Už o rok a niečo sa rozhodne o novej hlave Slovenskej republiky. Triáda Kováč-Schuster-Gašparovič je natoľko zahanbujúca a trend intelektuálneho a osobnostného zosuvu natoľko hrozivý, že každý, kto to s touto krajinou myslí dobre, musí už dnes uvažovať, či sa dá zvrátiť. Ale treba pritom vidieť dve veci – že Smer navrhne silného kandidáta (Fico alebo jeho odvodenina) a že opozícia sa na nikom silnom nezhodne. Žiaľ, táto opozícia nielenže nejaví známky pudu sebazáchovy, ale už ani života.
Je teda všetko stratené? Je človek so silným príbehom a základnou integritou na Slovensku bez šance? Sme odsúdení na ďalšie desaťročie nevábnej hlavy? Treba to prijať?
Nie. Dejiny nie sú predurčené, výsledky volieb nie sú dané, nový prezident nie je vopred určený.
Pozrime sa na skúsenosť z Česka: pred prvým kolom sa zdalo, že nudný oportunista Fischer a cynický Zeman nemajú konkurenciu. Ale stačilo trochu nadšenia, veľa kreativity a tisícky dobrovoľníkov, a prešiel kandidát, ktorý vzhľadom na svoje meno, pôvod a vyznanie nemal mať šancu. Slovensko predsa nie je až natoľko iné, aby to nemohlo zopakovať.
Kto sú teda ľudia so silným príbehom a elementárnou osobnou integritou, ktorí by mohli vyzvať silného kandidáta Smeru? Vidím piatich: Františka Mikloška, Martina Bútoru, Andreja Kisku, Jána Čarnogurského a Petra Šťastného.
Pokiaľ ide o osobný príbeh, najsilnejší majú Mikloško, Čarnogurský a Šťastný, pretože prví dvaja boli otvorení disidenti voči komunistickému režimu, a tretí ten režim opustil a sám sa presadil v slobodnom svete. Silou Martina Bútoru je rozhľad a schopnosť vidieť veci v súvislostiach, silou Andreja Kisku je manažérsky úspech a porozumenie pri utrpení slabých. Slabosti sú tiež jasné: Mikloško bude mylne spájaný s KDH, Čarnogurský sa po Putinovi zaplietol aj do obhajoby Sokola, Šťastný nesie na sebe poklesky SDKÚ, Kiska je pomerne neznámy a Bútora je intelektuál, nie líder ľudu.
Moje osobné poradie je Mikloško, Bútora, Kiska, Šťastný, Čarnogurský, ale to nie je dôležité. Dôležité je, aby sa o protikandidátovi Smeru začalo diskutovať, aby sa o ňom nesocialistické Slovensko prelo, dohadovalo, ale nakoniec sa zhodlo a podporilo reálnu alternatívu so šancou na druhé kolo, a teda aj víťazstvo. Opozícia toho už nie je schopná, ale ona netvorí tento štát a prezident nebude jej, ale našou hlavou.
Mechanizmy existujú rôzne: piati kandidáti môžu zviesť verejnú súťaž na spôsob primárok a spoločne podporiť jej víťaza, alebo môže ísť o rešpektovanie verejnej mienky v rozumne dlhom čase pred voľbami (do leta), alebo sa môžu vytvoriť dvojice, ktoré pôjdu spoločne na spôsob prezidenta a viceprezidenta. Ale mechanizmy nie sú kľúčové, rozhodne vôľa na čin a zodpovednosť za celok.
Nájde ich nesocialistické Slovensko?
Je teda všetko stratené? Je človek so silným príbehom a základnou integritou na Slovensku bez šance? Sme odsúdení na ďalšie desaťročie nevábnej hlavy? Treba to prijať?
Nie. Dejiny nie sú predurčené, výsledky volieb nie sú dané, nový prezident nie je vopred určený.
Pozrime sa na skúsenosť z Česka: pred prvým kolom sa zdalo, že nudný oportunista Fischer a cynický Zeman nemajú konkurenciu. Ale stačilo trochu nadšenia, veľa kreativity a tisícky dobrovoľníkov, a prešiel kandidát, ktorý vzhľadom na svoje meno, pôvod a vyznanie nemal mať šancu. Slovensko predsa nie je až natoľko iné, aby to nemohlo zopakovať.
Kto sú teda ľudia so silným príbehom a elementárnou osobnou integritou, ktorí by mohli vyzvať silného kandidáta Smeru? Vidím piatich: Františka Mikloška, Martina Bútoru, Andreja Kisku, Jána Čarnogurského a Petra Šťastného.
Pokiaľ ide o osobný príbeh, najsilnejší majú Mikloško, Čarnogurský a Šťastný, pretože prví dvaja boli otvorení disidenti voči komunistickému režimu, a tretí ten režim opustil a sám sa presadil v slobodnom svete. Silou Martina Bútoru je rozhľad a schopnosť vidieť veci v súvislostiach, silou Andreja Kisku je manažérsky úspech a porozumenie pri utrpení slabých. Slabosti sú tiež jasné: Mikloško bude mylne spájaný s KDH, Čarnogurský sa po Putinovi zaplietol aj do obhajoby Sokola, Šťastný nesie na sebe poklesky SDKÚ, Kiska je pomerne neznámy a Bútora je intelektuál, nie líder ľudu.
Moje osobné poradie je Mikloško, Bútora, Kiska, Šťastný, Čarnogurský, ale to nie je dôležité. Dôležité je, aby sa o protikandidátovi Smeru začalo diskutovať, aby sa o ňom nesocialistické Slovensko prelo, dohadovalo, ale nakoniec sa zhodlo a podporilo reálnu alternatívu so šancou na druhé kolo, a teda aj víťazstvo. Opozícia toho už nie je schopná, ale ona netvorí tento štát a prezident nebude jej, ale našou hlavou.
Mechanizmy existujú rôzne: piati kandidáti môžu zviesť verejnú súťaž na spôsob primárok a spoločne podporiť jej víťaza, alebo môže ísť o rešpektovanie verejnej mienky v rozumne dlhom čase pred voľbami (do leta), alebo sa môžu vytvoriť dvojice, ktoré pôjdu spoločne na spôsob prezidenta a viceprezidenta. Ale mechanizmy nie sú kľúčové, rozhodne vôľa na čin a zodpovednosť za celok.
Nájde ich nesocialistické Slovensko?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.