohodol som si termín a mierne rozochvený som ho očakával.
Keď bankár prišiel, zopakoval som, že o necelý týždeň stav na účte vyrovnám, samozrejme, aj s úrokmi. „Nie, to nechceme,“ povedal bankár. „Prišiel som sa vás spýtať, či si nechcete požičať viac peňazí.“
„Načo?“
„Napríklad na pekné nové auto alebo na dovolenku, o ktorej ste odjakživa snívali.“
Neuveriteľné! Banka chce, aby som sa zadlžil a kúpil si niečo, čoho hodnota rýchlo klesne – alebo čo sa nedá znovu predať. Ponuku som odmietol a čoskoro prišli ďalšie. Núkali mi vysoké pôžičky, ktoré mi priklepnú po jedinom telefonáte. Okrem úprav na dome, ktorých hodnota by aj tak časom závisela len od stavu trhu s nehnuteľnosťami, sa všetky návrhy, na čo by som mal pôžičku využiť, týkali momentálnej spotreby. Smrdelo to ako pyramídová hra.
.výsmech z buržoáznych cností
Neskôr som zvažoval kúpu iného domu, na ktorú som potreboval krátkodobú pôžičku. Prechádzal som okolo svojej banky a mal som čas, tak som vstúpil a opýtal som sa, ako by som sa k takej pôžičke mohol dostať. Do piatich minút mi banka ponúkla sumu o 20 percent presahujúcu jediné aktívum, ktorého vlastníctvo som pred ňou mohol doložiť (iný dom). A pritom jeho hodnota mohla klesnúť. Odišiel som s pocitom, že banka s peniazmi zaobchádza, akoby hrala Monopoly, akoby ani nemala spravovať prostriedky svojich akcionárov a majiteľov vkladov. Samozrejme, že o dva roky, v roku 2009, bola táto banka zoštátnená, a tri milióny jej akcionárov, ktorí si pred kolapsom užili zopár tučných rokov, skončili prakticky bez groša.
Počas tučných rokov mohol človek sedieť doma a pozerať televízor, predstavovať si, že už len takto bohatne. Pamätám si, ako mi uznávaný profesor s ledva utajovaným nadšením hovoril, že zarába denne takmer tisíc libier, a to týždeň za týždňom iba na tom, že vlastní veľmi veľký dom v módnej štvrti. Netreba azda ani zdôrazniť, že tá suma bola v porovnaní s akýmikoľvek úsporami z jeho platu priam gigantická. Vláda už ani nemohla byť spokojnejšia, pretože väčšina populácie, teda majitelia domov, sa cítila tak majetne ako nikdy predtým. A svoju solventnosť pripisovali títo ľudia múdrej ekonomickej politike vlády.
Lenže, ak je hlavným zdrojom bohatstva pokles hodnoty aktív – a znehodnotenie meny–, nesmierne to nahlodáva ľudský charakter. Nielenže to podkopáva tradičné buržoázne cnosti, ale dokonca ich zosmiešňuje a obracia na hlavu. Z opatrnosti sa stáva neopatrnosť, zo sporivosti nerozum, z triezvosti zloba, zo skromnosti nedostatok ambícií, zo sebaovládania sa stáva zrada svojho vnútorného ja, z trpezlivosti nedostatok prezieravosti, zo stálosti je slabá flexibilita, a to všetko, čo bolo kedysi múdrosťou, je dnes bláznovstvom. Pritom okolnosti napokon každého donútia, aby sa k tomuto správaniu pridal.
S jednou výnimkou: tou sú vlastníci platov a penzií od vlády, ktoré sa vláda zaviazala implicitne či explicitne chrániť proti inflácii. Toto je situácia pracovníkov štátneho sektora a je to tiež len pyramídová hra, možno aj najväčšia, pretože je celkom možné, že vláda bude napokon okolnosťami prinútená odvolať svoje sľuby. Zatiaľ sa však takéto zamestnanie môže javiť ako bezpečný prístav a vláda je v pokušení rozširovať takéto možnosti. Pre ňu je výsledok radostný – ľudia budú od vlády čoraz závislejší. Nuž ale aj závislosť kazí charakter.
Nie je náhoda, že v západnom svete sa zo všetkých lídrov inflácie najväčšmi obáva nemecká kancelárka Angela Merkelová. Ak je niečo, na čom sa Nemci zhodnú, je to nutnosť – nielen ekonomická, ale aj sociálna a politická – zdravej meny. Hyperinflácia v dvadsiatych rokoch 19. storočia priniesla Nemcom zmenu mentality, ktorá bola rovnako veľká, ak nie väčšia, ako tá zapríčinená prvou svetovou vojnou. Dôsledky boli katastrofálne, ako by mohlo dosvedčiť tých 50 miliónov mŕtvych, keby mohli hovoriť. Pevnosť nemeckej marky bola veľkým nemeckým úspechom druhej polovice 20. storočia.
Inflácia nie je strašiakom pre každého – nie pre tých, ktorí by radi reštrukturalizovali spoločnosť, ani pre tých, ktorí túžia, aby vláda rozšírila svoj vplyv na čoraz viac aspektov ľudského života. No pre nás ostatných by návrat inflácie nemal dobré dôsledky. Inflácia totiž nie je len a hlavne ekonomický problém. Je to problém, ktorý zasahuje dušu človeka.
.večná stabilita
Nedávno som čítal Nevinnosť Edith Thompsonovej od Lewisa Broada, knihu o smutne preslávenej vražde, ktorá sa stala v dvadsiatych rokoch 20. storočia v Londýne. Freddy Bywaters bol pekný mladý námorník, Edith Thompsonová nešťastne vydatá žena. Mali spolu vášnivý vzťah a Bywaters napokon dobodal Thompsonovej manžela, keď sa ten vracal s manželkou domov z divadla. Ľúbostné listy, ktoré písala Thompsonová svojmu milencovi, boli podľa žalobcu podnetom na vraždu – až takým silným, že zo svojej pisateľky urobili vrahyňu. Thompsonovú vyhlásili za vinnú z vraždy a obesili. Broadova kniha, napísaná v roku 1952, teda 31 rokov po zločine, spomína pomerný blahobyt, v ktorom Thompsonová žila. Viedla klobučníctvo a zarábala dosť, aby patrila do strednej vrstvy. „Šesť libier týždenne,“ píše autor, „alebo dvanásť libier v našej znehodnotenej mene.“ Uf. Zdvojnásobenie cien za tri desaťročia niekto označil za znehodnotenie meny? Čo by Broad napísal, keby tušil, čo príde neskôr?
Potom som sa začítal do štúdie Veľká medvedica od C. E. Vulliamyho, v ktorej sa venuje doktorovi Johnsonovi. Ostro ho v nej kritizuje, ale mňa zaujalo niečo iné, niečo čo sa týka inflácie, a síce penzia, ktorú Johnson dostával z kráľovského paláca. Bolo to 300 libier ročne, ktoré mu stanovili v roku 1762, píše Vulliamy, čo znamená, že v roku 1946, keď štúdia vyšla, táto suma zodpovedala 800 librám.
Lenže tých 800 libier, podľa Broadovej knihy, by v roku 1921 zodpovedalo 400 librám. Takže, ak si tieto dva príbehy dáme dohromady, znamená to, že 300 libier v roku 1762 bolo hodných toľko ako 400 libier v roku 1921. Inými slovami, za jeden a pol storočia stúpli v Británii ceny približne o 33 percent, čo je taký pomalý vzostup, že bol z roka na rok – ba vlastne aj z desaťročia na desaťročie – takmer nepozorovateľný. Taká stabilita sa ľuďom musela javiť skôr ako prírodný jav než ako dôsledok ľudského správania. Preto sa zrejme pokladala za večnú.
.kniha za florin
Samozrejme, výpočty cien v rôznych historických obdobiach nemusia byť presné – už preto, že niektoré veci, dostupné neskôr, neboli v raných epochách vôbec známe. Koľko by v roku 1762 stála tabuľka čokolády? Nuž, tabuľky čokolády vtedy neexistovali.
Lenže ja som dosť starý na to, aby som o dlhotrvajúcom období cenovej stability mohol svedčiť aj z vlastnej skúsenosti. Keď som sa narodil, odoslanie listu stálo jedenapolkrát toľko ako pred sto rokmi. Počas môjho detstva, v 50. rokoch, sme používali tie isté mince s rovnakými číselnými hodnotami, aké používali ľudia za viktoriánskej éry. Strieborné mince boli zo striebra, nie z bezcenného striebristého kovu. Z času na čas sme dokonca narazili na predviktoriánske mince. Ich používanie nebolo absurdnosťou – hoci ceny stúpli, stále sa ponášali na tie z dávnejších čias. Keď mi stará mama dala florin – desatinu libry –, pripadal som si bohatý. Stačilo to na kúpu brožovanej knihy. Dnes by som na ňu potreboval 50- aj 60-krát vyššiu sumu.
Spomínam si na veľké biele päťlibrové bankovky, takmer rovnako obrovské ako profesijné diplomy či certifikáty majiteľov akcií z 19. storočia. Môj otec ich nosil zrolované vo vrecku. Za sto alebo dvesto takýchto bankoviek sa dal v tej dobe kúpiť slušný dom. A aj za tú najdrobnejšiu mincu si mohol chlapec ako ja niečo kúpiť – hoci len žuvačku. Farthing, starý halier, bola jedna 960-tina z libry. To, že sa niečo predávalo za taký smiešny peniaz, dnes môže ľuďom pripadať ako príznak všeobecnej chudoby. No hoci Británia môjho detstva ekonomicky neprekvitala, zďaleka nebola chudobná.
Režim relatívnej cenovej stability sa čoskoro zrútil. V 60. a 70. rokoch stúpli sumy, o ktorých ľudia hovorili. A ako nonšalantne dnes hovoríme o triliónoch dolárov či eur! Aby som parafrázoval Marxa – to, čo vyzeralo pevné, sa rozplynulo vo vzduchu.
V tom čase som o účinkoch inflácie neuvažoval. Aj tak sa o nej diskutovalo číro ekonomicky – napríklad odborníci sa pýtali, či je inflácia kompatibilná s uspokojivým hospodárskym rastom. Naivne som predpokladal, že kým príjmy ľudí stúpajú spolu s infláciou, niet sa čoho báť. Mne osobne inflácia neublížila a ani väčšine mojich známych. Ak nejaký produkt predtým stál sumu y a teraz stál 10y, čo na tom záležalo, keď človeku desaťkrát stúpol príjem? Ľudia pôsobili majetnejšie, respektíve mohli viac konzumovať, a tak sa dalo predpokladať, že príjmy stúpajú dokonca rýchlejšie než inflácia.
.strach zo staroby
No bol to zjednodušujúci pohľad a mňa na to upozornil osud môjho otca. V 60. rokoch, na konci éry cenovej stability, ktorá panovala celý jeho život, otec predal svoju firmu a dostal za ňu sumu, ktorá vyzerala vysoká. Bol to človek, ktorý z povahových aj ideologických dôvodov pohŕdal finančnými špekuláciami. A tak neurobil vôbec nič, keď mu inflácia nahlodala úspory. Žil ešte tridsať rokov a stále chudobnel. Nebyť toho, že sa presťahoval do domu, ktorý som vlastnil, bol by skončil zle. A to sa mu stalo potom, podotýkam, čo dosiahol úroveň bohatstva, akú ja asi nikdy nezažijem.
Začas ma hnevalo to, čo som u otca považoval za nedostatok prezieravosti a neschopnosť konať. No ako dokázala súčasná finančná kríza, nie každému je prezieravosť daná, dokonca ani tým nie, ktorých živobytie od nej takmer úplne závisí. Môj otec bol z generácie, ktorá považovala peniaze za uchovávateľa hodnoty. Nebolo v tom nič nepoctivé a keď tento pohľad zodpovedal realite, dával ľuďom pokoj. Teraz sa blížim k veku, v ktorom ma inflácia môže uviesť do rozpakov, ba aj do ťažkostí a postupne začínam s otcom spolucítiť. Už nie som dosť mladý, aby som znovu zabojoval o svoj blahobyt. Ak mi inflácia zničí majetok, zničí mi ho definitívne. V starnúcej populácii je na tom rovnako ako ja čoraz viac ľudí, a preto môže byť éra prosperity zároveň érou úzkosti – a to aj keby nebola finančná kríza.
Tak ako otec, nikdy som nerozhadzoval, ale na druhej strane necítim povolanie k chudobe a podobne, ako veľká časť ľudstva, sa nazdávam, že strata kapitálu a drastický pokles príjmov je niečo, čoho sa treba obávať. V ére cenovej stability by človek s mojimi povahovými sklonmi mohol pomerne isto odhadovať, koľko peňazí bude potrebovať na každý rok svojho dôchodku. Kalkulácia, aký základný kapitál treba, aby každý rok priniesol požadovanú sumu v úrokoch, bola vtedy relatívne prostá a človek mohol na svoje financie pozerať s istým pokojom.
Dnes tento pokoj zoči-voči vlastnej finančnej budúcnosti dosahuje väčšina z nás ťažšie. Prezident Reagan a premiérka Thatcherová dostali v 80. rokoch najhoršiu infláciu v USA aj v Británii pod kontrolu, hoci za cenu drsných ekonomických opatrení a značného politického a sociálneho napätia. Nedokázali však odstrániť nedôveru, ktorú ľudia mali v schopnosť peňazí uchovávať svoju hodnotu. Ľudia sa dnes musia pokúsiť odhadnúť nielen to, ako dlho budú žiť, ale aj to, čo je ešte ťažšie predvídateľné – aká bude nasledujúcich 40 rokov ekonomická situácia. A to, aby som v inom kontexte citoval doktora Johnsona, „si vyžaduje schopnosti, aké nám náš Stvoriteľ neráčil udeliť“.
Zrejme teda nemáme inú možnosť, len aby si každý z nás strážil vlastnú hromádku a pokúšal sa zvíťaziť nad ekonomickou hrdzou, ktorá nenahlodá vari len ten najväčší majetok. Skrátka, človek musí špekulovať alebo riskovať, že stratí takmer všetko. Stále má pred sebou otázku, či je najlepšie vlastniť akcie, alebo vládne dlhopisy, alebo nehnuteľnosti či zlato, alebo azda nejakú ich kombináciu. Okrem toho, ako dosvedčia mnohí ľudia, ktorí poslúchli tipy svojich poradcov a bánk, manažéri fondov a investori nemajú zakaždým rovnaké záujmy.
.tri libry a smrad pyramídy
Inflácia obrátila naruby celé stáročia ekonomickej múdrosti či aspoň ekonomických predsudkov. Keď sa Polónius obrátil na Laerta so svojimi radami na rozlúčku, povedal, že nehodno byť ani dlžníkom, ani veriteľom, a to preto, lebo dlh berie peniaze i priateľov. O 250 rokov neskôr Dickensov pán Micawber vyhlásil, že šťastie tkvie v schopnosti človeka nežiť nad pomery, a hoci dlh je nutnou podmienkou ekonomického rastu, existuje intuitívne uchopiteľný rozdiel medzi požičiavaním si na spotrebu nad pomery a požičiavaním si na to, aby si človek svoje pomery zlepšil.
Inflácia však tento intuitívne uchopiteľný rozdiel vymazala. Neraz som dostal rady od priateľov aj od bánk, aby som si čo najviac požičal, pretože si mám kúpiť ten najdrahší a najlepší dom, k akému sa môžem dostať. Dlho to znelo ako múdra rada, pretože, čo môže byť do budúcnosti väčšou výhodou, ako kúpiť si niečo za menu, ktorá sa znehodnocuje, aktívum, ktoré sa zhodnocuje, najmä, ak môj príjem bude pravdepodobne stúpať rýchlejšie ako inflácia?
Ja som tú radu neposlúchol – teda, nie celkom. Do tej miery som zostal dieťaťom cenovej stability, že som si len ťažko predstavoval, ako sa suma, ktorá teraz vyzerá obrovsky, môže už o niekoľko rokov zmeniť na drobné. Opatrnosť mi pripadala múdrejšia. No aj tak som si požičiaval – nie nad pomery. A tak som získal aktíva s hodnotou, akú by mi postupné budovanie úspor určite neprinieslo. Pritom v žiadnom okamihu svojej aktívnej kariéry by som si nemohol dovoliť bez pôžičky kúpiť nehnuteľnosť, ktorá mi teraz patrí – a ktorej hodnota ešte po finančnej kríze presahuje môj kumulovaný príjem za všetky tie roky. Keby som si bol požičiaval smelšie, rozdiel medzi touto hodnotou a mojimi príjmami by bol ešte vyšší.
V tom sa moja situácia nelíši od miliónov iných ľudí. A keďže sme všetci bohatší, ako by sme inak boli, prečo šomreme? Nuž, slovo „bohatší“ predstavuje zvláštny druh bohatstva. Niekde totiž musím bývať a všetko ostatné tiež stúplo na hodnote. Vo svojom dome nežijem o nič lepšie ako predtým iba preto, že dnes stojí trikrát viac, ako keď som zaň zaplatil. Nárast jeho hodnoty mi je nanič, ak ho nechcem predať, žiť v lacnejšom dome a rozdiel investovať. Nárast ceny vlastného domu je tak trochu iluzórny.
Lenže ľudia mnoho rokov – najmä v Británii – pristupovali k rastúcej hodnote nehnuteľností ako k nepopierateľnej skutočnosti. Vláda túto vieru podporovala, lebo umožňovala ľahký prístup k pôžičkám. Moja banka mi ešte pred krízou ukázala niekoľko príkladov.
Stále si pamätám na list, ktorý mi banka poslala, keď som bol študent. V liste ma prísne upozornili, že som takmer o tri libry prečerpal svoj účet a pýtali sa, kedy ich splatím. Takmer o 40 rokov neskôr som znovu nakrátko prečerpal účet – o oveľa vyššiu sumu – a napísal som banke prvý. Vysvetlil som, že dlh o niekoľko dní vyrovnám. Prišlo prekvapenie. Zatelefonoval mi bankár a chcel prísť za mnou domov. Dohodol som si termín a mierne rozochvený som ho očakával.
Keď bankár prišiel, zopakoval som, že o necelý týždeň stav na účte vyrovnám, samozrejme, aj s úrokmi. „Nie, to nechceme,“ povedal bankár. „Prišiel som sa vás spýtať, či si nechcete požičať viac peňazí.“
„Načo?“
„Napríklad na pekné nové auto alebo na dovolenku, o ktorej ste odjakživa snívali.“
Neuveriteľné! Banka chce, aby som sa zadlžil a kúpil si niečo, čoho hodnota rýchlo klesne – alebo čo sa nedá znovu predať. Ponuku som odmietol a čoskoro prišli ďalšie. Núkali mi vysoké pôžičky, ktoré mi priklepnú po jedinom telefonáte. Okrem úprav na dome, ktorých hodnota by aj tak časom závisela len od stavu trhu s nehnuteľnosťami, sa všetky návrhy, na čo by som mal pôžičku využiť, týkali momentálnej spotreby. Smrdelo to ako pyramídová hra.
.výsmech z buržoáznych cností
Neskôr som zvažoval kúpu iného domu, na ktorú som potreboval krátkodobú pôžičku. Prechádzal som okolo svojej banky a mal som čas, tak som vstúpil a opýtal som sa, ako by som sa k takej pôžičke mohol dostať. Do piatich minút mi banka ponúkla sumu o 20 percent presahujúcu jediné aktívum, ktorého vlastníctvo som pred ňou mohol doložiť (iný dom). A pritom jeho hodnota mohla klesnúť. Odišiel som s pocitom, že banka s peniazmi zaobchádza, akoby hrala Monopoly, akoby ani nemala spravovať prostriedky svojich akcionárov a majiteľov vkladov. Samozrejme, že o dva roky, v roku 2009, bola táto banka zoštátnená, a tri milióny jej akcionárov, ktorí si pred kolapsom užili zopár tučných rokov, skončili prakticky bez groša.
Počas tučných rokov mohol človek sedieť doma a pozerať televízor, predstavovať si, že už len takto bohatne. Pamätám si, ako mi uznávaný profesor s ledva utajovaným nadšením hovoril, že zarába denne takmer tisíc libier, a to týždeň za týždňom iba na tom, že vlastní veľmi veľký dom v módnej štvrti. Netreba azda ani zdôrazniť, že tá suma bola v porovnaní s akýmikoľvek úsporami z jeho platu priam gigantická. Vláda už ani nemohla byť spokojnejšia, pretože väčšina populácie, teda majitelia domov, sa cítila tak majetne ako nikdy predtým. A svoju solventnosť pripisovali títo ľudia múdrej ekonomickej politike vlády.
Lenže, ak je hlavným zdrojom bohatstva pokles hodnoty aktív – a znehodnotenie meny–, nesmierne to nahlodáva ľudský charakter. Nielenže to podkopáva tradičné buržoázne cnosti, ale dokonca ich zosmiešňuje a obracia na hlavu. Z opatrnosti sa stáva neopatrnosť, zo sporivosti nerozum, z triezvosti zloba, zo skromnosti nedostatok ambícií, zo sebaovládania sa stáva zrada svojho vnútorného ja, z trpezlivosti nedostatok prezieravosti, zo stálosti je slabá flexibilita, a to všetko, čo bolo kedysi múdrosťou, je dnes bláznovstvom. Pritom okolnosti napokon každého donútia, aby sa k tomuto správaniu pridal.
S jednou výnimkou: tou sú vlastníci platov a penzií od vlády, ktoré sa vláda zaviazala implicitne či explicitne chrániť proti inflácii. Toto je situácia pracovníkov štátneho sektora a je to tiež len pyramídová hra, možno aj najväčšia, pretože je celkom možné, že vláda bude napokon okolnosťami prinútená odvolať svoje sľuby. Zatiaľ sa však takéto zamestnanie môže javiť ako bezpečný prístav a vláda je v pokušení rozširovať takéto možnosti. Pre ňu je výsledok radostný – ľudia budú od vlády čoraz závislejší. Nuž ale aj závislosť kazí charakter.
Nie je náhoda, že v západnom svete sa zo všetkých lídrov inflácie najväčšmi obáva nemecká kancelárka Angela Merkelová. Ak je niečo, na čom sa Nemci zhodnú, je to nutnosť – nielen ekonomická, ale aj sociálna a politická – zdravej meny. Hyperinflácia v dvadsiatych rokoch 19. storočia priniesla Nemcom zmenu mentality, ktorá bola rovnako veľká, ak nie väčšia, ako tá zapríčinená prvou svetovou vojnou. Dôsledky boli katastrofálne, ako by mohlo dosvedčiť tých 50 miliónov mŕtvych, keby mohli hovoriť. Pevnosť nemeckej marky bola veľkým nemeckým úspechom druhej polovice 20. storočia.
Inflácia nie je strašiakom pre každého – nie pre tých, ktorí by radi reštrukturalizovali spoločnosť, ani pre tých, ktorí túžia, aby vláda rozšírila svoj vplyv na čoraz viac aspektov ľudského života. No pre nás ostatných by návrat inflácie nemal dobré dôsledky. Inflácia totiž nie je len a hlavne ekonomický problém. Je to problém, ktorý zasahuje dušu človeka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.