v úvode najnovšej snímky Quentina Tarantina Divoký Django sa vraciame do minulosti. V polovici devätnásteho storočia sa dlhými chodníkmi južnou časťou Spojených štátov trmácala skupina čiernych ošklbaných otrokov, spútaných reťazami a poháňaných ľútymi, ozbrojenými bratmi Speckovcami, neohrozene sediacimi na koňoch. Keby sa nič nebolo stalo, pokojne by došli na trh s otrokmi, černošskí nevoľníci by boli predaní na nejakú plantáž nejakého plantážnika, prachy by šli z rúčky do rúčky a všetko by sa ďalej krútilo vo vtedajších vyjazdených koľajach. Lenže sa niečo stalo. Cestou lesom stretla skupina mierumilovne pôsobiaci koč, na ktorom ako čertík zo škatuľky na hrubej kovovej strune poskakovala humorná veľká napodobenina zubnej stoličky. Na kozlíku sedel doktor King Schultz, nemecký dentista, pekne sa usmieval, bol priateľský, vyberane a veľa hovoril. Ukázalo sa, že hľadá akéhosi Djanga, čierneho otroka. Schultz totiž potrebuje z vážnych dôvodov nájsť bratov Brittleovcov, ale nevie, ako vyzerajú, ešte ich nikdy nevidel. A Django ich pozná. Preto chce Schultz Djanga vykúpiť. Slovo síce dá slovo, ale ukáže sa, že bratia Speckovci v skutočnosti nemienia predávať svoj ľudský tovar ani za dobrú cenu. Dokonca výbornú. Preto sa, ako vždy u Tarantina, musí niečo zomlieť. Niečo rýchle, krvavé i vtipné zároveň. Bolo chybou vzpriečiť sa zubárovi? Alebo to bola správna voľba? To vám ukáže film, keď si ho pôjdete pozrieť.
Django ako filmová postava sa neobjavuje na plátne po prvý raz. Je toho viac. Tarantino priznáva autorskú inšpiráciu spaghetti westernom Django z roku 1966, kde sa hlavný hrdina, beloch, pištoľník, dostáva medzi dva mlynské kamene – bojovných príslušníkov Ku Klux Klanu a rovnako tvrdých mexických banditov. V tom starom filme hrá ústrednú postavu taliansky krásavec Franco Nero, zaujímavé je, že sa objavuje aj v súčasnom Tarantinovom filme. Síce len ako okrajová figúra, ale aj tak je to milé prepojenie, jemný hold starým, možno už aj zabudnutým filmom a filmárom.
Podstatná vec, o ktorých režisér lahôdok typu Reservoir Dogs, Pulp fiction, Štyri izby, Jackie Brown, Kill Bill (pripravuje sa tretie pokračovanie), Sin City či Bastardi vo svojej čerstvej snímke hovorí, je rovnoprávnosť – medzi čiernymi a bielymi, no nielen. Pri jej dosahovaní, pri dodržiavaní zákonných nariadení, ale aj uskutočňovaní osobných pômst a hľadaní krásnej Broomhildy von Shaft vyplávajú na povrch všelijaké emócie, pohnútky a mnoho, mnoho krvi. V Tarantinovom podaní krvi, čo má skôr surrealistický než násilnícky nádych. Taký nejaký očisťujúci – hoci to aj znie protirečivo. Nie však vždy ho taký má. Má ho taký iba pri zabíjaní nevyhnutnom pre dosiahnutie spravodlivosti a rovnováhy. Ak sme svedkami krviprelievania „pre radosť“, sadistického, zbytočného, už to, čo horom-dolom obstrekuje steny a pôdu, nie je kečup, vtedy má tá červená filmárska tekutina nástojčivosť ozajstnej životodarnosti a jej unikanie nástojčivosť ozajstnej smrti. (V Divokom Djangovi, napríklad, pri zápasoch mandingov, niekoho ako novodobých gladiátorov či starodobých wrestlerov, čiernych otrokov, ktorí sa pred očami svojich otrokárov pre ich zvrátenú radosť ruvali hlava-nehlava, oko-neoko, život-neživot.) Quentin Tarantino sa nechal počuť, že Divoký Django je druhou časťou trilógie. Entré tvorili Bastardi. Možno nie na prvý pohľad, ale na druhý veru majú tieto dve snímky mnohé spoločné: obe sú dobové, teda sa odohrávajú v dávnejšej histórii, tematizujú medzirasový kon - flikt, rozprávajú o lovcoch ľudí a proti násiliu bojujú násilím (lebo tak si to vyžadovala doba: krv za krv). A výrazne ich spája aj skvelý herec Christopher Waltz a jeho vyberaná, takmer sa nekončiaca, uhrančivá urozprávanosť djangovská i bastardovská.
Tarantinove filmy sú už, našťastie, dlhé roky významnou, neprehliadnuteľnou udalosťou kinematografického vesmíru. Platí to aj o Divokom Djangovi.
Django ako filmová postava sa neobjavuje na plátne po prvý raz. Je toho viac. Tarantino priznáva autorskú inšpiráciu spaghetti westernom Django z roku 1966, kde sa hlavný hrdina, beloch, pištoľník, dostáva medzi dva mlynské kamene – bojovných príslušníkov Ku Klux Klanu a rovnako tvrdých mexických banditov. V tom starom filme hrá ústrednú postavu taliansky krásavec Franco Nero, zaujímavé je, že sa objavuje aj v súčasnom Tarantinovom filme. Síce len ako okrajová figúra, ale aj tak je to milé prepojenie, jemný hold starým, možno už aj zabudnutým filmom a filmárom.
Podstatná vec, o ktorých režisér lahôdok typu Reservoir Dogs, Pulp fiction, Štyri izby, Jackie Brown, Kill Bill (pripravuje sa tretie pokračovanie), Sin City či Bastardi vo svojej čerstvej snímke hovorí, je rovnoprávnosť – medzi čiernymi a bielymi, no nielen. Pri jej dosahovaní, pri dodržiavaní zákonných nariadení, ale aj uskutočňovaní osobných pômst a hľadaní krásnej Broomhildy von Shaft vyplávajú na povrch všelijaké emócie, pohnútky a mnoho, mnoho krvi. V Tarantinovom podaní krvi, čo má skôr surrealistický než násilnícky nádych. Taký nejaký očisťujúci – hoci to aj znie protirečivo. Nie však vždy ho taký má. Má ho taký iba pri zabíjaní nevyhnutnom pre dosiahnutie spravodlivosti a rovnováhy. Ak sme svedkami krviprelievania „pre radosť“, sadistického, zbytočného, už to, čo horom-dolom obstrekuje steny a pôdu, nie je kečup, vtedy má tá červená filmárska tekutina nástojčivosť ozajstnej životodarnosti a jej unikanie nástojčivosť ozajstnej smrti. (V Divokom Djangovi, napríklad, pri zápasoch mandingov, niekoho ako novodobých gladiátorov či starodobých wrestlerov, čiernych otrokov, ktorí sa pred očami svojich otrokárov pre ich zvrátenú radosť ruvali hlava-nehlava, oko-neoko, život-neživot.) Quentin Tarantino sa nechal počuť, že Divoký Django je druhou časťou trilógie. Entré tvorili Bastardi. Možno nie na prvý pohľad, ale na druhý veru majú tieto dve snímky mnohé spoločné: obe sú dobové, teda sa odohrávajú v dávnejšej histórii, tematizujú medzirasový kon - flikt, rozprávajú o lovcoch ľudí a proti násiliu bojujú násilím (lebo tak si to vyžadovala doba: krv za krv). A výrazne ich spája aj skvelý herec Christopher Waltz a jeho vyberaná, takmer sa nekončiaca, uhrančivá urozprávanosť djangovská i bastardovská.
Tarantinove filmy sú už, našťastie, dlhé roky významnou, neprehliadnuteľnou udalosťou kinematografického vesmíru. Platí to aj o Divokom Djangovi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.