Najete sa v „slovenskej reštaurácii Koliba“ a v biliardovom bare sa vás čašníčka opýta „Želáte si inšie?“ Do Nadlaku som šiel aj preto, aby som vyskúšal svoju čerstvo naučenú rumunčinu, ale ani raz som ju nepotreboval. Ešte aj žobrák pýtal „zopár drobných lei.“Pohraničné mestečko preskúmavam v hmle. Za mestom zo sivoty čnejú holé múry rozpadnutých barakov, vyzerá to prízračne. Medzitým ostrovy motorizovaného života, predaj diaľničných známok, čerpacie stanice, zmenárne. Pes, ktorého omrzel život, sa mi hodil pod kolesá.
V mestečku, ktoré sa rozprestiera na veľkej ploche, jazdia všetky generácie na bicykli. Jeden vezie na nosiči meter široký bal slamy. Pred domami stojí veľa áut so zahraničnými poznávacími značkami, väčšina z nich zo západného Slovenska. Normálne ojazdené autá, žiadny luxus emigrantov.
Takmer všade je v týchto zimných dňoch chladno. V lacnom socialistickom hoteli. V kaviarenských baroch, v ktorých chlapi v zimných bundách obracajú do seba 37,5-percentné tekutiny, a v ktorých sa archaická slovenčina a dácka rumunčina spája do stále nových kombinácií. Z televízora znie jedna z mnohých rumunských folklórnych staníc, spievajúce krojované zbory pred stádami oviec na lúkach, s obľubou tiež s pastierom s prevesenou ovčou kožušinou v zábere.
Teplo je len na dvoch miestach – v centrále „Demokratického zväzu Čechov a Slovákov v Rumunsku,“ kde zaneprázdnene pobehujú tuční zrelí strýcovia, natlačení do tesných sivých oblekov. A vo veľkom evanjelickom kostole, ktorý je počas omše zaplnený do posledného miesta.
Vošiel som do malého katolíckeho kostola, stojaceho oproti. K protestantom zo stredného Slovenska, ktorí sa do Nadlaku prisťahovali pred 200 rokmi zo Slovenského Komlóša, prišli počas Ceausescovho režimu ešte Slováci z katolíckych dedín v Bihorskej oblasti, s východoslovenskými nárečiami. Nevykúrený kostol je z väčšej časti prázdny. Napravo sedí skupinka 23 babičiek, ostatných je dokopy asi tucet, a hneď počas úkonu kajúcnosti prehluší „zhrešila“ babičkovského frontu každé „zhrešil.“
Farár celebruje omšu po slovensky, niektoré pasáže po maďarsky, evanjelium je tiež zopakované v maďarčine. Podiel maďarčiny matematicky zodpovedá približne podielu subregimentu maďarských babičiek. Kázeň prednáša farár – po rumunsky. Až na dve maďarské pesničky sa spieva slovenské „milostivé Jezuľa! – Budeme ťa kolísať – abys mohol dobre spať – Ježišku náš milý – aby sa ti snili – veľmi krásne sny – veľmi krásne sny.“
Ani po všetkých desiatich strofách „Teba, Bože, chválime“ a po takmer dvojhodinovej omši sa mi nepodarilo zistiť, ktorá z tých troch rečí je vlastne farárovým rodným jazykom. Po omši som sa na to spýtal veriacich. Odpoveď ma ohromila: „Je to Bulhar. Bulhar z Banátu.“
V mestečku, ktoré sa rozprestiera na veľkej ploche, jazdia všetky generácie na bicykli. Jeden vezie na nosiči meter široký bal slamy. Pred domami stojí veľa áut so zahraničnými poznávacími značkami, väčšina z nich zo západného Slovenska. Normálne ojazdené autá, žiadny luxus emigrantov.
Takmer všade je v týchto zimných dňoch chladno. V lacnom socialistickom hoteli. V kaviarenských baroch, v ktorých chlapi v zimných bundách obracajú do seba 37,5-percentné tekutiny, a v ktorých sa archaická slovenčina a dácka rumunčina spája do stále nových kombinácií. Z televízora znie jedna z mnohých rumunských folklórnych staníc, spievajúce krojované zbory pred stádami oviec na lúkach, s obľubou tiež s pastierom s prevesenou ovčou kožušinou v zábere.
Teplo je len na dvoch miestach – v centrále „Demokratického zväzu Čechov a Slovákov v Rumunsku,“ kde zaneprázdnene pobehujú tuční zrelí strýcovia, natlačení do tesných sivých oblekov. A vo veľkom evanjelickom kostole, ktorý je počas omše zaplnený do posledného miesta.
Vošiel som do malého katolíckeho kostola, stojaceho oproti. K protestantom zo stredného Slovenska, ktorí sa do Nadlaku prisťahovali pred 200 rokmi zo Slovenského Komlóša, prišli počas Ceausescovho režimu ešte Slováci z katolíckych dedín v Bihorskej oblasti, s východoslovenskými nárečiami. Nevykúrený kostol je z väčšej časti prázdny. Napravo sedí skupinka 23 babičiek, ostatných je dokopy asi tucet, a hneď počas úkonu kajúcnosti prehluší „zhrešila“ babičkovského frontu každé „zhrešil.“
Farár celebruje omšu po slovensky, niektoré pasáže po maďarsky, evanjelium je tiež zopakované v maďarčine. Podiel maďarčiny matematicky zodpovedá približne podielu subregimentu maďarských babičiek. Kázeň prednáša farár – po rumunsky. Až na dve maďarské pesničky sa spieva slovenské „milostivé Jezuľa! – Budeme ťa kolísať – abys mohol dobre spať – Ježišku náš milý – aby sa ti snili – veľmi krásne sny – veľmi krásne sny.“
Ani po všetkých desiatich strofách „Teba, Bože, chválime“ a po takmer dvojhodinovej omši sa mi nepodarilo zistiť, ktorá z tých troch rečí je vlastne farárovým rodným jazykom. Po omši som sa na to spýtal veriacich. Odpoveď ma ohromila: „Je to Bulhar. Bulhar z Banátu.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.